Pozvanie LECTIO DIVINA

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile Tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pre nás je samozrejmé, že hovoríme o láske človeka k Bohu. Naučili sme sa to zo Svätého Písma a je to vzťah, ku ktorému priviedol nebeský Otec najprv svoj vyvolený národ.

Pre pohanské národy v časoch Pána Ježiša napr. pre starovekých Grékov, by formulácia „milovať Boha“ nedávala zmysel. Podľa ich chápania pohanskí bohovia mohli milovať človeka, prejavovali svoje zaľúbenie voči niekomu, keď mu dopriali osobitné dary a priazeň. Ako prejav vďačnosti mal človek prinášať božstvu obety.

Na rozdiel od pohanských národov, vyvolený Boží ľud, Izrael, je opakovane pozývaný, aby svojho Boha miloval. Všimnime si, čo Mojžiš odporúča svojmu ľudu: „A teraz, Izrael, čo žiada od teba Pán, tvoj Boh, ak nie to, [...] aby si ho miloval [...] celým svojím srdcom a celou svojou dušou?“ (Dt 10,12)

Zároveň však porozumeli, že láska k Bohu pozostáva v zachovávaní jeho prikázaní (Ex 20,6), alebo inými slovami, v kráčaní po jeho cestách (porov. Dt 19,9).

Snaha kráčať po Božích cestách a zachovávať Božie prikázania viedla k ďalšiemu poznaniu, že treba prejavovať lásku k blížnemu, predovšetkým ku chudobným, sirotám, vdovám, cudzincom, lebo ide o skutky, ktoré sa páčia Bohu.

Nový zákon nám prináša už plné svetlo, aby sme mohli porozumieť, čo znamená v skutočnosti milovať Boha. V Prvom liste sv. Jána je to vyjadrené zvlášť zreteľne: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.“ (1Jn 4,10-11).

Vystupuje pred našimi očami do popredia logický skok, ktorý sa nachádza vo vete: „Keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.“ Boli by sme očakávali: ak Boh nás tak miloval, tak aj my ho musíme milovať. Ale Boh si nič nežiada pre seba. Je iba jediný spôsob ako odpovedať na jeho lásku: totiž milovať brata a to nie „len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1Jn 3,18).

Aby sme dobre porozumeli toto evanjeliové posolstvo vypočujme si úryvok z evanjelia svätého Lukáša, ktorý nám priblíži rozhovor Pána Ježiša s učiteľom zákona a následne podobenstvo o milosrdnom samaritánovi.

Lectio

Lk 10,25-37

²⁵ Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: "Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?" ²⁶ Ježiš mu vravel: "Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?" ²⁷ On odpovedal: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!" ²⁸ Povedal mu: "Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!"
²⁹ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: "A kto je môj blížny?"
³⁰ Ježiš povedal: "Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. ³¹ Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. ³² Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. ³³ No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. ³⁴ Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. ³⁵ Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: "Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať."
³⁶ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?" ³⁷ On odpovedal: "Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo."
A Ježiš mu povedal: "Choď a rob aj ty podobne!"

Kontext úryvku

Podobenstvo môžeme rozdeliť na tri časti. Prvá časť opisuje prepadnutie putujúceho, druhá časť nám ponúka pohľad na stretnutia so zraneným človekom a v tretej časti nachádzame opis pomoci a záverečné poučenia a výzvu.

Židia pokladali za najväčšiu urážku, keď ich niekto označil za „psa“ alebo za „pohana“, druhou najväčšou urážkou bolo, keď niekoho označili za „samaritána“. Rovnalo sa tomu, ako povedať niekomu „nemanželské dieťa, odpadlík, či heretik“ (porov. Jn 8,48). Sirachovec na konci svojej knihy prináša tvrdé vyjadrenie, z ktorého je možné vyrozumieť pohŕdanie, ktoré prechovávali Židia voči Samaritánom. Označuje ich za nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme a ktorý si nezaslúži ani byť pokladaný za národ (Sir 50, 27-28)¹.

