Eucharistická procesia nie je miestom rozhovorov o počasí, ale modlitieb a svedectva viery

Každoročne vo štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice slávi Katolícka cirkev po celom svete Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi (Božie Telo) ako prikázaný sviatok.
Sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi skutočne prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti Oltárnej. Tento ľudovo nazývaný sviatok Božie Telo odpradávna sprevádza tradícia procesií.

Tak to bolo aj v tomto roku vo farnosti Sereď. Vonkajšia slávnosť Božieho Tela sa uskutočnila vo štvrtok 15. júna centrom nášho mesta. Procesia, čiže putovanie s Eucharistiou, symbolicky vyjadruje naše pozemské putovanie, náš život s Kristom. Zároveň je verejným vyjadrením viery v prítomnosť Krista v Eucharistii. 

 Aj takýmto spôsobom sme mali možnosť prijať z bohatstva pokladu našej viery.

Tajomstvo Ježišovho Tela a Krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno, veriaci v procesii na čele s kňazom držiacim monštanciu pod baldachýnom symbolicky oznamujú svetu nosením monštrancie s kúskom premeneného chleba ulicami dedín a miest. Postupne sa zastavujú pri štyroch oltárikoch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú.  Na týchto štyroch miestach sa koná bohoslužba slova, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou prítomným i mestu. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.

Svoju vieru prejavujeme nielen v chráme, ale i vonku pred celým svetom cirkevnými sprievodmi, čiže procesiami. Procesie sú náboženské pochody, ktorými veriaci jednomyseľne prosia Boha o milosť a zmilovanie, alebo verejne vzdávajú vďaku, alebo navonok preukazujú vnútornú úctu, chválu a oslavu Boha. Už slovo procesia (z lat. procedere) – ísť, putovať, označuje zmysel sprievodu, tj. túžobné hľadanie pomoci Božej, vytrvalosť modlitby popri telesnej únave chodenia, ako aj jednomyseľnú modlitbu všetkých zhromaždených. Pôvod procesií nachádzame v Starom i Novom zákone. V rannej Cirkvi boli procesie natoľko vo zvyku, že tvorili súčasť bohoslužieb.

PÔVOD SVIATKU A EUCHARISTICKÉ ZÁZRAKY:

Sviatok Božieho tela zaviedol pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Tranziturus pre celú Cirkev a nariadil vytvoriť formulár sv. omše a ofícium breviára na tento sviatok, ktorých autorom sa stal sv. Tomáš Akvinský. Zavedenie sviatku bolo prejavom verejnej úcty Kristovi prítomnému v Eucharistii.

Prvým impulzom k ustanoveniu sviatku bola sv. Juliana z Lutychu, mníška v cisterciátskom kláštore na vrchu Cornillon v Lutichu (v Belgicku) a blahoslavená Eva z Lutychu, ktorá pokračovala v úsilí zaviesť sviatok Božieho tela a dodať mu väčší význam. Sv. Juliana sa znázorňuje s Eucharistiou v ruke a blahoslavená Eva z Lutychu s pápežskou bulou Urbana IV., ktorou schválil a zaviedol pre celú Cirkev sviatok Božieho tela.

Veľký vplyv na vznik sviatku mal aj eucharistický zázrak v Bolsene (Orvietský korporál), ktorý sa stal v lete 1264, keď z hostie premenenej pri sv. omši tiekla krv a prenikla celý korporál, čoho svedkom bol sám pápež. Veľká cirkevná slávnosť bola zavedená v roku 1264 v lutišskej diecéze. Miestny biskup Róbert slávnosť povolil len v chráme sv. Martina, a aj to len na príhovor arcidiakona Jakuba Pantaleona. Ale slávenia sviatku sa nedožil. Po jeho smrti sa slávnosť rozšírila po celom biskupstve. Keď sa lutišský arcidiakon stal pápežom (Urban IV.), 11. augusta 1264 nariadil bulou Tranziturus sviatok Božieho tela pre celú Cirkev. Pápež Kliment V. na cirkevnom sneme vo Vienne (r. 1311 - 1312) nariadil, aby sa sviatok slávil vo štvrtok po nedeli Najsvätejšej Trojice. Spočiatku sa slávnosti konali len v kostole, lebo prvotný sviatok bol bez procesie, ale veľmi rýchlo vznikol sprievod z túžby vidieť Sviatosť oltárnu.

Po ustanovení sviatku sa prvá procesia konala v roku 1274 v Kolíne (Nemecko). V našich krajoch sa objavil tento zvyk už v roku 1290. Pápež Ján XXII. (r. 1316 - 1334) zaviedol úpravu, aby sa slávnosť Božieho tela konala so sprievodom, pri ktorom sa má ulicami niesť Sviatosť oltárna.

K histórii sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi treba ešte dodať, že pôvodne od roku 1264 to bol sviatok Božieho tela. V roku 1849 pápež Pius IX. po šťastnom návrate do Ríma ustanovil aj sviatok Predrahej krvi, ktorý sa slávil 1. júla až do reformy rímskeho kalendára Druhým vatikánskym koncilom, ktorý spojil sviatok Božieho tela so sviatkom Predrahej krvi do jedného sviatku, lebo ide o tú istú Eucharistiu a to isté Kristovo telo, aj keď prítomné pod dvoma spôsobmi.

