Obec je doložená z roku 1156 ako Pta, neskôr ako Patha (1252), Pata (1786); po maďarsky Patta, Vágpatta.

Obec patrila ku kráľovským majetkom, od roku 1523 panstvu Šintava vo vlastníctve Thurzovcov a od roku 1642 Esterházyovcov. Časť majetkov vlastnili v 19. storočí Appelovci a Ballayovci. V roku 1715 mala obec vinice a 46 domácností, v roku 1785 mala 125 domov a 804 obyvateľov, v roku 1828 mala 126 domov a 878 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, v roku 1871 sa spomína 17 remeselníkov, najviac tkáčov. V roku 1849 došlo v chotári k boju medzi maďarským a cisárskym vojskom.

V roku 1908 štrajkovali tunajší robotníci. Obec si zachovala poľnohospodársky ráz aj po roku 1918, obyvatelia boli väčšinou poľnohospodárski robotníci a maloroľníci. Silné pozície mala MO KSČ. V rokoch 1920, 1921, 1922 a 1929 tu boli štrajkové boje poľnohospodárskych robotníkov, v 30. rokoch boje nezamestnaných a v roku 1934 vzburu proti exekúciam. JRD bolo založené v roku 1949. Bol tu mlyn na spracovanie koreninovej zeleniny. Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch na okolí.

V obci je rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z roku 1820 a novopostavený kostol z r. 2007.

NOVÝ KOSTOL

Obec patrí do okresu Galanta. Pata má v súčasnosti 3054 obyvateľov. K farnosti Pata patrí filiálka Pusté Sady. Novopostavený farský kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Nachádza sa v centrálnej časti na najvyššom mieste obce. Je to jediná stavba v obci, ktorú je vidieť zo všetkých strán a príjazdových komunikácií k obci. S výstavbou nového farského kostola sa začalo v roku 2002, ale o jeho výstavbe sa uvažovalo už omnoho skôr. Svedčí o tom aj fakt, že základný kameň nového kostola bol posvätený už v roku 1990. Posvätil ho Svätý Otec Ján Pavol II. v Bratislave vo Vajnoroch pri jeho prvej návšteve Slovenska. Na túto neľahkú a zodpovednú prácu sa odhodlal až terajší správca farnosti vdp. Mgr. Jozef Kaman. Ako vhodné miesto bola určená farská záhrada, v blízkosti farskej budovy a cintorína. Nový a väčší farský kostol bol potrebný hlavne z kapacitných dôvodov, keďže pôvodný kostol z roku 1820 nepostačoval rozvíjajúcej sa obci a nevyhovoval ani po technickej stránke. 15.12.2007 nový, krásny farský kostol slávnostne konsekroval arcibiskup Mons. Ján Sokol, Metropolita Slovenska. Autorom projektu sa stal Ing. arch. Klement Trizuljak. Hlavnou myšlienkou návrhu v modernom architektonickom štýle je polkruh s vežou týčiacou sa do nebies. Do zvonice boli umiestnené tri nové zvony, ktoré odliali v svetoznámej zvonárskej dielni Márie Tomáškovej – Dytrychovej v Brodeku u Přerova na Morave. Ich autorom je Laetitie Vránová –Dytrychová, dcéra Márie Tomáškovej – Dytrychovej. Z pôvodného kostola sa zachoval organ, krížová cesta vyrezávaná z dreva, veľký kríž umiestnený v ľavej časti a titulárny obraz Narodenia Panny Márie umiestnený v pravej časti presbytéria.

Prevzaté z: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť

Predpokladá sa, že v obci Hájske už od čias Veľkej Moravy žili ľudia pobožní - keďže neďaleko leží obec Gorazdov, kde, podľa nepotvrdených správ, žil a pôsobil popredný žiak solúnskych bratov Gorazd. Práve táto informácia môže svedčiť o tom, že práve aj naša obec mohla byť svedkom rozmachu misie týchto dvoch bratov. Do roku 1788 patrila obec pod správu Šoporne. Dokumenty uchované na šopornianskej fare hovoria o počte narodených, zomrelých aj zosobášených. Zámožný rod Tolvayovcov sa snažil dosiahnuť, aby poddaní netrávili toľko času na bohoslužbách v okolitých obciach. Zriadili preto v Hájskom kaplnku. Vysluhovať bohoslužby sem pravdepodobne chodil kňaz z Modranky, kde Tolvayovci taktiež vlastnili majetky.