Je pravda, že Židia mali svoje dôvody, pre ktoré pokladali Samaritánov za ľudí s nesprávnou náukou. Celé storočia sa totiž Samaritáni natoľko miešali s inými národmi, že už nemohli byť pokladaný za Abrahámovo potomstvo, poškvrnili sa pohanským kultom, nedodržiavali tradície otcov, a nedodržiavali predpisy Mojžišovho zákona (2Kr 17), neprijímali za sväté knihy prorokov, múdroslovné knihy a ani žalmy. Aj Pán Ježiš, keď odpovedal samaritánke, neváhal jej povedať: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov.“ (Jn 4,22). V evanjeliu je zaznamenaná aj nezdvorilosť Samaritánov voči Pánovi a jeho apoštolom, keď im nechceli poskytnúť prenocovanie. Neprijali ich, lebo mali namierené do Jeruzalema (porov. Lk 9,53).

Náš dnešný úryvok však začína (v. 25-29) predstavením nie nejakého samaritána, ale hrdého Žida, nie nejakého hriešnika, ale spravodlivého učiteľa zákona a ten prišiel za Pánom Ježišom s otázkou: Čo má robiť, aby mohol byť dedičom večného života? Všimnime si teologickú rafinovanosť: nehovorí „zaslúžiť si“, ale dediť večný život. Dedičstvo – to vieme – to sa nezasluhuje, dedičstvo sa zvyčajne prijíma od rodičov alebo blízkych príbuzných úplne bezplatným spôsobom.

Pán Ježiš hneď neodpovedal na otázku, prispôsobil sa spôsobu rabínskych dišpút a obrátil sa na učiteľa zákona protiotázkou: Čo je napísané v zákone?

Učiteľ zákona, rabín, sa ochotne odvoláva na dve miesta Svätého Písma. Prvé je veľmi známe, lebo každý zbožný Izraelita ho opakoval pri rannej a večernej modlitbe: „A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ (Dt 6,5). Druhé miesto, ktoré nebolo tak často opakované, je vzaté z knihy Levitikus: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“ (Lv 19,18). Učiteľ zákona odpovedal dokonale.

Všetko je skončené? Ak Boží súd by sa sústredil na poznatky náuky, dostal by tú najlepšiu známku. Ale Ježiš, potom čo učiteľa pochválil, že dobre odpovedal, pripojil: Rob toto a budeš žiť. Konaj. Nestačí iba „vedieť“. Náš život je to miesto, ktoré dáva odpoveď na otázku, či sme Pánove slová skutočne prijali alebo neprijali.

Rabín, ktorému sa nepodarilo dostať do rozpakov Ježiša, pokračoval: A kto je mojím blížnym? Je teda pripravený aj k činnosti, ale bez toho, aby preháňal, chce teda presne stanoviť hranice lásky. Medzi rabínmi sa opakovane viedla diskusia, kto má byť pokladaný za blížneho. Niektorí, ktorí sa odvolávali na už vyššie citovaný text z knihy Levitikus, ktorý dával rovnítko medzi pojmom blížny a príslušník vlastného národa, tvrdili, že majú povinnosť milovať iba synov Abrahámových, iní rabíni rozširovali túto lásku aj na cudzincov, ktorí už dlhí čas bývali v Izraelskej krajine. Obe skupiny však boli zajedno v tom, že vzdialené národy a predovšetkým nepriatelia, nepatria medzi blížnych. Kumránska skupina sa držala tohto princípu: „Miluj synov svetla a nenáviď synov tmy“ a za „synov svetla“ pokladala príslušníkov ich spoločenstva.

Ježiš neodpovedal na otázku učiteľa zákona, lebo ju pokladal za prekonanú. Pre neho nejestvuje žiadna hranica medzi ľuďmi a problém nie je vedieť, pokiaľ má ísť láska, ale ako sa má prejaviť a kto skutočne miluje Boha a blížneho.

