Prinášame vám, milí čitatelia, rozhovor s touto milou a skvelou rehoľnou sestrou sv. Cyrila a Metoda, sr. Hyacintou (prvá naľavo), ktorá pôsobila v našej farnosti pri príchode rehole v roku 1997 a v roku 2014 sa opäť vrátila späť do Serede.

Chcem sa s Vami podeliť o príbeh, ktorý som prežila počas doby, keď sme boli v päťdesiatych rokov minulého storočia v tzv. „sústreďovacích kláštoroch“. Najprv to bolo v Bílé Vodě. Po jednom roku nás mladšie, ktoré sme boli vo veku  do tridsať rokov, previezli do Krásné Lípy. Pracovali sme v  továrni, kde sa vyrábali pančuchy – Elite.

Keďže  to bola pre nás veľmi čistá práca, po pol roku nás presunuli do Bernartíc  u Trutnova. Denne sme cestovali do fabriky v Libči, kde sa spracovával ľan.

Ubytovali nás v budove, na ktorej bol nápis „ Proletáři  všech zemí, spojte se !“ Bolo nás tam tridsať sestier : Milosrdné sestry sv. kríža, školské sestry a my, cyrilometodejky. Žili sme tam ako jedna rodina, aj keď sme boli z rôznych kongregácií  s rôznymi charizmami. Držali sme spolu, i preto, že nás oddelili od našich predstavených a starších sestier.

Ocitli sme sa v pracovnom prostredí, úplne odlišnom od toho, na aké sme boli zvyknuté. Snažili sme sa, ako sme najlepšie vedeli, vniknúť do novej práce a prostredia vo fabrike. Ľudia, ktorí tam pracovali, sa nikdy predtým nestretli s rehoľnými sestrami a domnievali sa, že my nevieme pracovať, lebo sa iba modlíme. Bolo to územie, odkiaľ po druhej svetovej vojne vyviezli väčšinu nemeckých občanov a prichádzali tam ľudia z vnútrozemia. Boli prekvapení, že sa snažíme pracovať ako oni, tiež že sme veselé a nie ako múmie, vieme sa i zasmiať a dokonca i spievať nielen nábožné piesne, ale i národné a ľudové.

Po práci sme si najskôr splnili svoje rehoľné povinnosti – modlitby, bežné domáce práce a vedeli sme sa i spoločne zabávať. Oslavovali sme spoločne cirkevné i kongregačné sviatky, ale  i meniny a narodeniny jednotlivých sestier.

Dňa 16.1.1951  som bola stredom pozornosti ja, keďže som slávila dvadsiate narodeniny. Sestra  Jiřina, z Kongregácie milosrdných sestier sv. kríža, povedala, že ona 16.1.1931 práve odchádzala z rodiny do kláštora. Veľmi intenzívne sa modlila, aby dievča ktoré sa v ten deň niekde narodí, si Pán povolal do svojej služby. Aké bolo naše prekvapenie, že Pán jej prosbu vyslyšal. Uvedomili sme si, že to dievča som bola ja a Pán mi dal milosť povolania a vstúpila som do Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda.

Môžete si predstaviť ako sme sa všetky tešili a ďakovali Pánovi. Sestra Jiřina od tej doby držala nado mnou ochrannú ruku.

Po čase sme sa dostali naspäť do svojich kláštorov a naše cesty sa rozišli. V modlitbe sme boli spojené a ja až dodnes vďačne spomínam na sestru Jiřinu. Potom sme sa už nikdy nestretli a keďže bola staršia, predpokladám, že si ju Pán už povolal k sebe.

ZDROJ: Archív slovenskej provincie Sestier sv. Cyrila a Metoda