Obecný kronikár zaznamenal dátum výstavby kostola v roku 1809, ale v zachovanom koncepte tohto záznamu sa spomína rok 1844. Nie je však presne určené, čo záznam zachytáva, resp. jeden dátum môže zachytávať začiatok výstavby, iný zasa koniec či trebárs posvätenie prvého zvona. Postaviť chrám Boží, ako väčšiu investíciu od výstavby modlitebne, vraj iniciovali Tolvayovci. Hodnovernejšia sa však zdá byť informácia, že kostol dala postaviť grófka Barbora Starhembergová a bol zasvätený sv. Barbore, pravdepodobne aj na počesť grófky. Ak by sme tieto informácie považovali za správne, dátum výstavby kostola by mal byť v roku 1841, ako aj uvádza Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (1977). Kostol postavili na konci obce, severozápadne od kaštieľa. Stojí na barokových základoch, je to stavba veľmi jednoduchá, čo nasvedčuje tomu, že na výstavbe sa šetrilo. Interiér kostola predstavuje jednoloďový pozdĺžny priestor s rovným uzáverom presbytéria. Presbytérium a loď sú zakryté českou a pruskou klenbou. Do západnej strany je vstavaná veža s ihlanovou strechou. Vonkajšie steny sú podopreté opornými piliermi. Kazateľnica bola klasická, z obdobia 19.storočia.

Za postavenie kostola okolo roku 1840 svedčí aj informácia o osadení organu v roku 1847, ktorý bol dovezený z Nových Zámkov.

NÁZOV OBCE

Prvá hodnoverná zmienka o Hájskom sa nachádza v druhej zoborskej listine pochádzajúcej z roku 1113. Hájske, ako obec hraničiaca s Močenkom, majetkom benediktínskeho opátstva v Nitre na Zobore, sa v listine spomína pod názvom Cupusde. Z ďalších listinne doložených názvov obce uvádzame : v roku 1270 terra Kupusd, 1701 Kepesd, 1752 Köpösd, 1808 Kepežd, v roku 1920 Kepešd, v roku 1927 Kepežd, za I. ČSR, počas Slovenského štátu a po druhej svetovej vojne až do roku 1948 sa obec volala Kepežd. Pri zmene názvov niektorých obcí v roku 1948 dostala obec názov Dverníky. Šlo o napojenie na starý historický názov strážcov hradnej brány. Tento názov zrejme nebol najšťastnejšie zvolený, pretože už o tri roky dostala obec nový názov : Hájske.

Aj v tomto prípade ide o historický základ pomenovania. Územie, na ktorom sa totiž obec nachádza, bolo pôvodne pokryté hájmi, údajne v rámci poľovačiek hodne navštevovaných šľachtickou honoráciou.

KEPEŽDSKÉ HODY

S príchodom jesene prichádzajú aj kedysi široko ďaleko preslávené kepeždské hody, presnejšie povedané kepeždská púť.
Vieme, že púť k Ružencovej Panne Márii bývala prvú októbrovú nedeľu, ale už len tí skorej narodení si pamätajú, že hody na počesť sv. Barbory, patrónky nášho kostola, bývali v decembri. Zrejme to súvisí s počasím, ktoré býva v čase púte, najmä ak sa vydarí babie leto, oveľa priaznivejšie, že sa hody presunuli na októbrový termín a tak splynuli s púťou. Nebolo v Hájskom väčšej a významnejšej udalosti v roku ako bol tento, v podstate zdvojený, sviatok. Tradícia síce pretrváva, no už to nie je ono.

Nič tak nedokázalo vyvolať horúčkovitú aktivitu ako príprava na hody. Možno len vyhlásenie výnimočného stavu by vnieslo do inak pokojných domácností taký zmätok s väčšími či menšími prejavmi hystérie. Nič z toho, čo bolo v poriadku počas celého roka nemohlo zostať v doterajšom stave. Vlna upratovania zasiahla naše príbytky, dvory i humná. Najviac sa však „pedinuvala“ ulica. V záhradách sa „verestuvalo“ len to
najnutnejšie všade inde sa vo veľkom „pulíruvalo“, zametalo, natierali sa ohrady, sokle a čo je dnes už na neuverenie, maľovali sa aj chodníky, ktoré sa pochopiteľne nesmeli do hodov pošľapať. Keďže nie sme obdarení krídlami, šlo to veľmi ťažko. No najviac sa „pedinuvala“ ulica.