A v tomto bode, v tom najdôležitejšom, ba v jedinom, ktorý zaváži, sú Žid a Samaritán teraz postavený proti sebe. Hodnotenie sa nezakladá na tom, aké poznanie majú, alebo ako sa vyjadrujú, akú vieru vyznávajú ústami, ale ide o to, čo konajú.

Muž zostupoval z Jeruzalema do Jericha (v. 30).

Tieto dve mestá sú vzdialené od seba dvadsaťsedem kilometrov. Cesta sa prudko zvažuje (medzi obomi mestami je viac ako tisíc metrov rozdielu v nadmorskej výške ), prechádza Judejskou púšťou pozdĺž riečneho údolia Quelt, pokračuje uprostred zrázov, jaskýň a strmých stien až k stepi v okolí Jericha. Jericho samotné bolo označované ako očarujúce mesto paliem. V Jerichu mali kráľ Herodes, bohaté rodiny z Jeruzalema a mnohí chrámoví kňazi svoje domy a zimné obydlia. Ľudia absolvovali cestu z Jeruzalema do Jericha zvyčajne v karaváne, aby sa predišlo prepadom zlodejmi alebo inými banditami.

Pán Ježiš dobre poznal, aká je nebezpečná táto cesta, a pravdepodobne preto umiestnil na ňu svoje podobenstvo o mužovi, ktorý bol napadnutý lupičmi, zbitý, okradnutý a polomŕtvy opustený pri ceste.

Kto to bol? Nevieme o ňom vlastne nič, nepoznáme jeho vek, ani jeho povolanie, ani rodinnú príslušnosť, ani náboženstvo, ktoré vyznával, nevieme, či bol biely alebo čierny, či bol zlý alebo dobrý, priateľ alebo nepriateľ. Nevieme, čo išiel robiť do Jeruzalema, či sa išiel modliť alebo či išiel hýriť? Či išiel priniesť obetu do chrámu alebo kradnúť? Je charakterizovaný tým najvšeobecnejším spôsobom: bol to človek. A toto stačí. Aj keby to bol zlý človek, predsa by nestratil svoju dôstojnosť človeka, ktorý v núdzi potreboval pomoc.

Náhodou tou cestou išiel kňaz a levita (v. 31-32).

Zaujímavá situácia. Nemusíme ísť vyhľadávať priateľa v núdzi, sú situácie a udalosti, ktoré nám ho privedú zoči voči. Ako sa teraz správajú muži, ktorí slúžia v chráme?

Leviti boli chrámoví pracovníci, ktorí mali na starosti poriadok v chráme. Stojíme vlastne pred dvomi Židmi, váženými osobami, ktoré sa modlievali, ktoré mali jasné poznanie o Bohu a o náboženstve. Prečo Ježiš hovorí o týchto dvoch mužoch z chrámovej služby? Mohol sa vyhnúť polemikám a predstaviť hneď pozitívny príklad. Prečo spomenul týchto „významných“ v spoločnosti, popredných členov?

Pán Ježiš opakovane napomínal popredných náboženských predstaviteľov (porov. Lk 7,44-47; 11,37-53; 17; 18; 18,9-14 atď.). Môžeme predpokladať, že ho viedol ten istý dôvod, pre ktorý už pred ním proroci tvrdo kritizovali kult, bohoslužby a slávnostné ceremónie v chráme, ktoré sa nepremenili na láskavé skutky v živote. Proroci opakovane pripomínali, že Boh neprijíma vonkajšie formalizmy, ktoré slúžili len ako pohodlný únik pred zodpovednosťou a službou v konkrétnych problémoch ľudí, že Bohu sa protiví kadidlo, spevy, nekonečné modlitby, ktorými sa niekto usiluje nahradiť konkrétnu službu v prospech sirôt, vdov, utláčaných (Iz 1,11-17). A samotný Pán Ježiš citoval opakovane veta proroka Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem a nie obety“ (porov. Mt 9,13; 12,7).

