Sereď má nového dekana - rozhovor s vdp. Škriputom

Od 2. novembra 2014 pôsobí v Seredi nový dekan.  Je ním Vdp. Libor Škriputa.  Našim čitateľom by sme ho radi  v nasledujúcom rozhovore bližšie predstavili.

 

 

 

 

Kedy a kde ste sa narodili a aké bolo Vaše detstvo ?

Narodil som sa 15. 1. 1953 v obci Jacovce. Ranné detstvo bolo také štandardné. Plné hier. Rád som chytal ryby. Rád som hral futbal. Bol som aj brankár za dorastencov, ale iba krátko. Môj spolužiak bol neskorší futbalový  reprezentant Laco Jurkemik. Učil som sa hrať na klarinet, saxofón v Ľudovej škole umenia a ako samouk aj trochu na gitaru. Dnes sa už  tomu nevenujem.  Moje dospievanie bolo poznačené tragickou smrťou otca. Bol obeťou  nepozorného vodiča. Mal som 15.

Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom a koľko ste mali vtedy rokov ?

Rozhodol som sa, keď som bol  v maturitnom ročníku na strednej škole v Topoľčanoch. Je to povolanie. Vnútorný hlas, ktorý človek poznáva vo svojej duši natoľko že je to na prvom mieste, pred všetkým ostatným. Vonkajším impulzom bol príklad dobrých kňazov v našej farnosti i mimo nej. A hlavne jedno spoločenstvo mladých kresťanov.

Nikdy ste nepochybovali o svojom kňazskom povolaní ?

Nie.

Kde všade ste doteraz pôsobili ?

Ako kaplán som pôsobil v Piešťanoch, potom dva roky vojenčina v Bardejove, potom kaplán  v Pezinku, vo Veľkých Kostoľanoch, v Bratislave Blumentáli, v Dóme sv. Martina. Potom ako správca farnosti v Pukanci, Zlatých Moravciach, v Bratislave-Karlová Ves a Dlhé Diely, potom v Križovanoch nad Dudváhom a teraz tu v Seredi.

Čo Vám prebehlo hlavou, keď ste sa dozvedeli skutočnosť, že opúšťate doterajšie pôsobisko a nastupujete do Serede ?

Že sa budem musieť sťahovať a zvykať si na nové prostredie. Ale čo už. Kňaz je ako vojak. Musí byť flexibilný.

Aký bol dôvod výmeny doterajšieho dekana za Vašu osobu ?

Trnavská diecéza má viacero neobsadených maďarský hovoriacich farnosti. Je to dlhotrvajúci problém, ktorý sa neľahko rieši. Pán dekan Ďurčo vie aj po maďarský a preto riešenie naliehavej situácie bolo dať ho do takejto farnosti. A do slovenskej Serede takého,  čo maďarský nevie. Keďže som bol už 15 rokov na predchádzajúcom mieste, zvážili moji nadriadení, že je čas na výmenu.

Ako znášate zmeny ?  predsa len nové mesto, nové bývanie,  noví ľudia ...

Áno, stúpajúcim vekom je to už ťažšie, ale napriek tomu, dá sa to zvládnuť.

Aký máte celkový dojem z našej farnosti? Čo vás tu oslovilo, možno potešilo alebo naopak sklamalo?

Zážitok z ľudí, ktorých stretávam v kostole a v prostredí fary, cirkevnej školy aj vôbec mesta je veľmi pozitívny.

Ale už sú aj menej príjemné zážitky. Nie je ich veľa. Napríklad niekto búchal pod oknami kancelárie vo dvore  a pri pohľade z okna dolu bolo vidieť dvoch mladých mužov. Na otázku, že čo tu robia, odpovedali, že sa zohrievajú. Zaujímavé, že to bolo pri vytrhovaní mreže z okna pivničného skladu, kde by aj tak nič nenašli, okrem starého papiera. Alebo v ten istý deň večer akýsi muž vnikol do dvora a niečo tam tiež na budove myksoval. Na otázku čo tu robí odpovedal, že hľadá psa a začal na neho pískať.

Veľmi ma však potešili pekne fungujúce spoločenstvá mládeže, perfektne fungujúca cirkevná škola, do ktorej som už stihol nahliadnuť, veľmi milé a obetavé spoločenstvo miništrantov, krásna organová hudba a spev... Potešilo ma napríklad aj to, že ma navštívili predstavitelia niektorých miestnych inštitúcii a predstavili mi svoje aktivity s ponukou na spoluprácu. No a časom budem spoznávať aj viac.

Je niečo čo by ste na farnosti v Seredi zmenili?

Na to, aby som sa rozhodol niečo zásadné zmeniť, som tu príliš krátko. Treba sa viac rozhliadnuť, lepšie spoznať a potom sa poradiť a rozhodnúť.

V našej farnosti pôsobia rehoľné sestry. Ako vidíte spoluprácu s nimi?

Teším sa, že tu sú. Spolupráca už je. Aj v kostole  a aj pri vyučovaní katechizmu.  A či môže byť aj širšia, to poznáme  postupne podľa našej potreby a ich možnosti.

Mnoho ľudí nevie čo obnáša práca farára.  Mohli by ste niečo povedať o časovom rozvrhu Vášho dňa?