Niektorí chlapi sa piatkovým zmätkom (nie večernej pečienke) úspešne vyhýbali, lebo práve vtedy boli nevyhnutne potrební v zamestnaní. V sobotu vrcholilo upratovanie, no to už chlapom nič nehrozilo, lebo nastal vraj najlepší čas na oberanie hrozna. V sobotu večer sa už veselo hodovalo a mládež čakala prvá hodová zábava. Menej sa bavili gazdiné a možno povedať, že ešte len chytali druhý dych. Napriek obrovskému množstvu už urobenej roboty čakalo ich síce sviatočné, no predovšetkým pracovné nedeľné dopoludnie.
V nedeľu sa hodovníci nahodili do vhodného hodového obleku a šlo sa na slávnostnú omšu ku kaplnke. Cesta k nej bola lemovaná žobrákmi, ktorí sa ako smutné výkričníky nešťastia a biedy vynímali v upravenom, sýtom a šťastnom dave. Po omši vypuklo všeobecné prejedanie sa, ktoré s prestávkami tak potrebnými na umytie riadu pokračovalo do večera, aby s nemenšou intenzitou pokračovalo na druhý deň. Po slávnostnom obede sa šlo „na kolotoče“ a obdivovať pestrú ponuku „klamárov“. Gazdiné využívali túto pauzu na to, aby načerpali síl a mohli naďalej poskytovať kvalitný servis hodujúcim. Nedeľné popoludnie bolo rajom pre deti. Miera ich šťastia bola priamo úmerná množstvu peňazí, ktoré mohli „prevoziť“ či minúť na výhodné nákupy absolútnych zbytočnosti, medzi ktorými dominoval neprekonateľný marketingový výmysel zvaný kočka v mechu. Tínedžeri sa pokúšali získať vážnosť v strelnici, najmä ak mohli svojej vyvolenej vystreliť papierovú ružu. A všetci sa tešili na ďalšiu z trojice hodových zábav.
Dnes už hody nie sú to, čo bývali. Stratili podstatnú časť svojho čara, majestátnosť, veľkoleposť i celoobecný charakter. Už tak neupratujeme, ale ani
nehodujeme a mnohokrát nepovažujeme za vhodné ani „nahodiť sa“ do sviatočného. Je to škoda, napriek všetkému zmätku pred hodmi a boleniu hlavy či brucha po nich.

Vladimír Urban

PREVZATÉ Z oficiálnych stránok obce Hájske, webu Noci kostolov a obecných noviniek

Zástavba obce Gáň ležiacej v blízkosti hraníc historickej Bratislavskej a Nitrianskej župy sa vyvíjala v severojužnom smere, vedľa cesty súbežnej s tokom Derne, spájajúcej Galantu a Veľkú Maču. Na severnom okraji dediny, východne od premostenia potoka a rozvetvenia hlavnej komunikácie sa nachádza stredoveký sakrálny objekt nesúci mladšie patrocínium sv. Rodiny, situovaný pôvodne v ohradenom priestore.

