Terajší farský kostol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi, bol vybudovaný v rokoch 1793 – 1811 na mieste staršieho chrámu, ktorý bol zrejme menší s polkruhovo zaoblenou svätyňou, na ktorú nadväzovala kostolná loď pozdĺžneho pôdorysu. Aj tento pôvodný kostol bol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. Nový kostol začali stavať za farára Michala Baránka, pretože pôvodný kostol bol v zlom stave.

Kostol je vybudovaný v klasicistickom slohu. Je priestranný a pomerne vysoký. V strede presbytéria na stene sa nachádza „kozmický“

surovcekostotálny Kristus na kríži, ako tajomstvo (mystérium). Pod ním je Bohostánok. V popredí obetný stôl, pri ktorom sa slúžia sv. omše. Projekt vytvoril Ing. arch. Viktor Dohnal z Brna. Kristus a obetný stôl je práca akad. sochára Miloša Vlčeka. Dekórum na prednej stene presbytéria znázorňuje vesmír a maľoval ho akad. maliar Vladimír Procházka. Štyri okná svätyne majú farebné zasklenie, v presbytériu sv. Cyril a sv. Metod. Tieto okná boli zhotovené ešte v roku 1893. V lodi kostola sú zobrazení bl. pápež Ján Pavol II. a bl. Zdenka Schelingová. Tieto okná sú jednoduchšie a novšie - z roku 2011.

Prvá písomne doložená správa o farnosti Šúrovce je z roku 1291. Patrí medzi najstaršie farnosti v najbližšom okolí. Okrem Šúroviec ju tvorili aj neskôr vzniknuté lokality ako Valtov a Várov Šúr, osada Botseg, Zemianske Šúrovce a od konca 15. storočia aj Čepene. Začiatkom druhého desaťročia 17. storočia bol šúrovský kostol zabraný nekatolíkmi. V roku 1615 pôsobil v ňom „správca kostola“ Štefan Baronkay. Neskôr dochádzal do Šúroviec protestantský kazateľ. V rámci cirkevnej organizácie farnosť Šúrovce patrila do ostrihomského arcibiskupstva, potom do Apoštolskej administratúry trnavskej a od zriadenia Slovenskej cirkevnej provincie do arcibiskupstva trnavského. Od roku 1324 pôsobilo v Šúrovciach okolo 42 farárov alebo administrátorov farnosti.

Zoznam kňazov pôsobiacich v Šúrovciach

(rok vo farebnom rámčeku označuje, že daný kňaz zomrel v Šúrovciach)

