VIDEODOKUMENT:stačí kliknúť na odkaz :) 

http://www.dailymotion.com/video/xtc6sv_svata-zeme-na-prelomu-tisicileti-dokument_shortfilms

PÚŤ PRAVOSLÁVNYCH  VERIACICH ZO SLOVENSKA  PO SVÄTEJ ZEMI.  - zaujímavé čítanie na pokračovanie :) - náš program púte bude trochu iný, ale táto reportáž môže veľmi dobre pomôcť k osobnej príprave.

Svätá Zem, je krajinou, kde Boh mimoriadne oslovil celé ľudstvo v záujme jeho harmonického duchovného vývoja. Tu vznikli biblické dejiny Starého a Nového zákona, ktoré podnietili rozvoj novej civilizácie na všetkých kontinentoch, tu sa narodil pred viac ako dvetisíc  rokmi Isus Christos.
Je krajinou zasľúbenou, pre kresťanov je Svätou zemou, zemou konfrontácie vlastných myšlienok, vlastného hľadania s učením nášho Hospoda Isusa Christa, je zemou, kde sa začali písať a tvoriť dejiny spásy človeka, zemou hľadania a nachádzania, zemou ťažko skúšanou, dobýjanou, získavanou i vykúpenou, zemou ustavične objavovanou...  A ešte množstvo ďalších prívlastkov a synoným táto zem má a verte, že si ich aj zaslúži. Nazrime teda do nej.

Zem Isusa Christa zaujíma najdôležitejšiu oblasť v geografickom členení moderného štátu Izrael. Túto prírodne a historicky dôležitú oblasť Blízkeho východu, Svätú zem, zo západu obmýva Stredozemné more, na severe susedí s Libanonom, na východe so Sýriou a na juhu ju ohraničuje Sinajská púšť. Od nepamäti bola a je miestom vzájomných stretnutí i ohniskom svárov mnohých národov.

Dnešný názov štátu Izrael vôbec nekorešponduje s jeho biblickým pomenovaním. Z historického hľadiska vznikol štát Izrael až 14. mája 1948. Biblické pomenovanie Izrael je spojené s patriarchom Jakubom, ktorý bol praotcom vyvoleného národa, obývajúceho Kanaán - Palestínu.

Dejiny izraelského národa sú veľmi obšírne a opísať ich na niekoľkých stránkach nie je možné. Izraelský národ bol dlhé stáročia pod cudzou nadvládou, ktorá mala za následok to, že sa rozptýlil azda po celej zemeguli, ale rozptýlením nikdy ako národ nezanikol.

Izrael má  rozlohu 20 770 km2 a leží v priesečníku troch kontinentov. Geograficky patrí k Ázii, kultúrne k Európe a svojím podnebím skôr k Afrike. Hlavným mesto Izraela je Jeruzalem (zatiaľ však nie je medzinárodne uznané), oficiálne hlavné mesto je Tel Aviv. Izrael v tomto roku dosiahol takmer 7,3 milióna obyvateľov. Populácia Izraela, ktorej počet dosiahol 7,28 milióna, je deväťkrát väčšia v porovnaní s májom 1948, kedy židovský štát vznikol. V uplynulom roku 2007 sa v krajine narodilo 156 400 detí a prisťahovalo sa 18 tisíc ľudí. 82% populácie tvoria Židia a 18% populácie tvoria Arabi (Palestínci). Viac ako polovica (53 percent) populácie žije v aglomerácii Tel Avivu. Hlavným náboženstvom v Izraeli je judaizmus (81%), po ňom nasleduje sunnitský islam (15%), 2,5% tvoria kresťania  a 1,5 % drúzovia (šíitska sekta vznikla okolo roku 1017 za panovania fátimovského kalífa al-Hakima) a ostatní. Najvyšším  bodom je  Har Meiron (1208 m) a najnižším Mŕtve more (407 m pod morom) Medzi  najväčšie mestá patrí Jeruzalem, Tel Aviv a Haifa. Oficiálnym platidlom je  šekel (ILS), agorot (1 šekel = 100 agorotov), ale je možné platiť aj USD a EURO. Úradným jazykom je Hebrejčina, ale dorozumieť sa dá aj po anglicky a po rusky a po arabsky.

Leto v Izraeli trvá od apríla do októbra. Od novembra do marca tu vládne len mierna zima, sneh v Jeruzaleme padá len celkom výnimočne a v Eilate zimu prakticky nepoznajú.

Pracovný týždeň začína nedeľou (tunajším prvým dňom v týždni) a končí v piatok pri západe Slnka, keď sa začína čas odpočinku, tzv. sabat, ktorý sa končí v sobotu večer.

Nový  rok v Izraeli, alebo Hlava roku začína v prvý deň mesiaca tišri teda podľa občianskeho – gregoriánskeho kalendára niekedy koncom septembra a začiatkom októbra. Aby to nebolo príliš jednoduché, tak židovstvo v Izraeli pozná štyri Nové roky.  

Ako je to vôbec možné?
Na pochopenie veľmi obtiažné, ale pokúsim sa to vysvetliť.  Židovský letopočet sa začína stvorením. Kedysi dávno sa zišli rabíni,  začali počítať a dopracovali sa k určitému číslu. Podľa rabínov práve prvého tišri bol stvorený svet (toho roku 2008 podľa Židovského kalendára je rok 5769).
Kresťanský kalendár sa riadi podľa Slnka, moslimský podľa Mesiaca a židovský podľa Slnka aj podľa Mesiaca. Preto je luach – židovský kalendár tak zložitý. Pozorovaním zo Zeme trvá mesačná fáza 29 dní, 12 hodín a 44 minút. Podľa Židov začína mesiac v novu. Zvláštnosťou je, že k stanoveniu začiatku mesiaca netreba žiadne prepočty. Stačia dvaja svedkovia, ktorí potvrdia, že na vlastné oči videli nov. Preto majú mesiace, ktoré trvajú 29 dní, iné 30 dní. Jeden lunárny rok trvá buď 354 alebo 355 dní. Ale židovstvo pozná aj sviatky, ktoré sú viazané na ročné obdobia, pretože sú späté s poľnohospodárstvom.
Existuje cyklus, ktorý pozostáva z devätnásť rokov a sedem prestupných rokov. Nepridáva sa len jeden deň ako vo svetskom kalendári, ale rovno celý mesiac. Tak vzniká rok, ktorý ma trinásť mesiacov. Dodatočný mesiac sa volá adar II.  

 Židia v Izraeli používajú tieto mesiace: nisan, ijar, sivan, tamuz, av, elul, tišri, chešvan, (tiež mar-chešva alebo horúci chešvan) kislev, tevet, švat, adar (v prestupnom roku adar II).

Nisan pripadá v občianskom kalendári na obdobie medzi marcom a aprílom. Z toho je možné odvodiť, že kislev je medzi novembrom a decembrom a tišri medzi septembrom a októbrom.

Tým sa dostávam k zvláštnosti židovského kalendára a zároveň sa dostávam k otázke začiatku Nového roka v jeseni a k otázke štyroch Nových rokov. Ale viac menej v zmysle náboženského ročného cyklu sú významne len dva Nové roky a to: 1. nisan  sviatok Pesach t.j. medzi marcom a aprílom. Je to prvý mesiac a zároveň Bohom stanovený začiatok náboženského roka. Pesach symbolizuje vykročenie Židov ku slobode.  Ale cez to všetko sa 1. tiši,  ktorý je na rozhraní septembra a októbra stal začiatkom roka,  pretože podľa rabínov  práve prvého tišri bol stvorený svet.  

Ďalším Novým rokom je prvý elul. Týmto dňom začína povinnosť odvádzať desiatu časť zvierat na obeť do Chrámu tzv. hospodársky alebo ekonomický Nový rok(u nás je to koniec marca kedy sa podávajú daňové priznania).  A ďalším Novým rokom je pätnásty švat, považovaný za Nový rok stromov, alebo tzv. za začiatok poľnohospodárskeho Nového roka.

Oblasť Svätej zeme je jednou z najnavštevovanejších a takisto aj najzaujímavejších častí izraelského štátu. Je plná prenikavých prírodných kontrastov. Nájdeme tu bujné, šťavnaté a zelené oázy, polia a plantáže, veľké modré jazero, pobrežie lemované palmami i púšte, skalnaté púšte.
Nečudo, že v takej nesmierne rozmanitej zemi s emocionálne bohatým zázemím zohráva duchovný rozmer dôležitú úlohu. Tento kút oblasti Blízkeho východu je križovatkou svetových náboženstiev – kresťanstva, židovstva a islamu.  Práve tieto tri svetové náboženstvá majú v Izraeli svoje korene a svoje spoločné náboženské pozadie.

Svätá zem je reálnym prostredím života Isusa Christa, jeho činnosti, modlitieb, zázrakov a predovšetkým jeho obete. Táto zem bola takisto krajinou veľkých príbehov Starého zákona, historického dedičstva a dokumentom viery veľkého národa i miestom na nebo vystúpenia Isusa Christa.
Objavovanie kresťanského pozadia, návštevy chrámov, bazilík, jaskýň, kaplniek, kláštora Sv. Kataríny na Sinaji, ako aj výstup na Mojžišovu horu na Sinaji, kde dostal dekalóg,  pevností, Múru nárekov, Chrámového vrchu a ďalších pamiatok kresťanstva, ako aj židovského a tiež islamského náboženstva, prispievajú k neopísateľným  zážitkom.
Dnes už mnohí ľudia predsa len vedia (aj keď iba teoreticky, možno práve z Biblie), kde leží mesto Jeruzalem, či Betlehem, alebo Nazareth. Svätá zem láka už aj našich pútnikov.