Dediny „biskupský Gáň“ a Gáň patriaci hradu Hlohovec (villa Gan, que pertinet ad Gulgouz) vymedzujúce hranice majetkov zoborského kláštora sú vymenované už v listine kráľa Kolomana z roku 1113. Skutočnosť, že druhá zoborská listina uvádza dve susediace dediny nesúce totožný názov svedčí o istej ustálenosti a rozvinutosti lokalít na začiatku 12. storočia. Hypoteticky preto možno uvažovať aj o prítomnosti sakrálneho objektu. Sledovanie zmien vo vlastníctve dvoch Gání v dekádach medzi vydaním zoborskej listiny a nasledujúcou písomnou zmienkou komplikuje absencia prameňov. O to výpovednejšia je informácia z roku 1251. V metácii Šale sa totiž spomína zem (terra) Gan patriaca Kazimírovmu synovi. Posun oproti predošlému stavu je evidentný: jeho príčiny treba vidieť v tatárskom pustošení, dôsledkom ktorého sa vyľudnili a definitívne zanikli mnohé staršie sídla. Listiny od polovice 13. storočia vypovedajú len o jednom majetku s názvom Gáň. Po vymretí Kazimírovho rodu pripadol korune a disponovala ním kráľovná. Manželka Belu IV., Mária, darovala jeho časť v roku 1268 išpánovi Bartolomejovi z Veče. Ako „kráľovnin Gáň“ (Gaan reginalem) sa spomína ešte vo svedectve Nitrianskej kapituly z roku 1297. Skutočnosť, že druhá zoborská listina uvádza dve susediace dediny nesúce totožný názov svedčí o istej ustálenosti a rozvinutosti lokalít na začiatku 12. storočia. Hypoteticky preto možno uvažovať aj o prítomnosti sakrálneho objektu. Sledovanie zmien vo vlastníctve dvoch Gání v dekádach medzi vydaním zoborskej listiny a nasledujúcou písomnou zmienkou komplikuje absencia prameňov. O to výpovednejšia je informácia z roku 1251. V metácii Šale sa totiž spomína zem (terra) Gan patriaca Kazimírovmu synovi. Posun oproti predošlému stavu je evidentný: jeho príčiny treba vidieť v tatárskom pustošení, dôsledkom ktorého sa vyľudnili a definitívne zanikli mnohé staršie sídla. Listiny od polovice 13. storočia vypovedajú len o jednom majetku s názvom Gáň. Po vymretí Kazimírovho rodu pripadol korune a disponovala ním kráľovná. Manželka Belu IV., Mária, darovala jeho časť v roku 1268 išpánovi Bartolomejovi z Veče. Ako „kráľovnin Gáň“ (Gaan reginalem) sa spomína ešte vo svedectve Nitrianskej kapituly z roku 1297 Bartolomeja a Urbana z Veče Aladárovi a Petrovi, synom Ivánku z rodu Péch. V donačnej listine z roku 1317 sa medzi inými majetkami objavuje aj possessio Gaan. Miestnym farárom bol v rokoch 1332 – 1337 Juraj. Záznam žiaľ neuvádza titul miestneho kostola. Patrocínium sv. Ondreja je tak nateraz doložené až ku koncu 17. storočia.

Región už v roku 1530 zažil prvé turecké nájazdy a svojich stúpencov si tu veľmi skoro našla aj reformácia. Okrem týchto, všeobecne známych faktov ostávajú dejiny obce v prvej polovici 16. storočia bielym miestom. V najstarších zachovaných vizitačných zápisniciach z rokov 1561 a 1562 sa Gáň nespomína ani len medzi fíliami. Situáciu čiastočne osvetľujú donačné listiny vystavené v tomto období pre kastelána šintavského hradu, Tomáša Tarodiho (Tharodyho) hovoriace o opustených poddanských usadlostiach. Po obsadení južných častí Uhorska Osmanmi prichádzajú na územie dnešného Slovenska početné šľachtické rodiny, medzi nimi aj Čutiovci (Csuthy) pôvodom z Felcsútu v župe Fejér usadení v Gáni.

Tzv. pázmáňovská vizitácia (1634) zachytáva ešte staršiu situáciu, keď spomína bývalú faru v Gáni s fíliami Brakoň a Nebojsa, ktoré boli v čase vzniku záznamu spravované kazateľom z Galanty. Kostol v Gáni bol podľa vizitátora „ruinou“. V neskoršej vizitácii z roku 1673 opäť nenachádzame údaj vzťahujúci sa k obci. O predchádzajúcom patrocíniu kostola nás oboznamuje zápis Štefana Senciho (Szenczy) z roku 1694. Kostolík (ecclesiola) sv. Ondreja charakterizoval ako opustený a všetkého zbavený.

