Kostol a dieťa

                                                                            Prevzaté z knihy:

Irmgard Haasová: Ostatní děti smějí všechno; Nakladatelství Portál, Praha 1991

 V kostole

Pri krste malej sestričky sa súrodenci a pozvané deti hrali okolo oltára na schovávačku. Starej mame sa to zdalo „veľmi rozkošné“! Deti by však mali mať zmysel pre slávnostné okamihy, a preto sa im takéto niečo musí priateľským spôsobom zakázať.

Mnohí rodičia už dnes nechodia pravidelne na bohoslužby, hoci svoje deti chcú vychovávať kresťansky.

Rodičia by mali kvôli deťom chodiť do kostola častejšie, aby deti zažili, že existuje zásadný svet ticha, ktorý rešpektujú aj rodičia, inokedy takí činorodí. Zaiste je hodina (pri slávnostiach hodina a pol) pre malé deti náročná, sú potom nepokojné. Nie je tu však na mieste bonbón ani malé autíčko, s ktorým by dieťa jazdilo po lavici sem a tam. Správnymi sprievodcami sú obrázková knižka s náboženskými motívmi, plyšové zvieratko alebo bábika. Dieťa musí zažiť, aj keď ho to nudí, že v tichu sa odohráva niečo tajomné, bez akejkoľvek „akcie“. V najnutnejšom prípade musí jeden z rodičov vyjsť na chvíľku von, aby sa dieťa mohlo prebehnúť a potom zase vydržalo pokojne sedieť rodičovi na kolenách. Pobehovanie v priebehu bohoslužieb (aj pri detskej bohoslužbe) by sa malo dieťaťu láskavo, ale dôrazne zakázať. „Všetci ľudia tu pokojne sedia, predsa by si nechcel byť ako bábätko!“ Pri detskej bohoslužbe stačí poukázať na ostatné deti. Poukazovať na milého Pána Boha, ktorý by sa rozhneval, alebo by bol smutný, je nezmysel! Bohužiaľ, veľa rodičov odriekava s deťmi večerné modlitby, ktoré sú chápaniu malých detí úplne cudzie. Preto deti ani žiaden vzťah k Bohu nenachádzajú. Dieťa by sme mali viesť k tomu, aby prosilo alebo ďakovalo vlastnými slovami tak, ako to zodpovedá zážitkom dňa, napr.: „Milý Bože, ďakujem Ti za krásne počasie; daj, aby sa nám vrátila naša mačička; uzdrav, prosím, starú mamu a daj, aby sme sa všetci dobre vyspali.“

 

Preložila Alena Heřmánková