Mohamedáni putujú do Mekky v Suadskej Arábii, Indovia zase k posvätnej rieke Gange, Rímski  katolíci, tí putujú do Ríma. Židia, Mohamedáni a Ortodoxní kresťania putujú do Jeruzalema, ktorý tvorí hlavné mesto troch náboženstiev – židovstva, kresťanstva a islamu. A tak aj my  pravoslávni veriaci   zo Slovenska podľa vzoru najväčšieho pútnika všetkých čias nášho Hospodina  Isusa Christa a v duchu jeho odkazu, že „život človeka na Zemi je vlastne jeho púť, do večnosti, ktorá začína narodením a končí smrťou,“ pod organizačným vedením Mgr. Jána Artima, sme sa v dňoch 26.03.2008 až 04.04.2008 vybrali po stopách nášho Spasiteľa Isusa Christa, po stopách duchovného krásna, niekoľko tisícročných tradícií a histórie.
Pre kresťana osobná návšteva je najlepší spôsob ako spoznať Svätú Zem. Len tak spoznáme skutočnosť tohto požehnaného národa a dosiahneme hlbšieho porozumenia evanjelií. Lebo ako sa obrazne hovorí púť po Svätej Zemi je piatym, nepísaním evanjeliom. V skutočnosti  je to veľké privilégium stáť na svätom mieste, čítať si biblické texty, alebo počúvať výklad Svätého Písma, zaspievať si časť bohoslužobných piesni, pomodliť sa, pokloniť sa a dotýkať mošči (relikvii) Svätých, vstúpiť do posvätných vôd Jordanu, prijímať blahodať Božiu a na každom mieste pociťovať Božiu prítomnosť na Zemi. Takéto chvíle sú pre pútnikov nezabudnuteľnými darmi.  Žiadny obraz, žiadny napísaný text o Svätej Zemi sa nevyrovná osobnému stretnutiu s naším Hospodinom Isusom Christom. Práve tu na týchto miestach kde sa narodil, kde žil, kde sa začali dejiny spásy a kde sa má vrátiť pri svojom druhom príchode na našu Zem.

1.    deň

Naša púť sa začala stretnutím pútnikov v Prešove, odkiaľ sme sa autobusom presunuli do Budapešti a odtiaľ letecky do Tel Avivu, ktorý hoci bola noc, nás privítal veľmi pekným a teplým počasím.

Z Tel Avivu autobusom, ktorý nás vozil po celú dobu našej púte sme sa prepravili do mesta Betlehem, jedným z hlavných cieľov našej púte do Izraela, miesta narodenia nášho Hospoda Isusa Christa. Slovo Betlehem má dva významy: Beit Lehem je po hebrejsky Dom chleba, Beit Lahm znamená po arabsky Dom mäsa. V okolí Betlehema pestujú obilie a na oblých kopcoch s trsmi trávy pastieri dodnes pasú stáda oviec a kôz.
Pastieri donedávna bývali ešte v jaskyniach, v jednej časti ľudia a v druhej zvieratá. Keby u nás bolo toľko jaskýň, boli by to bezdomovcami vyhľadávané útulky.

Po krátkom  odpočinku v hoteli Golden Park Resort, kde sme boli ubytovaní a po posilnení sa,  naše kroky  viedli do Baziliky Narodenia Isusa Christa.

Tento rozsiahly chrám pripomína pevnosť a je najstarším chrámom v Izraeli. Prvý chrám bol postavený v roku 326 na podnet  cisára Konštantína a jeho matky cisárovnej Heleny.  V 538 roku tento chrám bol čiastočne zničený Samaritánmi, keď povstali proti kresťanom. V roku 540 cisár Justinián dal postaviť nový chrám, pričom sa nový komplex a dobre udržiavaný zvyšok mozaikovej podlahy, ktorý ukazuje komplikované geometrické tvary v rôznych farbách zachoval vo svojom základom pôdoryse až do dnešných dní.
 Je to chrám pokory nielen preto, že výška jeho vchodu je len 120 cm, z toho dôvodu, aby znemožnila moslimským dobyvateľom vjazd do chrámu na koňoch, ale azda aj preto, že očakávanie čohosi pompézneho vás odrazu schladí. Váš prvý dojem vás knokautuje. Zmení vaše pôvodné očakávanie „turistickej atrakcie“. Nie je to však rozčarovanie, ale skutočné precítenie situácie, ktorá sa vám vkráda do duše. To tajomné, nežné a nedefinovateľné je možno práve „tá“ pokora, keď človek sa musí zohnúť, aby mohol vojsť bránou pokory do Chrámu.
Počas perzskej invázie  v  siedmom storočí väčšina chrámov vo Svätej Zemi bola zbúraná. Ale v roku 614 Peržania pod vedením Cosroeho rešpektovali tento chrám a to vďaka mozaike na fasáde budovy. Na čelnej strane budovy bola veľká mozaika, ktorá predstavovala klaňanie sa troch kráľov zobrazených v typicky perzských odevoch. Peržania v nich spoznali svojich predchodcoch a preto chrám nepoškodili.
V prvých časoch arabskej okupácie moslimskí vodcovia veľmi rešpektovali kresťanský kult. Sám Omar v 638 roku sa prišiel pomodliť na posvätne miesto k Presvätej Bohorodičke Márii k Matke Isusa Christa, ktorého si ctia ako proroka.
Pôvodná drevená brána  do chrámu bola v roku 1272 dodaná arménskym kráľom Hetronom. V 17. storočí bol pôvodný vchod do chrámu  upravený do dnešnej podoby a to z dôvodu toho, aby sa už nikdy nezopakovala situácia z čias moslimskej okupácie, keď moslimskí dobyvatelia vošli do chrámu na koňoch. V tom čase v chráme sa práve konala Božia liturgia. Keď  kňaz, ktorý konal liturgiu videl čo sa deje, intenzívne spolu s veriacimi sa začali modliť za záchranu. Ich modlitby boli vypočuté a Boh učinil zázrak, z ktorého stuhla prítomným krv v žilách. Práve v čase keď sa moslimský bojovník chystal zaútočiť na kňaza, jeho kôň sa vzoprel  a bojovníka vyhodil zo sedla. Tento pri páde z koňa rukou sa zachytil o jeden z mramorových stĺpov vnútorného stĺporadia. Prsty ruky sa mu v tváre kríža zaborili do stĺpa, z ktorých dier potom vyleteli jedovaté včely a dopichali bojovníka ako aj jeho koňa, ktorí na mieste ostali mŕtvi. Keď to videli ostatní bojovníci chrám rýchlo opustili a tak veriaci Božím zázrakom boli zachránení a mohli pokračovať v konaní Božej liturgie.  Ako pamiatka na túto udalosť zostali pôvodne diery na 5. alebo 6. stĺpe vnútorného  stĺporadia na pravej strane.
Z chrámu po schodoch sme zišli do Jaskyne narodenia, v ktorej je v podlahe zapustená strieborná štrnásť cípa hviezda s nápisom, že práve tu Presvätej Deve Márii sa narodil   Boží Syn Isus Christos. Nikde inde nebolo pre neho miesto. Narodil sa ako posledný z ľudí, bez domu, bez všetkého. ...„Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Mt 8, 20). Podľa tvrdení niektorých odborníkov má štrnásť cípa hviezda symbolizovať krížovú cestu Isusa Christa z Pretórie na Golgotu a jednotlivé cípy charakterizujú zastavenia. Podľa iných štrnásť cípa hviezda symbolizuje genealógiu rodu Isusa Christa.
 Keď sa  skloníme tvarou k hviezde, v kúte za nami, je miesto asi 3x3 metre, kde sa nachádzali jasle, do ktorých bolo Božie Dieťa uložené. Tieto jasličky boli v r. 560 prenesené do Ríma a dnes ich pozostatky sú pod hlavným oltárom v bazilike Santa Maria Maggiore. Pod oltárom, na ktorom bol schválený Cirkevnoslovanský jazyk, ako liturgický jazyk pre Veľkú Moravu, rovnocenný s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou.

Jaskyňa Narodenia má pravouhlú formu je dlhá 12 m, široká 3 m a vysoká 3m. Celá je akoby odetá do azbestového súkna. Je to dar Mac-Mahona prezidenta francúzskej republiky, ktorý v roku 1884 daroval toto súkno z dôvodu, aby ju ochránil pred požiarmi, ktoré tam predtým často vznikali.  

Z jaskyne vedú dvere do ostatných podzemných jaskýň, ako jaskyňa Neviniatok, detí Betlehema, ktoré dal Herodes zabiť, keď sa traja mágovia (volsi), ktorí sa boli pokloniť narodenému Božiemu Synovi, nevrátili cestou naspäť k nemu.
Jaskyňa sv. Jozefa poručníka Bohorodičky a  jaskyňa sv. Hieronyma, kde tento svätý muž vykonával svoj duchovný podvih. Pokračujúc prídeme do priestoru vykopaného v skale, kde sa nachádza prázdny hrob svätého Hieronyma.

Po niekoľkých metroch chôdze, neďaleko od  Chrámu narodenia sme sa  dostali do dediny Beit Sahur, ktorá tvorí predmestie Betlehema. Nachádza sa východne od centra, asi v 600 – metrovej nadmorskej výške. Má približne 6000 obyvateľov. Väčšinou sú to ortodoxní kresťania.  Niektoré domy v tejto usadlosti, ako aj domy ortodoxných kresťanov v Betleheme  majú v stenách, alebo architrávoch dverí ikony sv. Juraja na koni ako zabíja draka, ktorý je patrónom Betlehema. V čase intifády, títo kresťania počas náletov dávali na strechy domov kríže, ktorými  takto označovali  domy, ktorým sa mali bombardujúce lietadla vyhnúť. Do akej miery boli ochránení som sa nedozvedel.