PREVZATÉ Z: oficiálnych stránok farnosti a obce Šúrovce, kroniky farnosti

Po prvý raz sa dozvedáme o existencii Šoporne zo zakladacej listiny premonštrátskeho kláštora v Turci v Kláštore pod Znievom z roku 1251, kde sa spomína ako jeden z metačných (hraničných) bodov so Šaľou darovaným majetkom novozaloženému kláštoru. Listina je písaná po latinsky a časť dotýkajúca sa Šoporne doslovne v preklade znie: „… hraničí s územím opáta svätého Martina (kláštor v Pannonhalme) až k palácu a tam cez Váh vystupuje na sever k územiu (chotáru) dediny Šoporňa…“ Listina sa nachádza v archívnych zbierkach v Budapešti pod č. D1-346. Bola publikovaná v edícii „Hazai oklevéltar“. Šoporňa je tu teda uvádzaná pod názvom Supurni ako súčasť šintavského panstva. V Šintave bol v tých časoch hrad pri Váhu a samotná Šintava bola sídlom menšieho pohraničného županstva.
V spojitosti so Šintavou sa stretávame ešte so staršou správou o existencii Šoporne ako súčasti panstva šintavského hradu z roku 1231. Uvádza to maďarská publikácia Naše hrady. Táto správa však nie je doložená objektívnym historickým materiálom. Od tohto letopočtu sa odvíjali oslavy 733. výročia prvej zmienky o Šoporni, ktoré sa na podnet obecného kronikára Alexandra Grilla uskutočnili v roku 1964. Ďalší doklad so zmienkou o Šoporni pochádza z roku 1411, kde obec nesie názov Soporny a z roku 1420 ako Sopornok. Aj názvy z ďalších rokov sú latinského, nemeckého či maďarského pôvodu.
O národnostnom zložení obyvateľstva v tejto dobe niet hodnoverných dokladov. Nie je overená interpretácia ľudového podania, že základ obce tvorili šopy, kde sa utiekali cestujúci od Nových Zámkov smerom na Šintavu za noci, keď už brány na šintavskom hrade boli zatvorené a nedalo sa ďalej pokračovať v ceste cez Váh smerom na Trnavu. Bolo tu možné prespať a ustajniť kone. Podľa tejto verzie mohlo ísť o nejaké stredoveké zájazdné hostince. Ďalšia verzia tvrdí, že pôvodní obyvatelia boli pastieri a do šôp zaháňali statok (či ovce) na noc. Významný slovenský jazykovedec prof. PhDr. Ján Stanislav nepredpokladal, že názov Šoporne je odvodený od slova šopa, ako sa traduje. Viedol ho k tomu nejasný koreň slova v názve (Sup-urni), v ktorom sa nevyskytuje základ šop. Nie je ani vylúčené, že názov obce pochádza od mnohých lúk bohatých na sanitru, t. j. slaný prášok(z maďarčiny šó = soľ, por = prach).
O histórii starej Šoporne hovorí záznam v archíve ostrihomského arcibiskupstva z roku 1893: „Veľká obec Šoporňa je veľmi starého pôvodu. Pravdepodobne jestvovala už vtedy, keď Maďari prišli na toto územie. Starý názov obce bol Šopárňa. Je zaujímavé, že v pozemkovej knihe sa nachádzajú mená čiastok maďarského pomenovania. Z toho sa dá usudzovať, že kedysi hovorili obyvatelia Šoporne materinskou rečou maďarčinou. Pravdepodobne v priebehu reformácie Maďari odišli a územie osídlili terajší, po slovensky hovoriaci občania…“
Táto verzia výmeny obyvateľstva nie je vierohodná. Pokiaľ ide o jej východisko z pomenovania častí chotára, môže ísť o názvy určované zemepánmi. Tí boli Maďari. Alebo ich pomaďarčili zo slovenských názvov maďarskí úradníci. Určiť pôvod mnohých slov je dnes veľmi ťažké, pretože jazyky susedných národov sa navzájom prelínali a pri tvorbe nových slov ovplyvňovali. Takým slovom je napr. aj šopa, v maďarčine sopa (foneticky šopa) a v nemčine Schuppen (fon. šupen) a z neho možná odvodenina Šopárňa — Šoporňa. Skutočnosťou je aj to, že v starých spisoch sa uvádzajú aj slovenské pomenovania častí chotára ako Horný diel, Kopanice a pod. Podľa najnovších výskumov slovenských historikov v podrobných popisoch hraníc chotárov z 13. a 14. storočia sa vyskytuje veľké množstvo osobných mien a miestnych názvov, z ktorých vyplýva, že slovenské etnikum, práve naopak, siahalo južnejšie než na konci 19. storočia alebo dnes. Až v čase tureckých nájazdov pôvodné slovenské obyvateľstvo sa sčasti sťahuje do bezpečnejších vyšších podhorských oblastí a na južné Slovensko sa presúva maďarské etnikum z Podunajskej nížiny a vytvára tu enklávu v pôvodnom slovenskom obyvateľstve.
V čase prvej písomnej správy o existencii Šoporne, t. j. v roku 1251, vládol v Uhorsku kráľ Béla IV. Za jeho vlády vtrhli do Uhorska Tatári. Vojsko, ktoré sa pod vedením kráľa postavilo na odpor, porazili na rieke Slanej. Kráľ Béla IV. sa s malou družinou zachránil a ušiel cez Gemer do Nitry, odkiaľ s posilneným sprievodom odišiel do Viedne. Možno aj cestou popri Šoporni. Obec bola v tom čase napojená na európske cesty. Nesporne tadiaľto viedla najdôležitejšia diaľková česko-uhorská cesta z Podunajska cez Malé Karpaty na Moravu. Táto cesta bola známa ešte z čias Veľkej Moravy, spájala moravské Mikulčice s Nitrou. Česko-uhorská cesta vstupovala na Slovensko pri Holíči, pokračovala na Šaštín, Bukovú, Trnavu, Šintavu (kde sa prechádzalo cez Váh), Šoporňu, Nové Zámky, Ostrihom a Budín. Jej zvyškom je dnes už poľná cesta, oddeľujúca chotárnu časť Novčaš od Honov, ktorú oddávna ľudianazývajú Novozámskou cestou.
Môžeme si len domýšľať, ako v tom čase obec vyzerala, pretože vzhľadom na používaný materiál pri stavbe domov sa usadlosti nezachovali. Zrejme išlo o jednoduché dedinské domce z prútia, ohodené blatom alebo steny z hlinenej nabíjanice so slamenou strechou, možno aj čiastočne zapustené do zeme. Pri príbytkoch bývali obilné zásobníkové jamy (v šopornianskom nárečí zbožné jamy). V nich obyvatelia uskladňovali nielen obilie, ale aj potraviny. Tento spôsob uskladňovania podľa archeologických nálezov využívali už v období Veľkej Moravy a uchoval sa až do začiatku dvadsiateho storočia. Pozostatky po zbožných jamách sa občas objavujú v rozličných častiach obce dodnes.