Schátraný kostol v roku 1745 dal na vlastné náklady obnoviť miestny šľachtic Juraj Pacer (Patzer, Pacera). Pri tejto príležitosti bol objekt požehnaný ku cti Ježiša, Márie a sv. Jozefa (sv. Rodiny). Loď získala klenbu a na bližšie neuvedenom mieste pod kostolom bola vytvorená krypta rodiny Pacer. Stav zaklenutej sakristie zhoršovala vlhkosť. Pred jediným, zrejme už dnešným – západným vstupom bola drevená žobráčňa, nachádzajúca sa v zlom stave. Strechy kostola pokrýval šindeľ. V strede strechy lode (?) sa týčila poškodená drevená vežička bez zvonov. Malý zvon bol zavesený na priečelí. Interiér bol v roku 1756 vybavený tromi oltármi. Hlavnému dominoval obraz sv. Rodiny so sv. Annou a sv. Joachimom. Nad ním, pravdepodobne v nadstavci bol reliéf sv. Trojice, kým „na najvyššom mieste“ stála socha sv. Antona Paduánskeho. Na evanjeliovej strane bol situovaný nový bočný oltár Nepoškvrneného počatia založený Pavlom Pacerom. V jeho štíte, nad sochou alebo obrazom Panny Márie sa nachádzalo spodobenie sv. Juraja. Na druhom bočnom oltári bol upevnený „starý obraz na plátne“ znázorňujúci sv. Ondreja, v jeho hornej časti umiestnená šaštínska Pieta. Vo vnútri stála tiež „stará“ kazateľnica s polychromovanými sochami štyroch evanjelistov, drevená, maľovaná empora bez organu a lavice usporiadané do dvoch radov. Domnievame sa, že bočný (pôvodne azda hlavný) oltár sv. Ondreja, kazateľnica a empora pochádzali z čias pred rokom 1745. Mohli tak byť zhotovené po prevzatí kostola katolíkmi po roku 1673.

Napriek tomu, že stavba prešla pred polovicou 18. storočia rozsiahlou obnovou, už v dobe vizitácie uskutočnenej o dekádu neskôr boli zjavné viaceré nedostatky. Stav kostola upadal, čoho príčinu tušíme vo vážne poškodenej streche. V roku 1761 stál vo vnútri iba jeden (hlavný) oltár. V období medzi vizitáciami v rokoch 1761 a 1781 sa realizovala ďalšia obnova. V interiéri pribudli nové bočné oltáre, sv. Jána Nepomuckého na evanjeliovej strane postavený Jozefom Hartvighom a sv. Jozefa na epištolovej. Zo staršieho zariadenia sa zachovala kazateľnica so sochami evanjelistov. Vo veži situovanej v strede zastrešenia lode (alebo nad štítom?) boli zavesené dva zvony, vážiace 70 a 30 libier. Starý cintorín okolo kostola ohraničovala murovaná ohrada, pre pochovávanie však slúžilo už nové pohrebisko.

V priebehu 19. storočia je doložených niekoľko renovácií kostola, z ktorých prvá z roku 1832 sa dotkla celého objektu. Ďalšie opravy prebehli v rokoch 1913, 1915, 1925 a 1926. Bližšie nešpecifikované práce vyvolané vojnovými udalosťami sa realizovali v roku 1946. Posledná obnova pamiatky začala v roku 1967, pričom zámer predložený správcom rátal iba s novými nátermi. Po celoplošnom obití fasádnych omietok sa ukázali neznáme stavebné detaily, čo si vyžiadalo prerušenie prác a vypracovanie nového návrhu pamiatkových úprav. Projekt koncipovaný s dôrazom na rekonštruovanie a prezentáciu novoodkrytých detailov sa nerealizoval dôsledne. Strešná krytina a okenné výplne boli vymenené v roku 2012 kvôli havarijnému stavu.

V mesiacoch máj a jún 2013 prebiehal architektonicko-historický a umelecko-historický výskum kostola pod vedením Mgr. Michaely Haviarovej, PhD. V tom istom roku v mesiacoch október a november sa uskutočnil archeologický výskum blízkeho okolia kostola pod vedením Mgr. Michala Takácsa.

Pamiatky

Rímskokatolícky kostol sv. Rodiny

Na území obce Gáň sa nachádza nehnuteľná národná kultúrna pamiatky, ktorá podlieha ochrane podľa pamiatkového zákona: Rímskokatolícky kostol sv. Rodiny – evidovaný v ústrednom zozname pamiatkového fondu. Ide o ranorománsky kostol, ktorý bol postavený v priebehu 12. Storočia. Z južnej strany k nemu neskôr pristavali sakristiu. Reformácia a neustále boje v priebehu 17. storočia sa odrazili aj na stave kostolíka, keď v roku 1698 sa spomína ako spustnutý a opustený. V roku 1745 prešiel barokovou rekonštrukciou, ktorá však do značnej miery zachovala jeho pôvodný románsky vzhľad. V kostole vybudovali západnú tribúnu a kryptu pre rodinu Pacerovcov. Loď nanovo zaklenuli a pred vchodom postavili predsieň – žobračovňu. V roku 1756 bolo taktiež zmenené patrocínium na dodnes používané – sv. Rodiny.