V tejto dedine nachádzame lokalitu zvanú Pole pastierov, miesto kde anjeli oznámili pastierom radostnú zvesť o narodení Spasiteľa sveta. Schádzame do jaskyne nad ktorou stojí ortodoxná  kaplnka. Do jaskyne v ktorej bývali pastieri spolu so stádom, ktoré pásli.  Do jaskyne, ktorá chránila pastierov pred páľavou slnka i pred dažďom.  Tu v tichosti si vykonáme osobné modlitby a z odborného výkladu sa  dozvedáme, že toto územie sa kedysi nazývalo Boazovým poľom. Boaz bol popredný pomerne bohatý a zbožný Betlehemčan, ktorý vlastnil v týchto miestach polia. Práve tu stretol svoju manželku Rút, s ktorou sa oženil a neskoršie sa stavajú prastarými rodičmi kráľa Dávida. Rút je židovská konvertitka, ktorá sa do  Betlehema dostala spolu so svojou svokrou, Betlehemčankou, vdovou Naomi, ktorá bola matkou dvoch chorľavých synov. Keďže boli veľmi chudobní a v Betleheme nenašli uplatnenie odchádzajú do cudzieho pohanského kraja – Moabska. Tu sa jej obidvaja synovia oženili, ale po čase na následky choroby zomreli. Tak ostala chudobná vdova sama. Jedna nevesta od nej odišla, no druhá Rút sa o ňu starala. Noami si uvedomovala, že ostávať v Moabsku je zbytočne, pretože tu už nikoho nemá. Preto povedala Rút, že keď ju už nič k nej ako svokre neviaže, ani ju k tomuto kraju nič neviaže, že sa vráti a domov do Betlehema.  Rút  jej odpovedala“ „ Vaša vlasť bude aj mojou vlasťou, Váš dvor bude aj mojím dvorom“ a tak spolu s Noami opúšťa rodné Moabsko a prichádzajú do Betlehema, kde sa živia ako sa dá.
 Ráz po žatve, keď Rút  zbierala klasy na poli, všimol si ju majiteľ poľa Boaz. V tom čase platil predpis, že klásky, čo popadali z rúk žencov museli nechať pre pocestných a chudobných. Boaz si všimol, že Rút je aj na pohľad pekná a keď sa dozvedel, že je vdova a aj on bol bez záväzkov, slobodný zahľadeli sa do seba a vznikla medzi nimi láska.  Napokon pred Betlehemčanmi pri bráne mesta vyzul svoju sandálu, na znak toho, že si ju berie za manželku a vyzliekol si plášť, ktorý prehodil cez plecia Rút. Týmto sa zaviazal, že sa bude starať o ňu až do smrti.
Práve tu na týchto miestach oznamuje Pánov anjel najchudobnejšej  spodine, zapáchajúcim a špinavým pastierom radostnú zvesť  narodenie Božieho Syna. Pastierom, ktorí nesmeli prísť ani do chrámu, pretože pre kňazov boli nečistí a v náboženských kruhoch sa na nich pozeralo zhora.
Všimnime si komu Boh oznamuje radostnú zvesť, že sa narodil Boží Syn, Mesiáš? Jednej skupine ľudí, ktorá zastupovala inteligenciu, ktorých nazývame traja mudrci – mágovia (volsi). Hoci ani nevieme odkiaľ sú, Boží hlas sa im ozval a posiela ich do Svätej zeme, aby našli Dieťa a poklonili sa mu.  Prečo? Lebo boli múdri, vzdelaní, poznali Písmo, aj keď neboli Židia vedeli, že sa má narodiť veľmi vznešený človek, čo rozdelí dejiny ľudstva a znamením jeho narodenia bude hviezda.
Druhou skupinou, ktorým sa zjavili anjeli, boli práve najchudobnejší pastieri. Tí ktorých každý odstrkával a nikto neuznával.  Práve im Boh oznamuje  túto radostnú zvesť narodenia Božieho Syna - Mesiáša. Najprv sa zľakli, ale strach prekonali, išli, presvedčili sa a poklonili, otvorili svoje srdcia pre Božie posolstvo. A kto sa ešte zľakol? Zľakol sa Herodes a s ním celý Jeruzalem. Herodes si dal zavolať z chrámu kňazov a opýtal sa ich či je v zákone napísane, že sa má narodiť nejaký významný človek? Oni mu dosvedčili a citovali mu z Písma. Vtedy, Herodes použil lesť a požiadal mudrcov: „Choďte do Betlehema, nájdite dieťa a keď ho nájdete, príďte mi to povedať a ja sa mu pôjdem pokloniť“. Lenže Boh poslal mudrcov inou cestou do svojej krajiny a tak Herodes zo strachu o svoj trón dal povraždiť v Betleheme a okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov.

Z Poľa pastierov  sa presúvame do jaskyne, v ktorej sa schovala Svätá Rodina na úteku do Egypta, pred  zúrivým Herodesovým zabíjaním, keď Boh prostredníctvom svojho anjela vyzval Jozefa, aby zobral Matku a Dieťa a odišli do Egypta, aby tam pobudli do doby kedy im nedá znamenie, že sa môžu vrátiť.
K tomuto miestu sa viaže legenda, že keď sa schovávali v tejto jaskyni, prepadli ich zbojníci a keďže boli chudobní a nič nemali,  chceli ich zabiť.  Tu Presvätá Bohorodička sa obrátila na jedného zo zbojníkov a pýtala ho, aby ich nezabíjali, že jej syn sa mu raz za to odvďačí. Ten keď sa pozrel na dieťa, skonštatoval, že v živote ešte krajšie dieťa nevidel. Títo zbojníci sa volali Gesmas a Rauch.
A skutočne tento zbojník  odplaty sa dočkal a bolo to vtedy, keď spolu všetci traja viseli na kríži. Kde Isus Christos práve tomuto zbojníkovi - Gesmasovi,, ktorý visel po jeho  pravej strane povedal, ... „ ešte dnes budeš so mnou v Raji...“
Druhá legenda k tomuto miesta sa viaže, na udalosť keď Presvätá Bohorodička kojila Dieťa, kvapka z jej mlieka padla na skalu, a táto jaskyňa úplne zbelela.  Vo 4. storočí jaskyňu objavila sv. Pavla a sprístupnila ju úcte k životu.  Odvtedy kresťanské a neskôr aj moslimské ženy prichádzajú na tieto miesta, aby si vyprosili dar života a dostatok mlieka, aby mohli chovať svoje detí.  Aj keď ide o miesto založené na legende, táto legenda má svoj základ  v biblickej správe. Čiže aj legenda nás môže niečomu pozitívnemu naučiť. Táto jaskyňa núti pútnikov zamyslieť  sa nad najväčšou hodnotou, ktorú dostali od Boha – nad životom.

Poslednou zastávkou prvého dňa nášho putovania po Svätej Zemi boli Šalamúnove rybníky, ktoré tvoria tri vodné nádrže a sú nazvane podľa jeho svedectva: „vytvoril som jazerá pri vodách, aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím“ (Kaz 2,6). Tieto nádrže boli vybudované za čias Herodesa Veľkého a slúžili na zber vody v období dažďov, ktorá sa zbierala z okolitých vrškov a po celý rok zásobovala Jeruzalem pitnou vodou. Tento spôsob sa používa až do dnešných dôb.

Každé ráno o 5. hodine nás zobúdzal spev muezínov rozliehajúci sa nad celým Betlehemom na chválu Alaha, Allah u-akbar. Po nich, našťastie, sa rozozvučia hlasy zvonov, aby svet nezabúdal na betlehemskú hviezdu, na to, že tu, práve len tu a nikde inde sa narodil Spasiteľ sveta, a to len kvôli nám, kvôli našej spáse a záchrane pred večnou smrťou pod jedinou podmienkou: ak to sami budeme chcieť a prijmeme ho. Naozaj sa o to úprimne usilujeme? Alebo nám ide predovšetkým o niečo úplné iné? Bože, koľkokrát sme si to zaumienili a koľkokrát sme všetky spásonosné predsavzatia nedodržali.

 Židia zrejme ani po dvoch tisícročiach nechcú mať nič spoločné s tým, že Isus Christos bol Mesiášom, ktorý prišiel na svet práve v Betleheme, v meste ohlásenom prorokmi už niekoľko storočí vopred. Neprijali ho vtedy, ani dodnes ho ešte neprijali, ale nielen oni.

Mesto Betlehem má okolo 60 000 obyvateľov a je plné kontrastov. Na jednej strane neporiadok, na strane druhej prekrásne okrasné záhrady. Dosť vysoká nezamestnanosť (približne 40 % občanov) je v uliciach mesta viditeľná, sociálne rozdiely si človek všimne najmä v obliekaní obyvateľov. Hoci tu nie je takmer žiadny priemysel napriek tomu tu vidno aj rozsiahlu rekonštrukciu ulíc, novú výstavbu hotelov, obchodov a úpravu verejného priestranstva. Zaujímavosťou je, že Betlehem nemá žiadne svoje zdroje vody a energie. Je pripojený na Jeruzalem a  preto počas nepokojov, ktoré sú tu časté, Jeruzalem im zastaví dodávky vody, plynu a elektriky a má istotu, že za dva tri dní im horúce hlavy vychladnú a život sa vráti do zabehnutých koľaji.
Kresťanov v Betleheme nie je veľa, odišli najmä v období nepokojov. Tí, ktorí zostávajú, sa hlásia k pravoslávnej cirkvi. Betlehem sa dnes viac dostáva do povedomia ako rušné arabské centrum turistického ruchu. A čo na to tí, ktorí idú za duchovným poznaním a hlavne kresťania? Z mesta odchádzajú duchovne obohatení, posilnení, ale aj plní rozporov...
Tí, ktorí sme zažili zátarasy a ostnatý plot na hraniciach so Západom si vieme dobre predstaviť situáciu, ako vyzerá dnes situácia medzi Jeruzalemom a Betlehemom. Izraelčania dnešný Betlehem posmešne nazývajú Prison – väzenie.
 Dnešný vstup do  Palestínskeho Betlehema vyzerá naozaj tak, ako do väzenia, tak ako ho vidíme zo záberov prostredníctvom televízie. Vysoký betónový múr, zátarasy, ostnatý plot, vojaci v plnej výzbroji. Na jednej strane múra sú Izraelčania a na druhej Palestínčania. Nie je to žiadna novinka, zátarasy..., ono to tam vyzeralo takto vždy, ale bez múra, odkedy vznikol samostatný štát Izrael, ale dnes sú tie hliadky oveľa silnejšie ako voľakedy. Kontroly ľudí sú podrobné a ten, kto nebýva, resp. nepracuje v meste sa skoro ani do Betlehema respektíve Jeruzalema nedostane. Aj my sme sa vďaka ľudskej hlúposti izraelskej hliadky raz, takmer do Betlehema nedostali. Izraelská hliadka nás do mesta s našim autobusom nechcela pustiť, zbytočne im náš vodič Marián vysvetľoval, že sme turisti.
 Nakoniec sme sa do mesta dostali iným priechodom, (inou cestou), kde nás nikto nezastavil ani nekontroloval.
V samotnom Betleheme sme žiaden problém nemali, nebolo počuť streľbu, ani žiadne bombové atentáty sa nekonali. Izraelčania sú v tomto  smere viac než opatrní, majú dosť svojich problémov, nie aby ešte riešili problémy zahraničných turistov, ktorých si vážia a nikdy by nedovolili vstúpiť zahraničnému turistovi do ohrozenej oblasti. Jednoducho tam, kde to je veľmi nebezpečné Vás nepustia kontrolné hliadky, ktoré sú teraz takmer všade, kde by to mohlo byť „akútne“.