Už v stredoveku patrila obec teritoriálne pod šintavské županstvo. Pôvodne to bol kráľovský majetok, ktorý od polovice 13. storočia spravovali župani, sídliaci na šintavskom hrade. Šintava sa významne zapísala do stredovekých slovenských dejín. Koncom 13. storočia župnú správnu organizáciu nahradilo stoličné zriadenie. Šintavské županstvo sa stalo súčasťou nitrianskej stolice, ale v rámci vytvárania menších územných celkov si udržalo postavenie osobitného panstva — domínia.
Od začiatku 14. storočia rozsiahly majetok šintavského panstva spolu so Šoporňou dával kráľ do užívania rôznym veľmožom. Súčasne sa niektoré časti dostávali jednotlivým správcovským rodom nielen do užívania, ale aj do priameho vlastníctva. Tak sa tu vystriedal nemecký šľachtic Linpold, syn Matúša Čáka Trenčianskeho magister Peter, Červený Abrahám, poľský šľachtic Mostic, pezinský gróf Juraj, rodina Rozgoňovcov, Bátoriovcov a Turzovcov. Začiatkom 17. storočia sa ako majiteľ šintavského hradu uvádzal Stanislav Turzo. Rozsiahle šintavské panstvo sa postupne zmenšovalo. Jeho rozloha bola aj tak úctyhodná. Veď sem patrili mestečká: Sereď, Šintava, Senec, Čeklís, obce Vlčkovce, Šoporňa, Veľký Šúr, Varov Šúr, Takšoň, Križovany, Abrahám, Veľká Mača, Pata, Čierna Voda, Tomášikovo, Jahodná, Vozokany, Čierny Brod, Trstice, Pusté Sady, Majcichov, Palovce, Horný Jatov a diel v Šóku, dnes súčasť Selíc.
V ďalších rokoch 17. storočia sa šintavské panstvo stalo majetkom rodiny Esterháziovcov a v rámci nej sa neskoršie stalo vlastníctvom mladšej vetvy reprezentovanej Františkom Esterházim (1641-1685). Jej seniorátnym sídlom bol hrad a panstvo Pápa v Maďarsku, kam do roku 1762 patrilo administratívne. V roku 1762 sa uskutočnila nová majetková deľba, teraz už v rámci mladšej vetvy. Majetky, ktoré vlastnil až do svojej smrti František Esterházi (za jeho života bol v roku 1711 prebudovaný šintavský hrad na súčasný kaštieľ), sa rozdelili medzi jeho troch synov: Mikuláša, Karola a Františka ml. Šintavské panstvo spolu so Šoporňou pripadlo Františkovi ml. Ten sa stal zakladateľom čeklískej vetvy rodu.
Začiatkom 18. storočia obec sužovali epidémie a nemala ani 40 usadlostí. V nasledujúcich rokoch sa dynamicky rozvíjala a koncom storočia dosiahla už takmer 300 domov a 2000 obyvateľov.

Z obdobia 18. storočia sa zachovalo niekoľko písomných dokumentov o vzťahu panstva k tunajšiemu ľudu.
Správy o Šoporni z obdobia 16.-18. storočia súvisia najmä s náboženskou tematikou a sú spojené s reformáciou, s prenikaním rozličných reformačných úsilí na naše územie, následnou protireformáciou a vznikom terajšieho kostola.
Zachované správy z 18. a 19. storočia sú zamerané na rozvoj školstva a pohromy súvisiace s povodňovou činnosťou Váhu. Ľud v obci sa zamestnával výlučne poľnohospodárstvom. Na skutočnosti, že v Šopornivšetka pôda patrila zemepánovi, nič nemení ani správa, že roľníkom daroval zemepán určité pozemky. V ústnom ľudovom podaní sa zachovala s tým súvisiaca historka. Podľa nej získala časť obyvateľov Šoporne vyslobodenie z poddanstva ešte pred jeho zrušením. Šintavský zemepán Esterházi sa vraj pohádal pri kartách so šalianskym zemepánom. Spor sa vystupňoval až do nenávisti a šaliansky zemepán sa vyhrážal šintavskému bitkou, ak vkročí na jeho územie. Po čase sa na spor a vyhrážky šalianskeho zemepána zabudlo a šintavský zemepán sa zatúlal na svojom štvorzáprahu do Šale. Drábi šalianskeho zemepána to ihneď zistili a oznámili pánovi. Ten nelenil a nariadil nepriateľa prenasledovať. Šintavskému zemepánovi neostávalo nič iné, len štvorzáprah obrátiť a cválať domov. Cestou sa však kone vyčerpali. Preto mu prišlo vhod, že na Novčašoch poddaní práve zberali kukuricu a kone mali uviazané o vozy. Poprosil ich, aby mu kone vymenili, lebo má v pätách drábov šalianskeho zemepána. Sľúbil im ako odmenu toľko chotára, koľko za jeden deň pešo obídu. To sa im zapáčilo. Prepriahli a zemepán sa šťastlivo dostal domov. Na druhý deň skutočne poslal správcu a spolu s dvoma Šoporňanmi vykonali obchôdzku a získaný majetok rozdelili na 49 rovnakých častí pre oslobodených obyvateľov. Ďalších 69 rodín zostalo v poddanstve. Nie je však historicky overená ani hodnovernosť ani čas tohto aktu. Isté je, že v roku 1755 vlastnili alebo boli užívateľmi pôdy aj niektorí obyvatelia Šoporne. Vyplýva to z vizitácie náboženskej obce v tomto roku, kde sa pri kostolných a farských pozemkoch uvádzajú aj miestni majitelia susedných pozemkov.

