Procesia na Božie Telo nie je miestom rozhovorov o počasí, ale modlitbou a svedectvom viery.
Sviatok Božieho tela zaviedol pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Tranziturus pre celú Cirkev a nariadil vytvoriť formulár sv. omše a ofícium breviára na tento sviatok, ktorých autorom sa stal sv. Tomáš Akvinský. Zavedenie sviatku bolo prejavom verejnej úcty Kristovi prítomnému v Eucharistii. Prvým impulzom k ustanoveniu sviatku bola sv. Juliana z Lutychu, mníška v cisterciátskom kláštore na vrchu Cornillon v Lutichu (v Belgicku) a blahoslavená Eva z Lutychu, ktorá pokračovala v úsilí zaviesť sviatok Božieho tela a dodať mu väčší význam. Sv. Juliana sa znázorňuje s Eucharistiou v ruke a blahoslavená Eva z Lutychu s pápežskou bulou Urbana IV., ktorou schválil a zaviedol pre celú Cirkev sviatok Božieho tela.
Veľký vplyv na vznik sviatku mal aj eucharistický zázrak v Bolsene (Orvietský korporál), ktorý sa stal v lete 1264, keď z hostie premenenej pri sv. omši tiekla krv a prenikla celý korporál, čoho svedkom bol sám pápež. Veľká cirkevná slávnosť bola zavedená v roku 1264 v lutišskej diecéze. Miestny biskup Róbert slávnosť povolil len v chráme sv. Martina, a aj to len na príhovor arcidiakona Jakuba Pantaleona. Ale slávenia sviatku sa nedožil. Po jeho smrti sa slávnosť rozšírila po celom biskupstve. Keď sa lutišský arcidiakon stal pápežom (Urban IV.), 11. augusta 1264 nariadil sviatok Božieho tela pre celú Cirkev. Pápež Kliment V. na cirkevnom sneme vo Vienne (r. 1311 - 1312) nariadil, aby sa sviatok slávil vo štvrtok po nedeli Najsvätejšej Trojice. Spočiatku sa slávnosti konali len v kostole, lebo prvotný sviatok bol bez procesie, ale veľmi rýchlo vznikol sprievod zo stredovekej túžby vidieť Sviatosť oltárnu.
Po ustanovení sviatku sa prvá procesia konala v roku 1274 v Kolíne (Nemecko). V našich krajoch sa objavil tento zvyk už v roku 1290. Pápež Ján XXII. (r. 1316 - 1334) zaviedol úpravu, aby sa slávnosť Božieho tela konala so sprievodom, pri ktorom sa má ulicami niesť Sviatosť oltárna.
K histórii sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi treba ešte dodať, že pôvodne od roku 1264 to bol sviatok Božieho tela. V roku 1849 pápež Pius IX. po šťastnom návrate do Ríma ustanovil aj sviatok Predrahej krvi, ktorý sa slávil 1. júla až do reformy rímskeho kalendára Druhým vatikánskym koncilom, ktorý spojil sviatok Božieho tela so sviatkom Predrahej krvi do jedného sviatku, lebo ide o tú istú Eucharistiu a to isté Kristovo telo, aj keď prítomné pod dvoma spôsobmi.
Lazio – oblasť v strednom Taliansku pri Tyrhénskom mori s viac ako 5 miliónmi obyvateľov a hlavným mestom Rímom. Oblasť je známa množstvom historických pamiatok. Medzi ne patria aj mestá Bolsena a Orvieto, ktoré ležia vedľa diaľnice A1 medzi Florenciou a Rímom. Známe sú najmä eucharistickým zázrakom z roku 1263.
Zázrak sa udial v Bolsene v malom Kostolíku sv. Kristíny na brehu jazera rovnakého mena (Lago di Bolsena). Jeden český kňaz, veľmi zbožný, no so silnými pochybnosťami o eucharistickej pravde, sa v roku 1263 rozhodol putovať k pápežovi, aby mu pomohol rozohnať pochybnosti.
V Bolsene prerušil cestu a v Kostole sv. Kristíny slúžil svätú liturgiu. Jeho pochybnosti sa tu ešte vystupňovali. A tu sa to stalo: v okamihu premenenia sa chlieb premenil na telo. Celý, okrem miest, kde ho kňaz držal prstami. Telo natoľko krvácalo, že kvapky krvi sa pred očami prítomných roztryskli na korporál (biele štvorhranné plátno), ktoré v jeho očiach predstavovali tŕním korunovanú Kristovu hlavu.
Celý rozrušený nebol schopný dokončiť svätú liturgiu. Krvácajúci chlieb ovinul do korporálu a aby nevzbudil pozornosť prítomných, snažil sa nenápadne prejsť do sakristie. Napriek úzkostlivej pozornosti padlo niekoľko kvapiek krvi na kamenné dlaždice. Krvavý korporál spolu s kalichom uložil do skrine. Keď sa upokojil, rozhodol sa odísť k pápežovi Urbanovi IV. (1261 – 1264), ktorý sa vtedy nachádzal v blízkom Orviete. Pápež hlboko dojatý vypočul jeho správu, udelil mu rozhrešenie a do Bolseny hneď poslal miestneho biskupa, aby všetko preskúmal.
Biskup, uvedomiac si, že stojí pred zázračnou udalosťou, zobral korporál a vrátil sa do Orvieta. Pápež Urban IV. mu vyšiel s veľkým zástupom ľudu v ústrety a prevzal premenený chlieb a korporál. Slávnostne ich ukázal ľudu a požehnal ho nimi.
Nasledujúci rok (1264) ustanovil pápež Urban IV. bulou Transiturus sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Obyvatelia Orvieta sa rozhodli na pamiatku vystavať chrám. Takto sa zrodil krásny románsko-gotický chrám, ktorý pápež Lev XII. (1823 – 1829) nazval Zlatou ľaliou katedrál. Jeho výstavba, ktorá bola zamýšľaná už predtým, dostala zázrakom novú silu a podporu. Fasáda tohto chrámu, na ktorej pracovalo 33 architektov, 152 sochárov, 68 maliarov a 90 tvorcov mozaík, dnes patrí ku klenotom svetového umenia.
Aj v Orviete sa každoročne koná známa procesia Božieho Tela. A je to vždy veľká slávnosť, plná spomienok a dejinných výjavov, na ktorej je prítomný takmer každý. Z katedrály sa vynášajú symboly, potom Najsvätejšia Eucharistia, nakoniec korporál. Takto sa v týchto dvoch mestách každoročne obnovuje vzdávanie pocty tomuto eucharistickému zázraku.
Jediný spôsob, ako si zaistiť príjemný život, je zaistiť príjemný život ostatným. Jediný spôsob, ako zaistiť ostatným príjemný život, je správať sa k nim, ako keby sme ich milovali. A jediný spôsob, ako sa k niekomu správať tak, ako keby sme ich milovali, je naozaj ich milovať. 