Čo urobili kňaz a levita? Prišli na miesto a pozerajú a potom pokračujú v ceste po druhej strane cesty. Možno mali strach, aby neboli napadnutí zbojníkmi aj oni, možno sa obávali o rituálnu čistotu (ležiaci pri ceste mohol byť už mŕtvy a dotyk mŕtveho tela zakazoval službu v chráme), možno sa len nechceli dostať do ťažkostí a vytvoriť si problémy, možno nemali čas.

Prichádzajú z Jeruzalema, kde sa zúčastnil na slávnostných liturgických úkonoch. Prežili týždeň, lebo zvyčajne toľko trvala ich služba, s Pánom, v službe, ktorá zjednocuje s Bohom, mohli by sme od nich očakávať lásku a pozornosť voči trpiacim. Dvaja muži z chrámu, prichádzajú z chrámovej služby, ale sú necitliví, neprežívajú súcit – ktorý je prvý medzi Božími prejavmi (Ex 34,5-6)². To znamená, že náboženstvo, ktorému sa venujú je pokrytecké a zatvrdilo ich srdce namiesto toho, aby ho obmäkčilo. Čo urobí Boh s takým náboženstvom, ktorí slúži na výhovorky, aby sa dalo ľahko ujsť pre ľudskými ťažkosťami, ktoré pomáha vyhnúť sa problémom a jednoducho prejsť „na druhú stranu cesty“? Človek napadnutý banditami je pre Ježiša znakom všetkých obetí fyzického a morálneho násilia.

V tomto bode poslucháči očakávali, že po dvoch chrámových služobníkoch sa objaví pomocník, ktorým bude dajaký židovský laik. Boli si tým istý. Ak by bol Ježiš predniesol podobenstvo týmto spôsobom, ľud, ktorý už vtedy prejavoval určitý odpor voči kňazom, by bol súhlasil a zatlieskal. Ale tu prichádza prekvapenie a výzva. V podobenstve vystupuje Samaritán. Prekvapujúce, vyzývajúce. Bol na ceste a mal aj on svoje plány.

Opis toho, čo urobil, keď si všimol zraneného človeka, je presný. Pán Ježiš nevynechal aj podrobnosti, lebo chcel postaviť jeho správanie ako protiváhu voči správaniu sa kňaza a levitu: „No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.“ (v. 33-34)

Pred človekom, ktorý sa nachádza v núdzi, on sa neriadi natoľko rozumom, ale skôr srdcom: dáva do úzadia vlastné plány, povinnosti, náboženské predpisy, únavu, hlad, strach, koná bezprostredne, vloží sa do prípadu, aby ho vyriešil. Nie je spomenuté, že ho vedú motívy náboženské, vedie ho súcit, skutočnosť, že jeho srdce je naplnená súcitom. A aj keď si to neuvedomuje, je vedený tým, čo prežíva Boh voči každému človeku.

Pán Ježiš nevyslovil záverečný súd na tým, čo opísal, chcel, aby tak urobil učiteľ zákona. Preto mu kladie otázku, ktorá obracia tú, ktorú dostal on na začiatku. Kto je môj blížny?, pýtal sa ho učiteľ zákona. A teraz sa on pýta: Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? (v. 36). Problém, ktorý sme naznačili už vyššie, nespočíva v tom, aby sme hľadali hranicu, po ktorú možno rozšíriť hranice pojmu „blížny“, ale výzva spočíva v duchovnom pohybe, ktorý sa týka nás. Kto sa stane blížnym, kto urobí sám seba blížnym pre iných, kto je schopný lásky, kto ju prejaví, kto prijal za svoj spôsob milosrdného Božieho postoja.

Učiteľ zákona odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. (v. 37) Zo zrejmých dôvodov sa vyhol tomu, aby vyslovil meno samaritán, ale je prinútený pripustiť, že Samaritán je vzorom človeka, ktorý má schopnosť byť blížnym.