PREVZATÉ Z: oficiálne stránky obce Šoporňa. Snaha doplniť i históriu náboženského života a kostola.

Šintava patrí medzi najstaršie známe lokality na Slovensku spomínané v stredovekých kronikách a listinách. Za svoj význam vďačí svojej polohe umožňujúcej prechod cez rieku Váh.
Blízkosť Nitry, tohto strediska Veľkomoravskej kultúry, dáva tušiť, že naši predkovia mali možnosť oboznámiť sa s kresťanstvom už veľmi skoro. Stredobodom novej cirkevnej organizácie bol neďaleký Ostrihom, kde sa vytvorila samostatná arcidiecéza pre Karpatskú kotlinu. Keďže centrom politickej správy boli hradné komitáty, je logické, že aj prvé fary vznikli pri hradoch, tzv. parochie – hradné farnosti. Aj Šintava bola hradným sídlom. Cirkevné vizitácie spomínajú túto faru ako parochiu antiqua, čiže stará farnosť.

Prvá písomná správa o fare je z roku 1234 keď sa spomína kostol zasvätený svätému Martinovi. Nehovorí sa o nej ako fare založenej, ale ako o existujúcej, preto predpokladáme, že bola už v 12. storočí.

V roku 1252 malo ostrihomské arcibiskupstvo archidiakonátov a štyri prepošstvá. Šintava patrila k Nitrianskemu archidiakonátu. V 14. storočí sa upresnili hranice diecéz. Šintava pripadla bratislavskému prepošstvu.

Prvé správy o farnostiach sa zachovali zo správ kolektorov – osôb popisujúcich stav cirkevného majetku, pre určenie výšky pápežského desiatku. Podľa prvých popisov bola Šintavská farnosť bohatá a rozsiahla a patrili k nej viaceré obce z okolia. V roku 1281–86 popis urobil kolektor Gerard Mutina, v roku 1317-20 Rufus Sebeni, 1336-42 P. Gothard, 1350-54 Arnold Cancini a 1373-5 Petrus Stephanus. Zo stredoveku sa nezachovali kpmpletne ani mená duchovných. Najstaršie známe meno šintavského farára Benedikta je doložené v roku 1332.

Nič nevieme o zakladateľovi kostola. Súčasný kostol je už pravdepodobne v poradí tretí. O prvom kostole tiež nič nevieme, nie sú o ňom zachované žiadne záznamy. Druhý kostol je z roku 1559 a stál na tom istom mieste ako terajší, ale bol menší. Vizitácia z roku 1559 píše... Pod ochranou vznešeného pána Andreja Báthoryho... fara sv. Martina...Tunajší farár Georgius... všetky sviatosti udržiava a vysluhuje podľa katolíckych zvykov. Vo vizitácii o rok neskôr teda z r. 1560 sa píše... Šintavská fara sv. Martina pod patronátom vznešeného pána Andreja Báthoryho s Georgiom Niger (Čiernym)... ináč členom rímskej cirkvi, našli v obci katolíckeho farára a bola šintavská fara súčasťou hlohovského dekanátu.