 Lazio – oblasť v strednom Taliansku pri Tyrhénskom mori s viac ako 5 miliónmi obyvateľov a hlavným mestom Rímom. Oblasť je známa množstvom historických pamiatok. Medzi ne patria aj mestá Bolsena a Orvieto, ktoré ležia vedľa diaľnice A1 medzi Florenciou a Rímom. Známe sú najmä eucharistickým zázrakom z roku 1263.

Zázrak sa udial v Bolsene v malom Kostolíku sv. Kristíny na brehu jazera rovnakého mena (Lago di Bolsena). Jeden český kňaz, veľmi zbožný, no so silnými pochybnosťami o eucharistickej pravde, sa v roku 1263 rozhodol putovať k pápežovi, aby mu pomohol rozohnať pochybnosti.

V Bolsene prerušil cestu a v Kostole sv. Kristíny slúžil svätú liturgiu. Jeho pochybnosti sa tu ešte vystupňovali. A tu sa to stalo: v okamihu premenenia sa chlieb premenil na telo. Celý, okrem miest, kde ho kňaz držal prstami. Telo natoľko krvácalo, že kvapky krvi sa pred očami prítomných roztryskli na korporál (biele štvorhranné plátno), ktoré v jeho očiach predstavovali tŕním korunovanú Kristovu hlavu.

Celý rozrušený nebol schopný dokončiť svätú liturgiu. Krvácajúci chlieb ovinul do korporálu a aby nevzbudil prílišnú pozornosť prítomných, snažil sa nenápadne prejsť do sakristie. Napriek úzkostlivej pozornosti padlo niekoľko kvapiek krvi na kamenné dlaždice. 

Krvavý korporál spolu s kalichom uložil do skrine. Keď sa upokojil, rozhodol sa odísť k pápežovi Urbanovi IV. (1261 – 1264), ktorý sa vtedy nachádzal v blízkom Orviete. Pápež hlboko dojatý vypočul jeho správu, udelil mu rozhrešenie a do Bolseny hneď poslal miestneho biskupa, aby všetko preskúmal.
Biskup, uvedomiac si, že stojí pred zázračnou udalosťou, zobral korporál a vrátil sa do Orvieta. Pápež Urban IV. mu vyšiel s veľkým zástupom ľudu v ústrety a prevzal premenený chlieb a korporál. Slávnostne ich ukázal ľudu a požehnal ho nimi.
Nasledujúci rok (1264) ustanovil pápež Urban IV. bulou Transiturus sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Obyvatelia Orvieta sa rozhodli na pamiatku vystavať chrám. Takto sa zrodil krásny románsko-gotický chrám, ktorý pápež Lev XII. (1823 – 1829) nazval Zlatou ľaliou katedrál. Jeho výstavba, ktorá bola zamýšľaná už predtým, dostala zázrakom novú silu a podporu. Fasáda tohto chrámu, na ktorej pracovalo 33 architektov, 152 sochárov, 68 maliarov a 90 tvorcov mozaík, dnes patrí ku klenotom svetového umenia. 

Už od roku 1330 je cieľom pútnikov aj neveľké nemecké mestečko Walldürn. Zázrak sa odohral počas omše v miestnom kostole. Staršiemu kňazovi vypadla počas liturgie z rúk čaša, jej obsah sa vylial na plátennú šatku. V tej chvíli sa na bielom plátne vytvorili krvavé škvrny v podobe ukrižovaného Krista. Starý farár sa tak zľakol, že šatku s krvavým obrazom ukryl pod oltárnym kameňom. Až o niekoľko rokov pri spovedi na smrteľnej posteli prezradil, kde sa ukrýva záhadný obraz Krista s jedenástimi tŕňovými korunami. Pravosť zázraku potvrdil po súdnom vyšetrovaní v roku 1445 pápež Eugen IV. Púť kresťanov na toto miesto trvá až päť týždňov.

Už takmer trinásť storočí je na Apeninskom polostrove známe prvým a podľa katolíckej cirkvi najväčším zázrakom starodávne mesto Lanciano. Keď začiatkom 8. storočia slúžil omšu mních z Rádu sv. Bazila Veľkého, pred jeho očami sa podľa historických záznamov premenil v kláštornom kostole chlieb na kúsok živého mäsa a víno v čaši na krv. Tieto relikvie sú od roku 1252 uložené vo františkánskom kostole. Ich skúmaniu sa cirkev venuje už od roku 1574. Vedľa svätyne s týmito relikviami nájdu dnes pútnici aj stálu expozíciu venovanú výsledkom vedeckých výskumov tohto zázraku.

Aj v Orviete sa každoročne koná známa procesia Božieho Tela. A je to vždy veľká slávnosť, plná spomienok a dejinných výjavov, na ktorej je prítomný takmer každý. Z katedrály sa vynášajú symboly, potom Najsvätejšia Eucharistia, nakoniec korporál. Takto sa v týchto dvoch mestách každoročne obnovuje vzdávanie pocty tomuto eucharistickému zázraku.

V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesii Božieho tela. 

FOTO (C) Jozef Kavoň, Miloš Majko:

• Nasl.