Kaplnka sv. Anny
Nachádza sa v miestnej časti Brakoň. Ide o barokovú kaplnku z konca 18. storočia, upravenú v roku 1908. Objekt s polygonálnym uzáverom a čiastočne predstavanou vežou na priečelí, ktorá je ukončená ihlanovou strechou vo vrchole so zdobeným kovovým krížom, fasády sú členené lizénovými rámami.

Prícestný kríž
Nachádza sa pri kaplnke sv. Anny v miestnej časti Brakoň. Ide o kamenný kríž z roku 1901 na odstupňovanom štvorbokom podstavci s liatinovým korpusom, na spodnej časti kríža je liatinový reliéf Bolestnej Panny Márie.

Kaštieľ
Nachádza sa na hlavnej ulici vedľa obecného úradu. Ide o renesančný objekt zo začiatku 17. Storočia, zväčšený o arkádu a prístavbu v 18. Storočí, zmodernizovaný a upravený v 20. storočí.
Ide o budovu so zvýšeným prízemím, s pôdorysom tvaru L, v dvorovej časti s pôvodnou arkádou so segmentovými oblúkmi, krytá pruskými klenbami.

Trojičný stĺp
Ide o stĺp z roku 1922, ktorý zobrazuje kamenné súsošie Najsvätejšej Trojice na vysokom stĺpe s profilovanou hlavicou a pätkou. Kríž je osadený na mohutnom odstupňovanom hranolovom podstavci, na čelnej strane podstavca je reliéf Panny Márie.

História farnosti spracovaná podľa archívneho výskumu Mgr. Petra Budaya
Prevzaté z oficiálnych stránok obce a farnosti Gáň.

Nižšie je zoznam kňazov od roku 1313.

Farnosť so vzácnou minulosťou.

Pohľad do dávnej minulosti obce siaha až do roku 1283, kedy uhorský kráľ Ladislav IV. daroval územie ostrihomskému arcibiskupovi Ladomerovi. Vtedy bola významnou križovatkou obchodných ciest a bola trhovou osadou.

Trhy sa konali v strede týždňa (v stredu). Tak vzniklo pomenovanie osady Dolná Streda (Zeredahel). Z významných zachovaných listín sa môžeme dozvedieť o jej histórii.

Listina zachovaná z 8. marca 1312 svedčí o vpáde a pustošení obce vojskami Matúša Čáka Trenčianskeho.

Listina z 12. marca 1313 spomína kostol zasvätený sv. Jakubovi, farára a faru. V tom období bola susedná Sereď filiálkou dolnostredskej farnosti.

Z roku 1553 nachádzame svedectvo o pohrome, ktorú spôsobili nájazdy tureckých vojsk.

V rokoch 1553 – 1571, ale aj v ďalších rokoch bola Dolná Streda mestečkom (oppidum Zeredahel). V tom čase na Váhu, ktorý dodnes preteká jej územím, pracovalo šesť mlynov.

V druhej polovici 16., v celom 17. a začiatkom 18. storočia bolo obdobím, ktoré prinieslo Dolnej Strede viaceré vojnové pustošenia a živelné pohromy spôsobené hlavne povodňami.

Roky 1665 – 1683 boli obdobím tureckého plienenia.

V rokoch 1710 – 1711 je zaznamenaná mohutná morová epidémia.

V roku 1712 dalo obecné zastupiteľstvo vyhotoviť prvé obecné pečatidlo, ktoré má v pečatnom poli postavu biskupa s brkom,čo nasvedčuje tomu, že zemepánom bol ostrihomský arcibiskup.

Podľa našich zistení roku 1717 začali na fare v Dolnej Strede viesť matriky novorodených, sobášených i zosnulých. V tom čase je zaznamenaný nárast obyvateľstva susedných mestečiek Serede, Galanty, Hlohovca a slobodného kráľovského mesta Trnavy. Mestečko Dolná Streda sa v tomto čase stalo dedinou (possessio). Z histórie jezuitskej rehole nám je známe, že tu jezuiti dávali ľudové misie.