2.    deň

Druhý deň nášho putovania po Svätej Zemi sa začal spoločnou modlitbou a  požehnaním pokrmu, ktorý nám pripravil personál hotela na raňajky.  Po raňajkách cieľom našej púte  bolo Sväté mesto Jeruzalem, srdce a pľúca kresťanstva.
Dejiny Jeruzalema siahajú do 3. tisícročia pred Isusom Christom. Keď prišiel Jozue do krajiny, Jeruzalem bol okupovaný klanom Jebuzitov, ktorí vystriedali pôvodne kanaánske obyvateľstvo. Preto sa mesto jedného času volalo Jebuz. Biblické dejiny začínajú dobytím mesta kráľom Dávidom okolo roku 1000 pred Christom.
Jeho najstarší a pôvodný názov je Rušalim, alebo Urušalim a pochádza pravdepodobne z kanaánskych čias. Táto skutočnosť sa potvrdila pri vykopávkach, keď sa našli črepy misky s oválnym tvarom. Na nej bol nápis názvu mesta  z 20./19. storočia pred Christom. V egyptských hieroglyfických znakoch má mesto názov Aušamen alebo Rušalimum.  Historici a jazykovedci sa domnievajú, že tento názov je akýmsi egyptským prepisom kanaánskeho názvu Urusalim. Prvá časť názvu „Uru“ sa vysvetľuje ako založenie mesta v spojení s udalosťami príchodu Abraháma, ktorý pochádzal z mesta Ur. Názov Jeruzalem by tak znamenal „Založenie mesta boha Salima“. Salim znamená „spása,“ čo je odvodené od hebrejského názvu „šalom“, teda „mesta spásy.“ Od toho sa prekladá aj dnešný názov : „Mesto pokoja“.
Krásny a honosný názov, ale niet na svete mesta, v ktorom by bolo toľko nepokoja ako práve v Jeruzaleme. Len tak mimochodom mesto za svojej histórie bolo 50-krát obliehané, 36-krát dobyté a 17-krát úplne zrovnané so zemou.  Jeruzalem z čias Isusa Christa sa nachádzal  12 m pod úrovňou mesta, ako ho poznáme dnes.

Mesto  sa rozkladá na kopcoch Hory Morija alebo tzv. skalného vrchu, Sionu, Golgoty a Olivovej hory, v priemernej nadmorskej výške okolo 750 m nad morom a obklopujú ho z troch strán údolia. Zo západu a juhu údolie zvané Ben Hinom alebo Gehena a z východnej strany údolie Cedron, ktoré ho oddeľuje od Olivovej hory.  
Staré mesto Jeruzalem je obkolesené hradbami do ktorého sa dá vstúpiť v severnej časti hradieb Damaskou bránou, ktorá bola postavená Suleimanom Nadherným na zvyškoch starých brán.
Zlatá brána je na mieste, kde predtým sa nachádzala východná brána Chrámu. Je to byzantská stavba zo 7. storočia. Práve touto bránou  vstúpil na Kvetnú nedeľu Isus Christos spoločne so svojimi učeníkmi do Jeruzalema. V 9. storočí  túto bránu moslimovia dali zamurovať a pod jej múrmi a hradbami založili svoj cintorín, aby zabránili vstupu Isusa Christa do Jeruzalema, lebo podľa Písma práve cez túto bránu má vstúpiť Isus Christos do Jeruzalema pri druhom príchode.
Na pravo od Zlatej brány sa nachádza Levitská brána alebo tzv. Štefanová brána. Levitská preto, lebo v čase keď stál Chrám táto brána slúžila pre vstup kňazov – levitov  do Starého mesta. Tiež Štefanová preto, lebo práve cez túto bránu vyvliekli  prvého mučeníka za Isusa Christa diakona Štefana za hradby mesta, kde ho ukameňovali.
Na severnej strane hradieb je Herodesova brána a taktiež tzv. Nová brána. Na južnej časti hradieb je Hnojná brána, názov má od toho, že za hradby mesta cez túto bránu vynášali vnútornosti obetovaných zvierat v Chráme a odpadky, kde ich  potom pálili.
Obdialeč Hnojnej brány na južnej strane hradieb sa nachádza  vstupná brána do Horného Sionu tzv. Brána Sion. Doposiaľ sú na tejto bráne stopy po bojoch medzi Jordánom a Izraelom. Práve touto bránou, po dobytí Jeruzalema kráľ Dávid vstúpil do mesta.
 V západnej časti hradieb sa nachádza citadela, ktorá leží pri Javskej bráne /Jaffa Gate/, alebo tzv. Javské vorota. Práve touto bránou vstupuje do starého mesta najviac pútnikov. Je to vynikajúci bod stretnutia sa v Jeruzaleme. Citadela bola na začiatku pevnosť slúžiaca na obranu Herodesovho paláca. Dnes slúži ako mestské múzeum Jeruzalema.  Citadela bola vybudovaná Herodesom a jej tri veže mali názov podľa ľudí ktorých mal rád: Fasael - jeho brat, Mariamna – jeho manželka a Hipikus - jeho priateľ.  Zo všetkých troch veží po zbúraní mesta Rimanmi zostala len dolná časť jednej veže. Už z diaľky pri vstupe do starého mesta Jeruzalem vedľa Javskej brány pozorujeme týčiacu sa vežu minaretu, ktorá sa nazýva Dávidova veža. Veža minaretu pochádza z neskorších dôb a je mýlne nazývaná Dávidova veža. Toto miesto moslimovia používali ako svoju modlitebňu a nazývali ju Dávidova modlitebňa, lebo sa domnievali, že sa tu modlil kráľ Dávid.

Jeruzalem je duchovným hlavným mestom židov, moslimov, ale aj kresťanov. Jeruzalem je však symbol. Je to mesto miest. Pre židov je Jeruzalem miestom, kde sa stretáva nebo so zemou. Je to pozemské hlavné mesto a nebeské kráľovstvo súčasne.

Židia aj Palestínčania ho chcú za svoju metropolu, a preto nie je dodnes medzinárodne uznané za metropolu Izraela.
Jeruzalem v náboženskom ponímaní Židov je dnes neustále konfrontovaný s jeho politickou budúcnosťou a je najcitlivejším bodom rokovaní medzi Izraelom a Palestínčanmi. Izraelčania vždy zdôrazňovali, že ich nárok na Jeruzalem nemôže byť predmetom žiadnej diskusie. Palestínčania však žiadajú, aby sa arabská časť mesta, ktorá bola od roku 1948, kedy bol vyhlásený izraelský štát, do roku 1967 pod zvrchovanosťou Jordánska, stala ich hlavným mestom vrátane Chrámového vrchu.
Výnimkou by mali byť Múr nárekov a židovská štvrť Starého mesta. Prečo je taký boj o Jeruzalem?  
Ako som už spomínal Jeruzalem tvorí hlavné mesto troch monoteistických náboženstiev – židovstva, kresťanstva a islamu. A to je pre uctievanie pravého Boha v Jeruzaleme veľmi dôležité. Žiaľ, už po stáročia... A v týchto náboženských bitkách v súčasnosti vystupujú do popredia slová prorokov: (Jeremiáš 6,8) „Daj sa počuť, Jeruzalem, aby sa moja duša neodtrhla od teba, aby som ťa neurobil púšťou, neobývanou krajinou.“ Alebo slová Zachariáša (12,2), ktoré sa v terajšej dobe často citujú: „Hľa, ja urobím Jeruzalem opojnou čašou pre všetky okolité národy; ale bude to aj proti Judsku, keď bude obliehať Jeruzalem.“
Nech je však Jeruzalem akokoľvek skúšaný, je to nádherný kus sveta v lone drsnej a kamenistej prírody. Opojný svojimi farbami bielych vápencových skál, kde-tu sfarbených do zlatista podošvami tisícov pútnikov z celého sveta, prepálený ozónom Slnka a s vôňou levanduľových kríkov v kontraste s blankytnou oblohou, s pahorkom Bezeta na severnom okraji a s Olivovým vrchom, ktorý kresťanom pripomína základ ich viery – smrť a vzkriesenie Božieho Syna.
Bude aj v budúcnosti žiariť nad Betlehemom betlehemská hviezda a budú znieť betlehemské zvony vyzývajúce svojím kovovým srdcom naše srdcia k Trojjedinému Bohu, k jeho Synovi i Duchu svätému? K milovanému Synovi, ktorý odtiaľto putoval cez Kánu Galilejskú, cez horu Tábor – horu Premenenia Pána, horu Blahoslavenstiev, údolím Jordánu do Jeruzalema na Olivovú horu, kde plakal nad Jeruzalemom, aby Cestou bolesti – Via Dolorosa – na Golgote, na skale pripomínajúcej lebku, skončil svoje pozemské putovanie kvôli nám. Aby sme sa my, pútnici v tomto údolí sĺz, mohli v Bazilike Božieho hrobu na tej istej Golgote dotknúť skaly, do ktorej bol zapustený Kríž ten posvätný, ožarujúci odtiaľto, z Jeruzalema celý svet a ktorý tento svet tak veľmi poburuje a znepokojuje.
Náš vodič Marián nás vyviezol na samotný vrch Olivovej hory. Tu sme vystúpili z autobusa  a vstupujeme do ženského monastiera, ktorý patrí Ruskej pravoslávnej cirkvi.  Na Elyone,  tak sa toto miesto na Olivovej hory nazýva aj v biblickej terminológii, v  objekte monastiera  sa nachádzajú také svätyne, ako Chrám useknutia hlavy Jana Krstiteľa s miestom nájdenia jeho hlavy, ktorú mu dal sťať Herodes, ktorý si vzal za manželku Herodiadu, ženu svojho žijúceho  brata Filipa a Ján Krstiteľ mu to vytýkal, čím si obidvoch znepriatelil, takže ho nechali uväzniť. Rady by sa ho zbavili úplne, ale báli sa, že by jeho smrť pobúrila ľud, lebo ho pokladali za proroka. Keď Herodes oslavoval svoje narodeniny, tancovala pre neho Herodiadina dcéra Salome, a natoľko ho uchvátila svojím tancom, že jej sľúbil splniť každé prianie až do polovice kráľovstva. Salome navedená matkou, si priala Janovu hlavu.  Na to bol Ján vo väzení sťatý. Vzápätí  priniesli na mise jeho hlavu, odovzdali ju dievčaťu a ono ju zanieslo svojej matke. Tu prišli jeho učeníci, vzali jeho telo a pochovali ho; potom išli a oznámili to  Isusovi Christovi. Keďže Herodiadina nevedela, čo s hlavou Jana Krstiteľa urobiť, dala ju zakopať na odľahlom mieste na Olivovej hore.
Tu v tomto chráme  predkladáme zápisky na panachidy za zosnulých a na molebny za uzdravenie chorých a zúčastňujeme sa bohoslužby zvanej Obednica. Vychádzame z chrámu a prechádzame okolo najvyššej budovy Jeruzalema, zvonice, zvanej Ihla, odkiaľ je prekrásny výhľad na celý Jeruzalem.  Naše kroky vedú k chrámu zasvätenému Presvätej Bohorodičke, pri ktorom sa nachádza kameň, na ktorom stála Presvätá Bohorodička a  pozorovala nanebovstúpenie svojho syna Isusa Christa. Zastavujeme sa, pokloníme sa tomuto svätému miestu a každý v tichosti sa pomodlí. V obchodíku so suvenírmi zvanom  knižná lávka si pútnici kupujú ikony Svätých, kríže, literatúru, kombosiky – čotky, a iné suveníry, ako pamiatku na toto sväte miesto.
Peši sa presúvame ku kaplnke Nanebovstúpenia Isusa Christa, ktorú tvorí osemhrana budova na vrchu Olivovej hory. Táto kaplnka sa nachádza v objekte moslimskej mešity a označuje miesto, z ktorého Isus Christos vystúpil do neba. V kaplnke sa nachádza skala na ktorej je odtlačok nohy Isusa Christa. Aj keď táto kaplnka sa nachádza v objekte mešity vstúpiť na toto miesto  moslimovia kresťanom nebránia, ale za vstup vyberajú poplatok. Tu na tomto mieste sme zapálili sviečky a zaspievali kondak sviatku Voznesenija.
Ďalej   peši  prechádzame okolo  chrámu zvaného Otčenáš. Chrám v podobe akej ho vidíme, bol postavený v roku 1874 na miestach pôvodnej byzantskej kaplnky, ktorú dala postaviť sv. Helena matka cisára Konštantína Veľkého v 326 roku.  Jej zvyšky sú viditeľné v záhrade.  V roku 383 putnička Hetéria opisuje, že  tu stála Bazilika Eleóna t.j. Bazilika Olivovníka, ktorú zničili Peržania v roku 614. Znovu ho obnovili Križiaci v rokoch 1102-1106. Po víťazstve moslimov bol opäť zbúraný. Obnovený bol až v roku 1874. Vstupné nádvorie ako aj vlastný chrám je zdobený keramickými tabuľami s textom modlitby Otčenáš vo viac ako 80 - tich jazykoch. Ja som ich napočítal 115 a to som ešte všetky nespočítal. Je tu aj modlitba Otčenáš v Cirkevnoslovančine a taktiež aj v Slovenčine. Práve tu na tomto mieste učil Isus Christos svojich učeníkov túto modlitbu. Vstup do tohto chrámu je spoplatňovaný.