Koncom 16. storočia a na začiatku 17. stor. zasiahla reformácia takmer celé Slovensko, čo neobišlo ani Šintavu. Thurzovské zemepánstvo a ich prechod na evanjelickú vieru spôsobil, že kostol s farou zaujali protestanti. Panstvo žiadalo aj poddaný ľud, aby prestúpil na túto vieru podľa hesla: „Čie panstvo toho náboženstvo“. K zmene došlo pravdepodobne v r.1565, keď Andrej Báthory, po tom čo ovdovel, hrad musel opustiť, pretože ho súdnou cestou získala Alžbeta Thurzová, s manželom Júliusom zo Salmu. Kostol aj faru zaujali protestanti. Vystriedali sa tu viacerí kazatelia. Z tohto obdobia je známy protestantský kazateľ Peter Bornemisz, ktorý v Šintave pôsobil od roku 1573 až 1579. Ďalší šintavský kazateľ bol Baltazár Vetero Zoliensis, ktorý sa v r. 1610 zúčastnil Žilinskej synody.

Zásadný obrat nastal v 30. rokoch 17. storočia, keď ostrihomský kardinál a arcibiskup Peter Pázmaň sídliaci v Trnave, vstúpi do procesu rekatolizácie. Jeho zásluhou konvertovalo veľa vplyvných členov šľachtických rodov, s ktorými prestúpili na katolícku vieru aj poddaní. Nevieme za akých okolností sa tento proces odohral v Šintave. Bol to Stanislav Thurzo, keď ho panovník vymenoval za uhorského palatína.

Isté je, že keď šintavský majetok získali Esterházyovci, prebehla rekatolizácia obce a kostol bol vrátený katolíkom.

 Objav gotického kostola v Šintave, najstaršom meste na Slovensku

Obnova fasád Kostola svätého Martina, ktorá prebiehala od júna roku 2013, priniesla nové nálezy, ktoré rozširujú doterajšie poznatky o minulosti architektonickej dominanty obce Šintava. Hoci Šintava patrí medzi najstaršie obce na Slovensku (prvýkrát sa spomína už v roku 1074), jej kostol bol doteraz považovaný za stavbu barokovo-klasicistickú, ktorá nemala hodnoty na to, aby bola zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok SR. Do zoznamu pamiatok zapísali len hlavný oltár, kazateľnicu, krstiteľnicu a niektoré predmety liturgického riadu. Najnovšie objavy posúvajú datovanie šintavského kostola o takmer päť storočí skôr.

Doteraz sa v odbornej literatúre uvádza, že kostol bol postavený v druhej polovici 18. storočia na mieste staršieho spomínaného v roku 1559. Koncom 19. storočia sa zrútila klenba, ktorú nahradili rovným stropom.

K novším dokumentom, ktorý dokladá pôvodné situovanie a orientáciu šintavského kostola, patrí plán z čias napoleonských vojen. Na pláne z roku 1809 je kostol situovaný na dnešnom mieste, ale oproti dnešnému stavu bola svätyňa na východnej strane kostola a veža na západnej. To znamená, že zo strany, kde je dnešný hlavný vstup do kostola, stála svätyňa s hlavným oltárom a tam, kde je dnes hlavný oltár stála veža. Plán, ktorý bol prvýkrát uverejnený v roku 2002 v knihe Sereď – dejiny mesta, nám dokladá stredovekú orientáciu šintavského kostola postaveného v smere východ – západ.

Počas stavebných prác sa už na severnej fasáde kostola (od pošty) pod omietkou sokla začali objavovať opracované a neopracované kamene a stredoveké tehly. Práce na fasádach pokračovali pomerne rýchlo a tak sa podrobnejšie podarilo zdokumentovať len južnú fasádu kostola. Na južnej fasáde (od fary) sa objavili miesta, kde sa nachádzali štyri stredoveké okná. Okno č. 1 sa nachádzalo na mieste dnešného 1. okna od sakristie, preto sa zachoval z neho len záklenok. Ďalšie tri okná sa zachovali zamurované v pôvodnom rozsahu. Okno č. 2 je oproti oknu č. 3 o niečo menšie (má vyššie položený parapet), pretože rešpektovalo hlavný vstup do kostola, ktorý sa nachádzal pod ním. Menšie okno č. 4 (medzi dnešným 2. a 3. oknom) bolo oknom svätyne, ktorá bola nižšia, ako je loď. To dokladá aj omietnuté nárožie pôvodnej lode kostola označené číslom 5.

Predbežne možno zistené poznatky zhrnúť nasledovne: Na mieste súčasného kostola stál starší románsky kostol, na výstavbu ktorého použili opracovaný a neopracovaný kameň. Tento kostol svojimi rozmermi narastajúcemu sa počtu obyvateľov Šintavy už nevyhovoval, preto ho zbúrali a postavili si nový väčší. Pri výstavbe využili kamenný materiál zo zbúraného kostola. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1300, kedy doznieval románsky stavebný sloh a budovali sa už aj gotické stavby. Ešte v stredoveku nadstavali bývalú svätyňu do výšky lode (na dnešnú výšku) a na východnej strane postavili novú svätyňu. Neskôr na západnej strane pristavali vežu.