Daňový súpis z roku 1765 spomína veľký požiar, pri ktorom boli spálené ¾ domov.

Dolná Streda bola a je samostatnou farnosťou od roku 1313, počnúc farárom Andrejom (Andreas) až do smrti farára Timoteja Pozdecha (27. septembra 1982), kedy mala svojho kňaza. Od tohto obdobia síce zostala samostatnou farnosťou, ale temer 26 rokov bola spravovaná kňazmi zo Serede. Za tento čas úplne schátrala dolnostredská fara. Pod jej súčasný žalostný stav sa podpísali aj dva požiare. Vďaka kňazom zo Serede, vtedajšiemu dekanovi Jánovi Sokolovi (neskorší arcibiskup a metropolita trnavskej arcidiecézy), až po obdobie pôsobenia dekana Mgr. Jána Bučíka bol upravovaný hlavne kostol. Výsledkom ich pôsobenia je terajší vzhľad kostola a jeho vnútorná úprava. Na tento sú veriaci Dolnej Stredy právom hrdí.

K farnosti Dolná Streda patrili v minulosti aj dve filiálky:

1. Gáň (maď. Gány; 1938 - 44 pričlenené k Maďarsku), kde bol a je malý, avšak starobylý kostol sv. Rodiny z 12.storočia. Filiálka Gaň však patrila kedysi aj do farnosti Galanta spolu s terajšou filiálkou Nebojsa. Dekrétom Apoštolskej administratúry v Trnave sa táto filiálka stala samostatnou farnosťou r 1969. Z tejto bývalej filiálky pochádza viacero kňazov (Mons. Vladimír Filo, rožňavský biskup, Mons. Marián Bublinec, generálny vikár banskobystrickej diecézy, Mons. Silvester Oravec,...).

2. Váhovce (maď. Vága) boli od nepamäti filiálkou dolnostredskej farnosti. Na hlavnej ulici stojí dnes farský kostol sv. Mikuláša (1778). Váhovce sa stali samostatnou farnosťou od r. 1943, ako určil vtedajší ostrihomský arcibiskup Justinián Juraj Serédi, O.S.B., keďže farnosť po vzniku Slovenského štátu územne pripadla do Maďarska a cirkevne do Ostrihomskej arcidiecézy.

Farári, resp. správcovia farnosti:

• 1313 -             Andreas, parochus in Zeradehel ad Vagum
• ? ? ?
• 1560 – ?         Juraj Orozy
• 1562 – ?         Ján de Zeradahel
• ? ? ?
• 1612 – 1624   František Babóthy (významná osobnosť, cirkevný spisovateľ)
• ? ? ?
• 1647 – ?         Juraj Kolosy
• ? ? ?
• 1660 – ?         Benedikt Gudóczy
• 1688 – 1691   Ján Gabrieli
• 1691 – 1695   Pavol Dorikovič (Dreikovič)
• 1695 – 1705   Matej Paulikovič
• 1705 – 1709   Ján Megléthy
• 1709 – 1717   Juraj Parončay
• 1717 – 1720   Gabriel Loksay
• 1720 – 1720   Juraj Gyöngyösy
• 1720 – 1727   Ján Weinperger
• 1727 – 1750   Samuel Szalay
• 1750 – 1752   František Holt
• 1752 – 1764   Ladislav Okoličányi
• 1764 – 1775   Ladislav Gulik
• 1775 – 1806   Anton Valdinuczi
• 1806 – 1838   Lazar Vághy
• 1838 – 1846   Štefan Bublik
• 1846 – 1851   Ján Lehoczky
• 1851 – 1886   František Zatkovics
• 1886 – 1923   Jozef Vojtek (pochovaný v Dolnej Strede)
• 1923 – 1924   Jozef Šoka
• 1924 – 1929   Dr. Ferdiš Juriga
• 1929 – 1930   Rudolf Rummel
• 1930 – 1949   Andrej Szentgyörgy (Ďurček) (pochovaný v Dolnej Strede)
• 1949 – 1952   Michal Klimo
• 1952 – 1957   Jozef Varga
• 1957 – 1982   Timotej Pozdech (pochovaný v Dolnej Strede)

Po smrti vdp. Pozdecha 27. 9. 1982 spravovali farnosť Dolná Streda ,,ex currendo,, farári zo Serede až do 1. 7. 2008

• 1982 – 1988   Mons. Ján Sokol, dekan - farár v Seredi, neskorší arcibiskup a metropolita v Trnave
• 1988 – 1990   Juraj Augustín, farár v Seredi
• 1990 – 1995   Peter Kučera, farár v Seredi
• 1995 – 1996   Ján Bederka, farár v Seredi
• 1996 – 2008   Mons. Ján Bučík, dekan - farár v Seredi
  

  01. 07. 2008 dostala farnosť po 26 rokoch opäť kňaza.