Z Olivovej hory schádzame  trochu nižšie a prechádzame cestou okolo židovského cintorína kde najstaršie hroby sú datované asi z roku 1800 pred Christom, z obdobia prvého Šalamúnovho chrámu. Tento židovský cintorín je najdrahší cintorín sveta. Jedno hrobné miesto stojí viac ako desať tisíc dolárov a čím sú miesta nižšie, tým sú drahšie. Mnoho Židov sa po smrti necháva prepraviť k pochovaniu do Jeruzalema. Je to preto, lebo podľa židovskej vierouky má Mesiáš prísť od východu, cez Olivovú horu a údolie potoka Cedron k chrámovému pahorku, aby obnovil chrám, s ním Jeruzalem, a aby súdil svet. V ten deň všetci vstanú z mŕtvych. Najskôr budú vstavať z mŕtvych, tí čo sú pochovaní vo Svätej Zemi. Tí, čo sú pochovaní na týchto najnižších, miestach teda najbližšie, budú vzkriesení medzi prvými a majú sprevádzať Mesiáša do chrámu. Preto podľa židovskej viery nie je možné rušiť hroby. Židovské hroby sú trvalé až do konca sveta. Ak je Žid pochovaný niekde inde vo svete podľa ľudovej povery, keď príde Mesiáš, jeho kosti sa musia pod zemou dokotúľať do Jeruzalema, lebo až tam bude vzkriesený. Podzemné kotúľanie kosti do Jeruzalema sa nazýva gilgul. Slovo má vyvolať predstavu praskajúcich kosti. Pre mnohých Židov je to strašná predstava, preto sa radšej nechávajú pochovávať v Izraeli. Aspoň si ušetria kotúľanie a naviac ako som spomínal, budú hneď prví na rade, keď sa zjaví Mesiáš.