To je ťažká otázka, lebo zjednodušuje program duchovného na pravidelný  rozvrh. A on taký nie je.  Ale vo všeobecnosti je to vstávanie ráno o pol šiestej.  Ak mám ráno bohoslužbu, tak príprava aj na ňu. Okolo pol siedmej do kostola. Okolo ôsmej raňajky. Potom pošta a administratívne vybavovačky, zháňanie toho, čo treba pre aktivity v kostole a na fare, reagovanie na pozvania inštitúcií, úlohy ktorá sa musia riešiť po úradoch, a popoludní podobne. Ak sa niečo pokazí, tak sa starať o opravy a úpravy..Taktiež keď niekto zazvoní a potrebuje sa s kňazom poradiť o živote a o problémoch, alebo potrebuje navštíviť chorých, ktorí si to žiadajú aj doma..Do toho prichádzajú úlohy, ako sú cirkevné pohreby,  robiť poučenia  a vysluhovanie sviatosti, ako sú sobáše, krsty, starať sa o prípravu na prvé sv. prijímanie, birmovku. Organizovať prípravu na určité slávnosti a pobožnosti. Venovať sa  veriacim v spovednici. Večer sv. omša  Čo sa týka nedele, tam je tých bohoslužieb viac. A na všetko sa musí duchovný aj intelektuálne aj duchovne pripraviť, čo je niekedy dosť náročné. Niektoré dni sú menej záťažové a iné veľmi. Najnáročnejšie  sú  Vianoce a Veľká noc a aj obdobie pre nimi. Samozrejme, že je to pre jedného veľa a preto sme tu aj s pánom kaplánom dvaja. On okrem toho chodí aj vyučovať náboženstvo na školy. A to nie sú  všetky úlohy, ktoré  kňaz v pastorácii plní.  Je toho viac. Ja som okrem toho aj dekanom a mám určité povinnosti voči farnostiam nášho dekanátu. Čo sa týka stravovania, tak si zatiaľ s pánom kaplánom pripravujeme jednoduché jedlo sami vo farskej kuchyni.  Odchod na odpočinok väčšinou okolo jedenástej v noci.

Práca kňaza je náročná a to hlavne psychicky. Ako zvyknete odpočívať – relaxovať,  resp. aké máte koníčky, záľuby ? 

Rád chodím do prírody  a v nej turistika a huby. Taktiež bicykel, plávanie. Momentálne z toho veľa nerobím, lebo nestíham. Ešte nie som ani vybalený a obchádzam na izbe krabice. Celkom rád si pozriem klasickú detektívku, alebo aj dokumentárny film a ľuďoch, dejinách, prírode alebo aj niečo pekné náboženské.  Keďže teraz televíziu nevlastním, tak pomocou Internetu na You Tube. Dobrá kniha je tiež pre mňa relax. Ale vybojovaná chvíľa ticha, takého aj v sebe samom,  s modlitbou, je ten najlepší.

Aký máte názor na ľudí, ktorí chodia do kostola, modlia sa obrazne povedané v prvom rade ale napriek tomu žijú zle, ohovárajú, ubližujú  ...  a naopak na ľudí, ktorí do kostola nechodia ale žijú dobre ?  

Nedá sa na to odpovedať jednoznačne.  Zlé môžu ľudia hovoriť a konať buď zo zlomyseľnosti, alebo zo slabosti, alebo z omylu, čiže nevedomky.  Ktorých mate na mysli? Tým, ktorí sa tvárili nábožne a boli zlomyseľní  Ježiš povedal, že sú pokrytci a že im je beda. Tým, čo robili zlé zo slabosti, ale pritom mali ľútosť a  túžbu sa zmeniť, ponúkal odpustenie a pozvanie k premene života. Posielal ich slovami: Ja ťa neodsudzujem. Choď a viacej nehreš! A pomýlených, ktorí si mysleli, že robia dobre, napomínal a poučoval a oni si dali povedať. Seba by som vedel zaradiť do niektorej kategórie, ale druhých by som si nedovolil jednoznačne zaradiť do tej najhoršej.   A tí, ktorí sú slušní a láskaví a nechodia do kostola? Takých mám tiež rád, ale je mi zároveň ľúto, že neobjavili krásu a hodnotu  života , ktorý pramení z Ježiša a z jeho obety.

Čo by ste na záver chceli povedať svojim farníkom?

Nikto nie je dokonalý.  Tí, ktorí majú bližšie ku kostolu, na tých  je viacej vidieť ich chyby. A tí, čo sú bližšie vpredu ešte viac. Preto snáď ľudia si vyberajú  miesto v kostole vzadu alebo v ústraniach?  Ja som však najbližšie a mňa najviac vidieť. Som viac, ako v prvom rade. Viem čo to znamená.  Ale nemyslím to zle a ak spravím chybu, dám si povedať. Budeme si pomáhať, aby sme boli svetlom sveta a soľou zeme.

 

Ďakujem za rozhovor a prajem Vám, aby ste si v Seredi našli svoj nový domov a cítili sa tu príjemne !

(Autorkou je Iveta Tóthová zo SeredOnline, rozhovor robený 01 .12. 2014)