Niekedy v období medzi druhou polovicou 18. storočia až začiatkom 19. storočia kostol radikálne prestavali. Zbúrali vežu, svätyňu, sakristiu a časť lode na západnej a čiastočne na východnej strane. Na západe postavili novú svätyňu so sakristiou a na východe novú do fasády vstavanú vežu. Vybúrali nové okná a staré popraskané stredoveké fasády lode kostola vyrovnali a natiahli nové omietky. Kryptu v interiéri kostola zasypali a položili novú dlažbu. Terén bývalého cintorína, ktorý sa nachádzal okolo kostola, splanírovali.

Mgr. arch. Rastislav Petrovič (KPÚ Trnava)

MATERIÁLY PREVZATÉ Z oficiálnych stránok obce i zdrojov farnosti Šintava a občasníka Šintavský spravodaj 3/2013.

Pustoúľanská rímsko-katolícka farnosť patrí medzi staré farnosti (Antiqua Parochia) uvádzané v starobylej literatúre vrátane Schematizmov. Patronícium miestneho neskorobarokového kostola, ktorý pochádza z roku 1714 je venované Sv. Ladislavovi. V súčasnosti je farnosť samostatnou cirkevnou jednotkou spravovanou z miestnej rímskokatolíckej fary.

Stavebno-technický stav farského kostola bol poznačený havarijným stavom veže, ktorá si vyžadovala komplexnú výmenu krytiny a celkovo nevyhovujúcim stavom fasád, ktoré trpia najmä navĺhaním muriva a mechanickými a poveternostnými poškodeniami. Kostol si vyžadoval rekonštrukciu vonkajších fasád, vnútorných omietok a malieb, ale i vnútorného technického vybavenia, najmä elektroinštalácie a mobiliáru (lavice, oltár). V priebehu rokov došlo k zakrytiu mnohých pôvodných detailov, akými sú napríklad kamenné prvky, pôvodné figurálne maľby, krypty v presbytériu i v sanktuáriu, nevhodnému riešeniu odvádzania dažďových vôd z priľahlých plôch, ale i k zničeniu pôvodného cenného vybavenia ako bola kazateľnica, krstiteľnica či bočné oltáre.

Celkový stav kostola si nevyhnutne vyžadoval komplexnú a koncepčnú rekonštrukciu, ktorej cieľom bola citlivá obnova všetkých dochovaných historických hodnôt, spojená s odstránením druhotných nánosov neviažúcich sa na jeho pôvodný výzor, s dopĺňaním už nenávratne stratených detailov, vychádzajúc z listinných či obrazových dokumentov a tradičnej sakrálnej architektúry.