Vchádzame do Getsemanskej záhrady, prechádzame okolo tzv. kostnice, ktorá slúžila na odkladanie kosti, ktoré boli vybraté z hrobov a zastavujeme sa na mieste, kde v minulosti stál kláštor svätej Anny prorokyne z chrámu. Teraz tu stojí chrám v tvare slzy, ktorý má vyjadrovať plač Isusa Christa nad Jeruzalemom. Práve z toho miesta je najkrajší pohľad na mesto, ktorým sme sa pokochali aj my. Tento chrám nám pripomenul evanjeliovú udalosť (Lk 19,41-44), keď sa tu zastavil Isus Christos so svojimi učeníkmi, ktorým predpovedal skazu Jeruzalema a pritom zaplakal. Na nádvorí chrámu sa nachádza krásny  ostnatý kaktus v tvare stoličky, ktorému sa úsmevne hovorí „svokrina stolička“
Naše kroky smerujú ďalej do  pravoslávneho ženského  monastiera Márie Magdalény, ktorý taktiež patrí Ruskej pravoslávnej cirkvi . Chrám Márie Magdalény je snáď najkrajšia stavba v Getsemanskej  záhrade. Bol postavený v roku 1888 ruským cárom Alexandrom III.
Z každého miesta v Jeruzaleme je vidieť jeho zlaté kopule, ktoré rozsievajú svetlo po celej Getsemanskej záhrade. Najkrajší pohľad je v noci, keď hrob Absolóna, chrám Národov a pravoslávny chrám Márie Magdalény sú slávnostne osvetlené, na pozadí nočnej temnoty. To treba jednoducho vidieť. To sa nedá opísať, ani nafotiť.
So vstupom do monastiera máme trochu problémy, pretože čas kedy prijímajú pútnikov v monastieri je určený iba na  utorok a štvrtok od 10.00 – 12.00 hod. A dnes je piatok. Skúšame zvoniť, búchať na bránu, no nikto sa neozýva. Chodíme asi  trištvrte hodinu okolo brány, čakáme. Prosíme Boha, aby sa niekto za bránou objavil. Služba na vrátnici nie je, práve z toho dôvodu, že dnes nie je deň návštev. Keď sme už chceli rezignovať z návštevy tohto monastiera, vtedy Boh vyslyšal naše prosby a spoza brány počujeme hlasy.  Naša pútnička sestra Dr. Natália Dujčáková ľubozvučnou ruštinou sa prihovára osobám za bránou a prosí, aby nás vpustili, že sme pravoslávni pútnici zo Slovenska a už nebudeme mať príležitosť sa pomodliť v chráme Márie Magdalény a prezrieť si monastier. Po chvíľke sa otvára brána v nej stojí  monastierska sestra Valéria a vpúšťa nás dnu. Keďže bol horúci deň nie každý pútnik, pútnička boli oblečení tak ako to vyžadujú monastierske pravidla. Preto každému kto potrebuje podá potrebné oblečenie a ešte nás upozorní, aby sme do horného chrámu nevstupovali, že tam prebiehajú rekonštrukčné práce. Prehliadku monastiera začíname zastavením sa na mieste, kde apoštol Tomáš sedel a neveriacky krútil hlavou nad skutočnosťou, že Presvätá Bohorodička bola aj s telom vzatá do neba. Keď takto sedel v zamyslení  na znak toho, aby uveril mu Táto spustila svoj pás (pojas). Ďalej prechádzame okolo miesta, kde Isus Christos sa chodil modlievať do Getsemanskej záhrady.  Ako vieme Isus Christos často a s obľubou vyhľadával tiché miesta v Getsemanskej záhrade, kde v pokoji sa mohol pomodliť. Sestry v monastieri nás informujú, že práve toto je to miesto, kde sa  modlil v tú noc, keď bol zradený Judášom. Na mieste apoštola Tomáša, ako aj na tomto mieste zapaľujeme sviečky a modlíme sa. Potom pomaličky vychádzame k chrámu. Zastavujeme sa pred ním a rozprávame sa so sestrami, ktoré vykonávajú svoje poslušanie. Vyrábajú sviečky, ikonky a pod.  Opatrne vchádzame do chrámu, vzdávame úctu svätým vyobrazeným na ikonách,  moščam Svätých a spoločne odriekame  modlitbu, ktorú Isus Christos naučil modliť sa svojich učeníkov. Pred chrámom sa stretávam s Francúzom,  inokom Petrom, ktorý kedysi bol civilným povolaním archeológ a teraz žije tu v monastieri,  stará sa hroby patriarchov a prorokov starších viac ako 2500 rokov, ktoré sa nachádzajú práve tu v Getsemanskej záhrade za múrmi monastiera. Sú to hroby aj pútnikov, ktorí prichádzali do toho Svätého mesta a tu ich zastihla smrť. O každom hrobe nám podrobné vysvetľuje jeho históriu. Ukazujeme nám hrob v ktorom je ikona Isusa Christa. Pýtame sa ho či je to hrob nášho Spasiteľa. Vysvetľuje nám, že nie, ale v časoch smrti Isusa Christa práve do takých hrobov sa pochovávalo.  Až teraz získavame predstavu o tom, prečo ženy myronosice sa rozprávali, že kto im odvalí kameň od hrobu, keď išli v nedeľu skoro ráno pomazať telo mŕtveho Isusa Christa.
Hrob sa skladá z dvoch časti jedná časť je vyvýšená , kde sa ukladali rôzne veci mŕtveho. Je to práve také miesto, kde ženy videla anjela, ktorý sa ich pýtal, prečo hľadajú mŕtveho medzi živými a oznámil im, že Isus Christos vstal z mŕtvych.
Potom je druhá časť hlbšie - nižšie v skale s ležadlom, akousi kamennou pričňou, kde sa ukladalo mŕtve telo. Práve tu ženy, keď sa nahli, videli pohrebné plátno.
 Otvory do hrobov sa zatarasovali veľkými oválnymi kameňmi a to dovolím si tvrdiť takými, že 5-6 chlapov by ich len tak ručne nedokázali privaliť na otvory. Vykonávalo sa to tak, že pod kamene sa podkladali drevené okrúhle klady, po ktorých potom za pomoci pák sa kamene prisunuli k otvoru. Každý kameň mal taký istý tvar, aký bol otvor, aby presne zapasoval.  Po prehliadke tejto časti Getsemanskej záhrady,  sme poďakovali  inokovi Petrovi a pobrali sa ďalej.
Naša kroky smerovali k Bazilike smrteľného strachu, alebo Chrámu národov, respektíve Bazilike Agónie. Ide o miesto v Getsemanskej záhrade, kde Isus Christos a jeho učeníci strávili posledné hodiny, pred jeho zatknutím.
V 379 roku na tomto mieste bola Byzantíncami postavená  prvá svätyňa. V roku 614 ju Peržania pri nájazdoch na Svätú zem zničili. Na jej troskách v 12 storočí bola vybudovaná Bazilika, ktorú zničili moslimovia. Súčasný Chrám bol postavený v rokoch 1919-1924, ktorého stavbu financovalo 16 národov, preto sa volá Chrám národov.
Každého kto  vstúpi do Chrámu  upúta tmavý interiér, vyjadrujúci smrteľnú úzkosť Isusa Christa, ktorú cítil pred svojou smrťou, keď sa modlil. Na dlažbe, pred hlavným oltárom je skala, na ktorej podľa tradície sa Spasiteľ potil krvou. Aj vedecky je dokázané, že každý človek v úzkostnom strachu smrti sa potí, kde spolu s potom sa vylučujú aj kvapôčky krvi. Skalu obklopuje tŕňová koruna z tepaného železa. Mozaika nad hlavným oltárom znázorňuje Isusa Christa zápasiaceho so smrteľnou úzkosťou a anjela, ktorý ho utešuje.  V bočných apsidach sú mozaiky zobrazujúce Judášov bozk a zajatie Isusa Christa.
Vedľa Chrámu sa nachádza sad Getsemanskej záhrady, kde chodil  Isus Christos sa modliť a osem olív z jeho čias. Pôvodne olivy dal Titus v 70. rokoch vyťať, ale z pôvodných kmeňov vyrašili nové výhonky. Oliva v biblickom poňatí je strom nesmrteľnosti, pretože má dlhé a hlboko vrastené korene, z ktorých aj po vyťatí kmeňa vyrastú nové výhonky
Asi po  100 m od  Chrámu Národov sa dostávame do jaskyne, z ktorej je urobená kaplnka zasvätená udalosti zatknutia Isusa Christa.  Práve tu podľa biblickej zvesti apoštoli driemajúc čakali na Isusa Christa, ktorý sa obdialeč modlil. Pôvodný chrám, o ktorom prináša správu sv. Hieronym v roku 390, tu bol postavený v 4. storočí.  Vchádzame do jaskyne a obzeráme si výjavy Judášovej zrady, ktoré sú namaľované po stenách. Nad oltárom je obraz Isusa Christa medzi apoštolmi.
Vychádzame z jaskyne a smerujeme k Chrámu hrobu Presvätej Bohorodičky. Podľa prvokresťanskej tradície Bohorodička zomrela v Jeruzaleme, a nie v Efeze, ako sa nám to snažia dokázať niektorí historici. Po jej zasunutí bola apoštolmi prenesená do údolia Cedron, na úpätie Olivovej hory, odkiaľ bola svojím synom Isusom Christom aj s telom vzatá do neba.
Byzantskí kresťania na tomto mieste postavili prvý chrám, ktorý spomínajú historici z konca 6. storočia. Ak v roku 614 ho zničili Peržania, určite bol obnovený, lebo biskup Arkulf ( v roku 670) ho opisuje vo svojich poznámkach, že ho videl a navštívil. Spomína nielen chrám, ale aj prázdny skalný hrob, v ktorom bola na čas pochovaná  Bohorodička.
V roku 1757 prechádza chrám do správy Grékov a Arménov. V súčasnej dobe je v správe Arménskej pravoslávnej cirkvi.
Chrám má tvar krypty vysekanej do skaly, do ktorej vedie 54 schodov taktiež vytesaných do skaly. V jej strede je hrob, oddelený od ostatných časti skaly, bohato vyzdobený ikonami, početnými  cennými striebornými lampadami  a obrazmi.
Po pravej strane schodišťa je pochovaná križiacka kráľovná Melisanda a na opačnej strane členovia rodiny kráľa Balduina II. Podľa svätej tradície sa vo vnútri nachádzajú aj hroby svätej Anny a sv. Joachima, rodičov Presvätej Bohorodičky, ako aj hrob jej poručníka svätého Jozefa.
Kde inde ako tu práve na tomto svätom mieste môžu naše duše viac túžiť po spoločnej modlitbe. A tak vytvoríme polkruh okolo skalného hrobu a chrámom sa z našich úst nesie pieseň „Dostojno jest jako voistinu ...“  Vidím, že naše konanie sledujú ostatní pútnici a spontánne sa k nám pridávajú najmä pútnici, ktorým liturgickým jazykom je Cirkevnoslovančina. O chvíľu sa celým Chrámom ozýva táto pieseň. Zmocnil sa ma  zvláštny pocit radosti. Nič krajšieho som doposiaľ na putovaní po Svätej Zemi nezažil.
Vychádzame z Chrámu hrobu Presvätej Bohorodičky a smerujeme cez údolie potoka  Cedron, ktorý oddeľuje Olivovú horu od hradieb Jeruzalema, zvaného tiež Jozafátske údolie, do starého mesta Jeruzalem a ďalej na Horný Sion. Toto údolie v biblickej tradícii má svoje nezastupiteľné miesto, lebo práve  cez toto údolie od Východu príde Isus Christos pri svojom druhom príchode, tu sa  bude odohrávať súd.
Po jeho stráňach sú umiestnené cintoríny, sady a chrámy. Pochovávalo sa tu od pradávna. Kresťanské hroby sa nachádzajú v údolí na úpätí Olivovej hory no a nad nimi sú židovské cintoríny.  Moslimské cintoríny sa nachádzajú bezprostredne pod hradbami mesta
 Prechádzame týmto údolím okolo hrobu syna kráľa Dávida – Absolóna, ktorý ako poznáme zo Svätého písma povstal proti svojmu otcovi a ten aj napriek tomu, že ho zradil prikázal, aby ho nezabili iba aby ho chytili. Ale počas jeho zatýkania bol zabitý. Tradícia hovorí, že tento hrob si dal postaviť Absolón sám, lebo vedel, že po smrti mu nikto hrobku nepostaví. Ale z historickým prameňov sa dozvedáme, že tento hrob bol postavený v období druhého Jeruzalemského chrámu. Židia keď prechádzajú okolo toho hrobu sa zastavia a hádžu do neho kamene z dôvodu toho, že sa odvážil dvihnúť ruku na svojho  otca  - kráľa.
 V blízkosti leží hrob proroka Zachariáša s pyramídovým hrotom a iné hroby. Prechádzame okolo miesta, kde sa ukrývali apoštoli bezprostredne po zrade a chytení Isusa Christa  a cez  Hnojnú bránu sa dostávame na nádvorie k Múru nárekov a vrchu hory Morija.
Na vrcholku hory Morija je štyri metre vysoký skalnatý výčnelok. Až tu  sa dostal počas jednej noci Mohamed z Mediny a odtiaľ sa vzniesol na svojom koni Burakovi na nebesá, aby obdŕžal pokyny pre svoje poslanie na zemi. Pokyny potom spisoval v Koráne tak horlivo, že celé dni len písal a písal.
Na pamiatku toho dodržujú moslimovia Ramadán, kedy jeden mesiac v roku od východu do západu Slnka nesmú piť, jesť, fajčiť a súložiť. Veria, že práve z toho miesta sa na konci sveta ozve volanie k poslednému súdu .
Roku 638, 6 rokov po smrti proroka Mohameda, sa zmocnil Jeruzalema kalif Omar a prehlásil  ho za posvätný okrsok Islamu. Vrcholová skala sa teraz nachádza v najstaršej existujúcej islamskej svätyni.  Dom skaly - symetrickú osemhrannú budovu mešity s lesklou kupolou, dal postaviť v rokoch 687-91 kalif z rodu Omaja, Abd el-Malik ibn Marwan, na mieste kde, stal prvý a druhý chrám. Dolu sú  steny zdobené mramorom, ostatnú časť stavby pokrýva 45 000 vypaľovaných perzských dlaždíc. Kupola o priemere 26 m bola pôvodne drevená, pokrytá zlatými plieškami, dnešná je zo zliatiny hliníka a zlata, zdobia ju verše z koránu a bola dokončená r.1963.
Skala na vrchu Morija je stredom  Domu skaly, jednej z najkrajších mešít islamu na svete. Bola postavená na skale, na ktorej podľa židovskej tradície mal Abrahám obetovať syna Izáka. Tu stala v prvom chráme Schránka zmluvy.
Mešita El Aksa stojí na južnej strane Hory Chrámu. Bola  postavená v rokoch  709 až 715 kalifom Walidom, synom Abd el-Malika. Mešita stojí nad starou arkádou, ktorá je v podzemí. Strop spočíva na 40-tich krásne vyzdobených stĺpoch a oblúkoch. Podlaha je pokrytá nesčítateľnými kobercami. Krížiaci používali  túto mešitu ako sídlo rytierov, ktorí boli zodpovední za oblasť chrámu. Títo rytieri sú známi ako Templari. Potom, čo boli porazení Saladinom sa El Aksa stála opäť mešitou.
Je piatok a moslimovia  tento deň slávia podobne ako židia sabat. Na obrovskom priestranstve pred ich svätyňou sa ich pohybuje niekoľko tisíc a Jeruzalemom znejú ich modlitby. Preto návšteva jednej z najkrajších mešít na svete dnes nebude možná. Možno nabudúce. Jej opis som podal z poznámok, ktoré som si vyhotovil na svojich predchádzajúcich cestách.
Stojíme na priestranstve pred Múrom nárekov a počúvame jeho históriu. Dozvedáme sa, že po zničení 2. jeruzalemského chrámu sa stal Západný múr najsvätejším miestom Židov celého sveta, ktorí si ho uctievajú a prichádzajú tu vykonávať svoje pobožnosti. Státisíce ich vykonávajú púť, aby oplakali zničenie slávneho jeruzalemského  chrámu, najmä v dňoch sabatu a v období veľkých sviatkov ako Jom kipur, Roš ha – šana, Pesach a na výročie zničenie 1.a 2. jeruzalemského chrámu v období deviateho dňa mesiaca  kislev /11 židovský mesiac/. Preto sa nazýva aj Múrom nárekov. Toto miesto slúži ako náboženské, kultúrne, duchovné a sociálne centrum svetového židovstva už viac ako 1000 rokov.
Západný múr nie je zvyškom Šalamúnovho ani Zorobábelovho chrámu, ale hradieb, ktorými Herodes Veľký obklopil chrámové návršie. Dolná časť múru je pôvodná a pozostáva zo siedmich radov veľkých kameňov z Herodesovho obdobia, vážiacich priemerne okolo 10 ton, ale nájdu sa aj kamene, ktoré vážia až 100 ton. Kamene kládli jeden na druhý bez akéhokoľvek spájania maltou. Horná časť bola postavená neskôr asi v 8. storočí a to z toho  dôvodu, že keď sa židia modlili pri múre, zhora na nich hádzali kamene. Uctievaný úsek Západného múra má dĺžku  60 m, ale v skutočnosti je to 85 smerom na juh. Jeho pôvodná výška dosahovala 30 m.
Po zoznámení sa s históriou  schádzame k Múru, pred ktorým sa židia modlia vo dne v noci, každý deň, celých 24 hodín, pretože stále očakávajú príchod Mesiáša. Ženy idú k Múru na pravú stranu oddelene od mužov a muži na ľavú. Každý kto sa pohybuje v priestore múru musí  mať zahalené ramena a hlavu. Najmä muži musia mať zahalenú hlavu, ak ju nemajú, majú možnosť použiť kipu (jarmuľku), ktorých je tam dostatok. Bez toho nebudú k múru pustení.  Zo štrbín múru trčí množstvo papierikov, na ktorých sú napísané prosby Bohu. Aj naši pútnici vkladajú do štrbín múru svoje prosby napísané na papierikoch.
Po ľavej strane stoji synagóga. Vchádzame do nej a pozorujeme  pre nás neobvyklým spôsobom modliacich sa židov. Neobvyklým preto, že Žid sa modlí celým telom, kolíše sa pritom a robí pre nás nepochopiteľné pohyby. Pozoroval som jedného modliaceho sa Žida, ktorý mal cez  hlavu prehodený talit (modlitebný plášť), hlasite odriekaval modlitby, kolísal sa pritom, robil úklony a odstupoval a pristupoval k modliacemu pultíku na ktorom mal zvitky Tóry. Jeho pohyby predstavovali akýsi tanec.
Vychádzame na nádvorie pred Múr nárekov  a vystupujeme židovskou časťou starého Jeruzalema okolo zvyškov mesta Aelia Capitolina, mesta ktoré tu bolo vybudované po zrovnaní Jeruzalema so zemou po roku 135  cez Siónskú (Dávidovu) bránu, na Horný Sion k posledným  dvom pamiatkam, ktoré sme mali v pláne navštíviť dnešný deň.
Po niekoľkých metroch úzkych a kľukatých uličiek sa dostávame k jednému z najdôležitejších  miest v celej Svätej zemi, pretože sa v ňom odohrali najpodstatnejšie udalosti duchovného života.
K miestu, ktoré sa nazývalo Horná komnata. Tu sa konala posledná, spoločná, tajná večera s apoštolmi, tu Isus Christos ustanovil Eucharistiu, tajinu (sviatosť) kňazstva, modlil sa veľkňažskú modlitbu, umýval apoštolom nohy; tu sa im zjavoval po svojom zmŕtvychvstaní, tu zostúpil na apoštolov na 50. deň po zmŕtvychvstaní Isusa Christa, Utešiteľ, ktorého im sľuboval pred tým ako vystúpil na nebo, Duch Svätý, tu si apoštoli vyvolili Mateja namiesto Judáša.
Preto vchádzame do tohto priestoru  s patričným rešpektom a úctou, ale aj s láskou a radosťou v srdci, že nám Boh dovolil na takéto pietne miesta stúpiť. Všetko tu dýcha duchovnosťou. Samozrejme aj my sme na týchto miestach sa spoločne pomodlili a zaspievali si modlitbu, ktorú naučil Isus Christos svojich učeníkov.
Prví kresťania tu na hore Sion mali svoje zhromaždisko a už v 1. storočí postavili na tomto mieste prvú kresťanskú synagógu, kolísku ranej kresťanskej liturgie. Neskôr ho Byzantínci rozšírili na nazvali „Hagia Sion“. V 614 roku ho tak ako veľa pamiatok zničili Peržania. Neskôr bol obnovený križiakmi v gotickom štýle. Klenbu stropu podopierali gotické oblúky opierajúce sa o korintské hlavice oporných stĺpov. V 1524 roku sultán Selim I. premenil toto miesto na mohamedánsku mešitu. V sále poslednej večere postavil myrhu, čiže modlitebný výklenok, orientovaný juhovýchodným smerom k Mekke.
Takmer na  500 rokov mohamedáni zakázali tu vstup kresťanom a Židom, pre ktorých sú tieto miesta tiež pietnymi, pretože v spodnej časti pod sálou Poslednej večere sa nachádza hrobka kráľa Dávida. Je pokrytá červeným zamatovým súknom so šesť cípou židovskou hviezdou. V súčasnosti sa na hrobke nachádzajú strieborne korunky, ktoré pochádzajú zo zvitkov Tóry, zo synagóg v diaspóre, ktoré boli počas holokaustu zbúrané. Korunky boli prenesené do Izraela. Židia sa tu prichádzali a prichádzajú modliť v priebehu celého roka, najmä v čase sviatku Šavout, deň smrti kráľa Dávida.
Dnes túto budovu vlastní izraelský štát a je sprístupnená len na prehliadku.  Opúšťame toto sväté miesto a smerujeme ku chrámu zvanému  Chrám svätého Sionu, kde usnula Presvätá Bohorodička.
Podľa tradície práve tu v blízkosti sály Poslednej večere usnula Presvätá Bohorodička, lebo chcela  zomrieť v blízkosti významného miesta, kde sa zrodila Cirkev. Chrám svätého Sionu postavili Byzantínci na mieste kde Presvätá Bohorodička upadla –usnula a apoštolmi bola potom prenesená na úpätie Olivovej hory a položená do skalného hrobu odkiaľ po niekoľkých dňoch bola aj s telom vzatá do neba svojím synom, Isusom Christom. Tam je teraz postavený Chrám hrobu Presvätej Bohorodičky.
Chrám svätého Sionu bol neskôr zničený a v 1100 roku  bol opäť postavený nový veľký chrám, ktorý nazvali Svätá Mária na vrchu Sion. Vzácnu stavbu  moslimovia v 1219 roku opäť zničili. Tento stav trval až do 1898 roku keď vtedajší panovník Palestíny, sultán Abdul Hamid venoval toto posvätné miesto ako dar nemeckému cisárovi Wilhemovi II. Ten ho zveril do opatery kolínskemu arcibiskupovi. On v roku 1900 položil základný kameň pre novostavbu. Chrám bol dokončený na prelome storočia do podoby v akej ho poznáme dnes. Dolu pod chrámom sa nachádza kruhová krypta, v strede ktorej je katafalk zobrazujúci Presvätú Bohorodičku v polohe zosnulých, obkolesený stĺporadím. Socha v životnej veľkosti je z tmavohnedého čereňového dreva a tvár a ruky má zo slonoviny. Po stranách sa nachádzajú oltáre rôznych národov s nádhernými mozaikami, ktoré zobrazujú výjavy zo života Presvätej Bohorodičky.