Posledné slová Ježišove k učiteľovi zákona zhrňujú posolstvo celého podobenstva: Choď a rob aj ty podobne. (v. 37) Urob zo seba blížneho tomu, kto je v núdzi a budeš dedičom života.

Podobenstvo má v sebe výbušné posolstvo, kto miluje blížneho, miluje iste aj Boha (porov. 1Jn 4,7). Samaritáni, ktorí milujú bratov, sa vlastne klaňajú pravému Bohu bez toho, že by o tom vedeli.

Meditatio

Uvažujme teraz spolu s emeritným Svätý Otcom Benediktom XVI.: „Aktuálnosť podobenstva je zrejmá. Ak ho uplatníme na rozmery svetovej spoločnosti, uvidíme, ako sa nás týkajú aj osudy vzdialených živoriacich, ozbíjaných a vykorisťovaných národov [...]. Potom uvidíme, v akej veľkej miere sú ich príslušníci našimi „blížnymi“; že medzi nimi plienil a plieni aj náš životný štýl a naše dejiny, v ktorých sme vzájomne úzko prepletení. K tomu však predovšetkým patrí aj to, že sme ich zranili na duši. Namiesto toho, aby sme im dali Boha, ktorý sa nám v Kristovi stal blízkym Bohom, a aby sme tak prijali všetko cenné a veľké z ich vlastných tradícií a priviedli to k naplneniu, zaniesli sme k nim cynizmus sveta bez Boha, v ktorom ide len o moc a zisk. Zničili sme morálne kritériá, a tak sa stala samozrejmosťou korupcia a bezohľadná vôľa vládnuť. A to, napokon, neplatí len o Afrike.

Áno, máme poskytovať materiálnu pomoc a máme skúmať svoj vlastný spôsob života. Ale keď dávame len materiálne statky, dávame toho príliš málo. A nenachádzame aj okolo seba ozbíjaného a ubitého človeka? Obete drog, obchodu s ľuďmi, sexuálneho turizmu, vnútorne zničených ľudí, ktorí sú prázdni uprostred materiálneho bohatstva. To všetko sa nás týka a je pre nás výzvou, aby sme mali oko a srdce pre blížneho a aby sme mali aj odvahu k láske voči blížnym. Veď - ako sme povedali - kňaz a levita sa nepristavili možno viac zo strachu ako z ľahostajnosti. Odvahe k dobrote sa musíme nanovo naučiť zo svojho vnútra. A to môžeme urobiť len vtedy, keď sa my sami vo vlastnom vnútri staneme „dobrými“, keď sme vo vlastnom vnútri „blížnymi“ a tak dokážeme vidieť aj to, aký typ služby sa v našom okolí, ale aj v širšom obzore nášho života od nás žiada, akej služby sme schopní a aká služba je nám teda zverená. (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 214-215).

Oratio

Spolu so sv. Faustínou Kowalskou prednášajme pred Pánom nasledovné prosby:

Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba; nech k mojim blížnym prúdi cez moje srdce a dušu tvoje nepochopiteľné milosrdenstvo. Pomôž mi, Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to, čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi, aby bol môj sluch milosrdný, aby som bol naklonená k potrebám svojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi, Pane, aby bol môj jazyk milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o svojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie, namáhavejšie práce. Pomôž mi, Pane, aby boli moje nohy milosrdné, aby som sa napriek vlastnej únave a vyčerpanosti vždy ponáhľala svojim blížnym na pomoc. Pomôž mi, Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pre nikým zatvárať, ani pred tými, ktorí zneužívajú moju dobrotu. O vlastných utrpeniach chcem mlčať a ponoriť sa do tvojho najsvätejšieho srdca. Kiežby som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo. (sv. Faustína Kowalska³)

Contemplatio

Pán hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. [...] ako som ja miloval vás.“

• Predch.
• Nasl.