Matriky patria k najdôležitejším verejnoprávnym dokumentom a ešte aj dnes slúžia ako podklady pre vydávanie úradných dokladov. Ich pôvod siaha až do neskorého stredoveku. Veľmi dôležitou však bola snaha podrobnejšie sledovať vzájomné príbuzenské vzťahy v jednotlivých obciach
(farnostiach), aby tak nedochádzalo k spojeniam, ktoré odporovali cirkevnému právu (rodová a duchovná spriaznenosť). Okrem mien manželov
sa mali viesť aj údaje o rodičoch, svedkoch a mieste sobáša. Matriky teda ako jeden z oficiálnych dokumentov cirkvi úzko súviseli so samotnou správou jednotlivých farských obvodov. Preto sa jednotlivé matričné knihy viedli zásadne v sídlach farností a nie v príslušných filiálnych (dcérskych) obciach. Najstaršia zachovaná matričná knihy Pustých Úľan tak úzko súvisí s kreovaním tunajšej farnosti. Ide teda o jeden z najvýznamnejších historických prameňov k dejinám tunajšej farnosti a života v obci v 1. polovici 18. storočia. Otázka samotného vzniku farnosti je veľmi zložitá.
Vieme, že sa tak stalo v roku 1715. Pusté Úľany boli pôvodne filiálkou Voderád, no v 1. polovici 17. storočia patrili pod farnosť vo Veľkom Grobe
(doklad pochádza z roku 1634) a ešte predtým zrejme pod farnosť Čataj. Najpôvodnejšia cirkevno-správna príslušnosť obce, siahajúca hlboko do stredoveku (9.-13. storočie) však radila obyvateľstvo Pustých Úľan ku kostolu sv. Michala vo Veľkých Úľanoch. Zložitý vývoj tunajšej oblasti bol dôsledok nielen rozpadu tohto rozsiahleho sídelného areálu na menšie sídliskové jednotky – obce, ale aj nástupu reformácie v 16. storočí. Tá v prostredí, kde žilo vedľa seba etnicky zmiešané obyvateľstvo slovensko-maďarské prinášalo viacero komplikácii aj v náboženskej oblasti. Prevažujúcim javom totiž bolo, že kým slovenské obyvateľstvo zostávalo alebo katolícke, alebo prijalo Lutherovu reformáciu, maďarské obyvateľstvo sa klonilo ku Kalvínovej reformovanej cirkvi. Príslušnosť ku katolíckej cirkvi sa totiž pre ďalšie spoločenské presadenie stávalo čoraz väčšou nevyhnutnosťou. To bol aj životný príbeh šľachtica Štefana Dobšu, spoločensky asi najvýznamnejšieho miestneho zemana, ktorý na prelome 17. a 18. storočia zastával dôležitý a prestížny úrad bratislavského podžupana (vicišpána). Zdá sa, že práve jeho osoba významnou mierou prispela k postupujúcej konverzii tunajšieho obyvateľstva na katolícku vieru. Zriadenie farnosti sa teda ukazovalo ako jeden z najdôležitejších nástrojov pre dosiahnutie tohto cieľa. Štefan Dobša k tomu prispel viacerými aktivitami, najmä sa postaral o stavbu tunajšieho kostola sv. Ladislava a tiež sa postaral aj o jeho finančné zabezpečenie fundáciou (základinou) vo výške dvetisíc zlatých (čo sa však napokon pre odpor príbuzných výrazne zredukovalo). Aj pustoúľanská matrika z roku 1715 je svedectvom o takýchto aktivitách. Zdá sa, že ešte pred založením matriky existovala
akási benefičná kniha – kniha záznamov o príjmoch duchovného správcu kostola, ktorý už v roku 1708 bol postavený a funkčný. Do dnešných dní zachovaná matrika je teda najstaršia evidencia, o čom svedčí aj spôsob vedenia záznamov a jej celkový charakter. Prvé zápisy sa týkali evidencie pokrstených detí. 16. júla to bol Jakub, syn Jána a Barbory Mijavech, krstnými rodičmi boli Ondrej a Mária Turóczy, všetci boli katolíci. Ďalší záznam dokladá zložitú náboženskú situáciu v dedine. Dňa 28. júla bola totiž v katolíckom kostole pokrstená Eva, dcéra Pavla a Márie Morvajovcov, no krstnými rodičmi boli Štefana a Eva Gönczölovci, ktorí boli luteráni. Možno povedať, že táto časť matriky je najrozsiahlejšia a zaberá takmer dve tretiny celého obsahu. Až od strany 136 nasleduje matrika sobášených. Prvý záznam nás informuje o sobáši Jakuba Hrabinského a pannou Máriou Polákovou, obaja boli pôvodom Pustoúľančania. Sobáš sa uskutočnil 14. júla 1715 a predchádzali mu tri verejné ohlášky. Od strany 157 nasleduje zoznam konvertitov na katolícku vieru za roky 1750 až 1758. Najstarší záznam z 25. apríla hovorí o tom, že na katolícku vieru prestúpila iba trinásťročná Mária, dcéra Michala Horvátha, no krátko potom zomrela. Napokon od strany 159 nasleduje zoznam pochovaných za roky 1750 až 1763. Patrí k nemu aj iný zoznam, ktorý sa nachádza až o niekoľko strán – ide o zoznamy zomrelých a pochovaných v rokoch 1715 až 1732. Charakter týchto zápisov svedčí o tom, že boli odpísané z nejakej inej evidenčnej knihy, pravdepodobne sa tak stalo v roku 1763. Táto pôvodná kniha bola zrejme značne poškodená a autor odpisu sa usiloval o „zachránenie“ aspoň menného zoznamu, pretože ostatné údaje tu chýbajú. Zrejme boli ťažko
čitateľné, prípadne nezvratne poškodené. Z roku 1763 máme pomerne vzácnu možnosť porovnať aj stav narodených (pokrstených) a zomrelých
(pochovaných) obyvateľov Pustých Úľan. Tak sa dozvedáme, že pokrstených bolo 35 detí a pochovaných 26 osôb. Pozoruhodný je záznam, podľa ktorého dal pustoúľansky kňaz svojmu predstavenému voderadskému farárovi za odslúženie omše v dedine 12 denárov s poznámkou, aby si za to kúpil pintu vína (cca 1,8 litra), a to namiesto raňajok, „na ktoré ho nikto nevolal“. Záverečná strana matriky potom ešte obsahuje stručné údaje k vizitácii kostola, ktorá sa uskutočnila za farára Martina Tallyána, teda asi v rokoch 1718/1719. Možno teda na základe aj tohto stručného náčrtu
jej obsahu označiť najstaršiu pustoúľansku matriku za jeden z najdôležitejších prameňov k dejinám obce i blízkeho okolia, ktorý si zaslúži osobitné spracovanie a ďalšiu pozornosť.