Opúšťame Horný Sion a smerom k autobusu našu pozornosť ešte upútava miesto kohútieho spevu, miesto na ktorom apoštol Peter trikrát zaprel Isusa Christa. Dnes tam stojí chrám  Kohútieho spevu, ktorý bol postavený v roku 1931 na mieste, kde pravdepodobne stál Kaifášov dom, ktorý bol v čase zatknutia Isusa Christa veľkňazom.
Svoju pozornosť ešte upriamujeme na nádrže zv. Bethesda. Sú to rybníky, kde Pánov anjel ráz v roku schádzal na hladinu ich vôd a zvíril tieto vody, aby postihnutí, ktorí prví vstúpia do vôd rybníka sa zázračným spôsobom iscilili - uzdravili. Tu Isus Christos vykonal zázračné uzdravenie razslabeného – postihnutého mozgovou príhodu, ktorý 38 rokov bol na lôžku a snažil sa dostať do vôd tohto jazera, ale nikto ho tam nechcel dať, aby nakoniec sa mu za to odvďačil tak, že ho udrel potom po tvári.
Schádzame k autobusu, nastupujeme a vraciame sa na noc do nášho hotela v Betleheme, aby sme si odpočinuli a duchovne sa pripravili na ďalší deň nášho putovania po Svätej Zemi, ktorým bude opäť mesto Jeruzalem.