• 2008 –  2014  Peter Mikula, školský dekan (správca farnosti od 1. 7. 2008, za riadneho farára vymenovaný 1. 11. 2009)
• 2014 -           Martin Ferenc

Kapláni:

• ???
• 1796 – 1796   Andrej Jancsó (Jančo)- významná  osobnosť - cirkevný spisovateľ
• ???
• ? – 1896         Eugen Nagy
• 1896 – 1897   František Fallenbückl
• 1897 – 1898   Ján Horváth
• 1898 – 1899   Ján Jerró
• 1899 – 1905   Štefan Jankovič
• 1905 – 1906   Dr. Pavol Zeicha
• 1906 – 1907   Augustín Gramantel
• 1907 – 1912   František Prokop
• 1912 – 1915   Juraj Polónyi
• 1915 – 1916   Ján Lapicz
• 1916 – 1916   Štefan Szarka
• 1917 – 1919   Karol Lazar
• 1919 – 1920   Jozef Horecsny
• 1920 – 1925   Jozef Šoka
• 1925 – 1928   Štefan Ripper
• 1928 – 1929   Rudolf Rummel
• 1931 – 1932   František Martinÿ
• 1932 – 1934   Alexander Metzner
• 1934 – 1934   Jozef Kubiš
• 1934 – 1936   Tibor Montskó
• 1936 – 1937   František Presinszky
• 1937 – 1938   Michal Borsos
• 1938 – 1938   Rudolf Szüllo
• 1938 – 1940   Anton Horák
• 1940 – 1941   Emil Kamody
• 1941 – 1942   Ján Bartoš
• 1942 – 1942   Alexej Piovarči
• 1942 – 1943   Január František Valovič, tešiteľ
• 1943 – 1946   ThDr. František Žák
• 1946 – 1947   Anton Nagy
• 1947 – 1948   Ján Gábriš (žijúci v Trhovej Hradskej)
• 1948 – 1949   Jozef Kuzma

Po smrti vdp. farára Andreja Szentgyörgyho (Ďurčeka) už oficiálne kaplán do Dolnej Stredy pridelený nebol až do dnešných dní, nakoľko filiálka Váhovce sa stala samostatnou farnosťou a nebolo potrebné, aby tam už dochádzali kňazi z Dolnej Stredy.
Kapláni, ktorí vypomáhali seredskému farárovi v rokoch 1982 - 2008 v Dolnej Strede:

• 1982 – 1984   Jozef Kolpák
• 1984 – 1985   Jozef Lehocký
• 1985 – 1988   ThDr. Juraj Augustin
• 1987 – 1989   PhDr. Ladislav Kuna
• 1990 – 1991   Rudolf Daňo
• 1991 – 1992   ICLic. Zdenko Sitka
• 1992 – 1993   Ľubomír Varga
• 1994 – 1995   Benjamín Kosnáč
• 1995 – 1996   Richard Jankovič
• 1996 – 1997   Jozef Gajdoš
• 1997 – 1998   Ján Buček
• 1998 – 2000   Miroslav Kostolný
• 2000 – 2001   Miloš Kohútek
• 2001 – 2002   Ondrej Porubský
• 2002 – 2004   Miroslav Michalka
• 2004 – 2005   Peter Kukučka
• 2005 – 2006   Peter Štefaník
• 2006 – 2007   Ing. Maroš Lovič
• 2007 – 2008   PhDr. Peter Mikula

Zdroj: Séria farností Ostrihomskej arcidiecézy do roku 1884 ; Farská matrika

Prevzaté z oficiálnych stránok obce a farnosti Dolná Streda

Vitajte na stránkach farnosti ABRAHÁM!

MENU:

-> História

-> Informácie

-> Farské oznamy

-> Aktuality