Doc. PhDr. Vladimír Rábik
(skrátené)
Úplné znenie článku nájdete na adrese:
www.puste-ulany.sk

Rímskokatolícky kostol svätého Ladislava stojí neďaleko centra obce, pri ceste do Pavlíc. Bol postavený v roku 1714 a dnešnú podobu získal po prestavbe v roku 1742. Barokový kostol tvorí loď s polygonálne ukončenou svätyňou a predstavanou vežou. Po oboch bokoch kostola sú k hlavnej lodi pristavené ďalšie priestory (sakristia a prístavba), ktoré dodávajú stavbe pôdorys kríža. Interiér kostola je prevažne z druhej polovice 18. storočia. Hlavný oltár zdobí obraz zasvätený svätému Ladislavovi. Na stenách lode sú umiestnené sochy svätých a zastavenia Krížovej cesty. Na empore sa nachádza jednomanuálový osemregistrový organ s pedálom s neoslohovou skriňou, pochádzajúci z roku 1898. Interiér kostola dopĺňa aj neoslohová spovednica z konca 19. storočia.

Evanjelický kostol stojí na tzv. “Luteránskom vŕšku. Podľa miestnej tradície pôvodný renesančný kostol postavili v roku 1630 nemeckí prisťahovalci. V roku 1681 ho vyhlásil šopronský snem za artikulárny. Dnešný murovaný kostol bol postavený v 18. storočí, pravdepodobne krátko po vydaní Tolerančného patentu (1781). V roku 1820 vyhorel a obnovili ho až na začiatku 20-tych rokov 19. storočia, čo dokladá aj datovanie krovu z roku 1822. Obnovu interiéru dokončili až v roku 1830, keď dokončili pozlacovačské práce. Kostol v roku 1849 zrejme postihol menší požiar, pretože ho obnovili ešte v tom istom roku. Väčšie opravy boli zrealizované v rokoch 1941, 1968 --1969, 1989 a naposledy v rokoch 2001 – 2003. Interiér kostola vďaka svojej historickém a umeleckej hodnote a pôvodnosti čaká na zápis medzi kultúrne pamiatky SR. Osobitne cennou súčasťou mobiliáru kostola je malý organ bez pedála, tzv. pozitív so šiestimi registrami.

Baroková kaplnka Navštívenia Panny Márie z roku 1742 stojí na cintoríne a bola postavená na obdĺžnikovom pôdoryse. V minulosti boli pred vstupom do kaplnky dodatočne osadené tepané kovové mrežové dvere (pravdepodobne pochádzajú z kaštieľa). Dnes sa nachádzajú vo Vlastivednom múzeu v Galante. Zaklenutý interiér zdobí baroková maľba, otvoreného neba s motívom dvoch vznášajúcich sa anjelov, barokový oltár Zo sochárskej výzdoby oltára sa zachovali dve sediace postavičky anjelov, ktoré sú osadené na krajoch korunnej rímsy oltára. V dolnej časti oltára sa pred menzou nachádza antependium, lemované dreveným, bohato vyrezávaným rámom s motívom pásky a akantu. V strede antependia je namaľovaný Kristov monogram “IHS”. V interiéri sa nachádza aj barokové stallum s monogramom patrónov a viacero obrazov.

Kaplnka svätého Jozefa sa nachádza na dolnom konci obce. Malá tehlová stavba je ukončená sedlovou strieškou s jednoduchým kovovým krížom. Strieška je vysunutá dopredu a po bokoch ju podopierajú stĺpy ukončené okrídlenými anjelskými hlavičkami. V dolnej časti má kaplnka dva kamenné stupne. V jej tele je presklená nika ukončená hrotovým oblúkom. V nike je vložená polychrómovaná socha sv. Jozefa.. Neogotickú kaplnku sv. Jozefa dal postaviť neznámy donátor v roku 1866.
Na hornom konci obce, sa nachádza štvorhranný stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice. Stĺp so súsoším dala v roku 1903 postaviť pravdepodobne rodina Marcellovcov o čom svedčí nápis a erb na hornej časti podstavca. Trojičný stĺp vytvoril neznámy kamenosochár.

 PREVZATÉ Z oficiálnych stránok obce Pusté Úľany, obecných noviniek, internetových zdrojov