Drahí bratia a sestry,
mnohí z nás poznáme, aké to je, keď sme pod psychickým tlakom, keď sme fyzicky vyčerpaní a nedokážeme sa, ako sa vraví, postaviť na vlastné nohy. A čo, ak je práve vtedy potrebné niekomu pomôcť? Sme ochotní skôr ratovať seba alebo iných?
Perzský kráľ Xerxes I., ktorý začal panovať v roku 486 pred Kristom, zaútočil na Grékov, avšak bitku prehral. Z Európy sa snažil loďou preplaviť po Stredozemnom mori do svojej vlasti, ale počas plavby ich na mori prekvapila veľká búrka a hrozilo, že sa loď potopí. Vtedy kráľ vydal rozkaz vyhodiť do mora celý náklad. To ale nestačilo, a tak pobočníci kráľa podľa jeho ďalšieho rozkazu začali hádzať do mora postupne aj vojakov, len aby sa kráľ Xerxes zachránil.
Úplne iným kráľom je Ježiš Kristus. On je náš kráľ a správa sa ako opravdivý Dobrý pastier. Preto sa narodil a preto prišiel na svet, aby sa za nás obetoval, a tak nás zachránil od večnej smrti. Jeho výrok, že Dobrý pastier dá aj život za svoje ovečky nielen vyslovil, ale aj uskutočnil. Obetoval seba, aby nás oslobodil. Preto Cirkev počas celého veľkonočného obdobia ďakuje svojmu Kráľovi za dar záchrany pred večnou záhubou.
Dnes, na štvrtú veľkonočnú nedeľu, slávime Ježiša Krista - Dobrého pastiera. Osobitne prosíme Pána, aby nám dal dostatok svojich nasledovníkov. Boh nám duchovných pastierov neposiela bez nášho angažovania sa. Sú jeho odpoveďou na naše prosby, túžby a najmä kresťanskú výchovu detí v našich rodinách. Pán vyžaduje našu spoluúčasť a až potom zošle dar povolania. Chce, aby sme mali dobrých, horlivých a obetavých duchovných pastierov, kňazov a rehoľníkov, takých, ktorí sú ochotní obetovať sa za svojich veriacich. Darovať svoj život však neznamená len mučenícku smrť. Žiť pre veriacich, obetavo ich sprevádzať s plným nasadením po ceste spásy, s úmyslom slúžiť im - to od nás, kňazov, Pán očakáva. Avšak je potrebné dodať k tomu, že čosi podobné očakávame aj my, duchovní pastieri od našich veriacich, bratov a sestier. Tak, ako náš Dobrý pastier - Ježiš Kristus, i my očakávame prijatie našej lásky a obetavosti od veriacich. Denne totiž dostávame od našich veriacich okrem množstva ďakovných listov aj listy plné výčitiek, prejavov nespokojnosti a deštruktívnej kritiky.
Blízkosť nového koronavírusu vyplavuje z ľudského vnútra všeličo - dobré i zlé. A práve tento problém prišiel vhod nesympatizantom Cirkvi a zneužívajú ho. Nie je to však nič nové v histórii kresťanstva. Veď aj rímsky cisár Nero obvinil kresťanov z podpálenia Ríma. Ugandskí mučeníci boli zasa upálení, lebo sa vraj bohovia hnevali na kresťanov, keďže zemetrasenie zničilo krajinu. V skutočnosti problém bol v tom, že mladí kresťania nechceli zdieľať praktizovanie homosexuálnej orientácie s ich kráľom. Keď sa deje v spoločnosti niečo zlé, žiaľ, často sa hľadá vinník, na ktorého možno zvaliť vinu. Boh a Cirkev bývajú vhodným terčom. I keď neveria v Boha, majú až výborne naštudované, že kresťania majú krivdu trpezlivo znášať a neodpovedať zlým za zlé. Sú si istí, že zo strany kresťanov sa netreba obávať takého nebezpečenstva ako to bolo napr. v prípade satirického časopisu Charlie Hebdo. A preto pokračujú vo svojom ťažení. Niekomu vadí náš nesúhlas s liberálnymi názormi dnešných mocipánov, alebo štýl kresťanského života, ktorý je v súlade s evanjeliom a kresťanskou morálkou, teda sme iní, čo ich provokuje. Aj Ježiš už svojim príchodom na tento svet provokoval Herodesa, neskôr svojim verejným účinkovaním, učením a zázrakmi, keď ho vlastní rodáci chceli zhodiť z nazaretského vrchu. A napokon kruté odsúdenie, keď im vrah a zbojník Barabáš bol prijateľnejší než Kristus.
Čítať ďalej...