3.    deň

Ďalší deň nášho putovania po Svätej Zemi ráno o 5. hodine nás opäť zobúdza spev muezínov rozliehajúci sa nad celým Betlehemom na chválu Alaha. Po ňom, našťastie, sa opäť rozozvučia hlasy zvonov kresťanských chrámov, ktoré zvestujú, že sa pravé tu v tomto meste narodil Spasiteľ sveta. Aj my sa pomaly prebúdzame do nového dňa plného očakávania nových zážitkov. Opäť sa tešíme na  Jeruzalem, lebo dnes nás čaká najvzácnejšia časť nášho putovania po Svätej Zemi a to reálne stretnutie so skutočným Bohom, naším Hospodinom Isusom Christom. Tak ako obvykle po ranom rituáli nasadáme do autobusu  a vystupujeme v Jeruzaleme  v blízkosti miesta ukameňovania sv. diakona Štefana, kde stojí chrám, ktorý je zasvätený práve jemu. Prechádzame cez Štefanovú bránu, neďaleko ktorej je chrám sv. Anny. Chrám je vybudovaný nad kryptou ktorá podľa tradície je rodiskom Presvätej Bohorodičky a domovom jej rodičov sv. Anny a sv. Joakima.
 Opäť vchádzame medzi hradby starého mesta Jeruzalem. Po krátkej obhliadke chrámu sv. Anny našim cieľom je časť, kedysi nazývaná pretórium, nachádzajúca sa v pevnosti Antónia.
 Ešte si prezrieme Prison  of Christ – väzenie Isusa Christa, kde bol väznený po zatknutí  v noci zo štvrtka na piatok, cimborium chrámu z ktorého bol zhodený prvý Jeruzalemský biskup Jakub a kde diabol priviedol Isusa Christa, počas 40 dňového postu, keď  ho pokúšal, aby dokázal, že je Syn Boží, nech prikáže anjelom, aby ho chytili keď skočí a vchádzame do pevnosti.
Túto pevnosť v  36 roku pred Christom dal postaviť z úcty k svojmu priateľovi  rímskemu cisárovi Markovi Antóniovi, Herodes Veľký. Obrovskú štvorhranu budovu s rožnými vežami a podľa historika Jozefa Flavia, s palácovými miestnostiami  vybavenými na tento čas všetkým, dovtedy dostupným komfortom rímski prokurátori neobľubovali. Aj Ponský Pilát sa v nej zdržiaval iba v nevyhnutných prípadoch, napr. počas búrlivých židovských sviatkov nepokojov, keď musel v búriacej sa židovskej obci udržiavať poriadok a pokoj a pod.
Na zabezpečenie bezpečnosti rímskych prokurátorov v pevnosti bol umiestnený oddiel spoľahlivých legionárov. Pre nich bol vybudovaný veľký, kameňmi vydláždený dvor, po grécky nazývaný Lithostrotos – zvýšená podlaha alebo po hebrejsky  Gabatha. Tento priestor slúžil miestnej posádke ako cvičisko, miesto slávnostných prehliadok, aj ako priestor pre ich zábavy a hry a tiež ako pretórium pre súdenie previnilcov. Bola tu totiž súdna stolica tzv. praetorium. Ešte aj dnes v dlaždiciach môžeme vidieť hry, ktoré tam vyryli rímski vojaci (kameň Basilindia na ktorom je vidieť hru kráľov). V dlaždiciach podlahy boli vytesané ryhy, aby sa nešmýkali kone a jarky na odtok vody. V roku 70 po dobití  Jeruzalema na rozkaz Tita pevnosť bola úplne zničená.
Tu v  pevnosti sa nachádza I. a II. zastavenie  krížovej cesty. Vchádzame do kaplnky bičovania, kde bol Isus Christos na stĺpe bičovaný. Výjavy z tejto udalosti sú zachytené na početných obrazoch stien kaplnky.  Pozvoľná  sa ocitáme pod oblúkom „Ecce Homo“. Na mieste, kde stal Isusu Christos pred Ponským  Pilátom, kde Pilát  zvolal „Hľa človek“ a potom si umyl ruky a vydal Isusa Christa  na žiadosť židovskej Veľrady a sfanatizovaného ľudu na smrť výmenou  za lotra Barnabáša. A opäť sa ocitáme vo vnútornom dvore pevnosti Antónia na Gabathe – Lithostrotose,  kde bol položený kríž na ramena Isusa Christa. Praktický to bolo iba priečne rameno zvané patibulum, pretože zvislé rameno bolo trvalé, postavené na popravisku. Na toto potom po pribití rúk odsúdeného na priečne rameno, za pomoci povrazov a rebríka vytiahli odsúdeného a potom mu pribili nohy. Aby znásobili utrpenie a umieranie na kríži, pod nohy odsúdeného podkladali tzv. stoličku, aby keď sa dusil mohol  narovnať  nohy v kolenách – trochu sa nadvihnúť. Vieme si predstaviť, aké to je keď človek sa dusí následkom toho visu, odchádzajú mu vnútorne orgány,  snaží sa pozbierať  posledné sily, aby sa trochu nadvihol, čím proces umierania sa spomaľuje, predlžuje, zvyšuje sa  utrpenie a to všetko pri páľave slnka okolo 35oC. Strašná predstava, čo len pomyslieť na to.
Vychádzame z pevnosti Antónia a vydávame sa  po ulici s názvom Via Dolorosa – poslednej ceste Isusa Christa na Golgotu aj my. Na tejto tzv. krížovej ceste je 14 zastavení. Dve sú v pevnosti Antónia, ďalších sedem po kaplnkách v uliciach mesta a päť staníc utrpenia je situovaných v Chráme Svätého Hrobu.
Táto Cesta utrpenia je 1,5 km úzka ulička, ktorú dnes lemuje množstvo obchodov, obchodíkov a orientálnych  bazárov.
Zastavujeme sa po kaplnkách na jednotlivých staniciach, ktoré patria a udržujú rôzne  denominácie.
Zastavujeme na tretej stanici – treťom zastavení, kde Isus Christos spadol prvý krát pod krížom.
Pokračujeme na štvrté zastavenie  zv. Chrám bolesti Presvätej Bohorodičky. Tu je miesto, kde Isus Christos nesúci kríž sa stretáva so svojou Matkou.
Zastavujeme sa  piatom zastavení, kde Šimon Cyrenejský sníma Isusovi kríž a pomáha mu ho niesť.
 Stojíme na šiestom zastavení, kde neznáma žena utiera šatkou prach a pot z tváre Isusa Christa. Na tejto šatke ostáva obraz jeho tváre. Tu by som chcel vysvetliť, že v terminológii iných denominácii sa hovorí o žene menom Veronika. Toto meno vzniklo tak, že žena, ktorá utrela prach a pot z tváre Isusa Christa,  keď zistila, že na šatke ostal obraz jeho tvare ukázala ho tam prítomným, ktorí, keď ho zbadali zvolali „Vera  ikon“. V tom čase úradným jazykom v Rímskej ríši bola gréčtina. Po grécky znamená ver, vera, veron – istý, skutočný, istiny. Ikon znamená obraz.  Teda chybnou  interpretáciou a spojením slov Veron a ikon, vzniklo meno Veronika a  vznikla legenda o Veronikinom ručníku. Skutočne ide o tzv. Nerukotvorný obraz. Obraz, ktorý nebol vytvorený rukou človeka, ale nám ho dal sám Boh, náš Hospodin Isus Christos. A nešlo ani o ženu menom Veronika, Toto meno sa  tejto žene dalo oveľa neskôr v súvislosti s legendou o Veronikinom ručníku. Išlo o neznámu Jeruzalemskú ženu, ktorých  v tom čase tam stalo veľa.
Prichádzame na miesto, kde Isus Christos po druhý krát padá pod krížom. Prichádzame na siedme zastavenie.
 Pokračujeme na ôsme zastavenie, kde Isus Christos hovorí plačúcim ženám: „ Dcéry jeruzalemské neplačte nad domnou, ale radšej samy nad sebou plačte a nad svojimi deťmi...“
Prichádzame k bráne koptského chrámu, kde je deviate zastavenie. Tu Isus Christos  tretí krát padá pod krížom. Táto udalosť  je zachytená na stĺpe brány koptského chrámu.

Po ceste do Chrámu Svätého Hrobu vchádzame do monastiera Ruskej pravoslávnej cirkvi, kde sa nachádza ďalšie miesto krížovej cesty, tzv. Súdne vorota – Súdna brána,  ktoré síce sa nikde oficiálne nespomína, ale v rámci našej vierouky vieme, že odsúdení na smrť pred východom na popravisko sa zastavovali v tejto bráne, aby v rámci zabráneniu tzv. justičného omylu bola daná ešte posledná možnosť vyjadriť sa žalobcom, svedkom a prítomným, ktorí sprevádzajú odsúdeného  na popravisko, či je skutočne vinný. Ak by sa niekto  predsa našiel a skríkol, že dotyčný je nevinný, celá poprava sa zastaví a  súdny proces sa začne od začiatku. Podobná prax sa dodržiava pri vysvätení kňaza, kde biskup sa prítomných pýta na bezúhonnosť adepta kňazskej služby slovami: „ Dostojin – Axios“.
 Tak to bolo aj v prípade Isusa Christa aj s ním sa zastavili v tejto bráne, aj v jeho prípade padla táto otázka, no z celého davu, ktorý ho sprevádzal na popravisko sa nenašiel jediný človek, ktorý by zakričal, že je nevinný.  To, že ide o autentickú udalosť potvrdzuje stopa - odtlačok nohy Isusa Christa na kameni v súdnej bráne.
Vo vykopávke časti hradieb nachádzajúcich sa v tomto monastieri  je aj „Uško ihly“. Všetci dobre poznáme evanjeliovú udalosť, keď prišiel zbožný, ale bohatý mládenec za Isusom Christom, a pýtal sa čo má robiť, aby získal kráľovstvo nebeské. Ten mu okrem iného povedal, aby predal majetok a rozdal ho chudobným. Ten smutný od neho odišiel. Isus Christos vedel ako bohatý človek lipne na svojom bohatstve, preto prirovnal vchod bohatého človeka do kráľovstva nebeského s prejdením ťavy cez uško ihly slovami: „skôr prejde ťava uškom ihly, ako sa dostane bohatý do kráľovstva nebeského ...“
A teraz čo je toto uško ihly.
Uškom ihly sa nazýva malý asi 100 cm vysoký ani nie 50 cm široký otvor v stenách hradieb, ktorými bol obkolesený Jeruzalem. Otvor slúžil na to, že na noc, keď sa  mestské brány  zatvorili pocestní, respektíve opozdnenci, ktorí museli vstúpiť do Jeruzalema, aby nemohli nič do Jeruzalema priniesť čím by ohrozili bezpečnosť, museli prejsť iba sami cez tento otvor. Všetko ostatné včítane karavany tiav, tovaru, batožín museli nechať do rána za hradbami. Dnes toto „uško“ plní už iba duchovnú úlohu prirovnávajúc prechod z pozemského života do večného, cez ktoré skúšajú  prechádzať pútnici, lebo tradícia hovorí, že človeka zaťaženého hriechmi nevidomá sila nepustí cez tento otvor - uško. Pokiaľ som pozoroval našich pútnikov, tak každý prešiel cez toto uško za hradby a späť.
Opäť vychádzame na Via Dolorosa a prejdením malej, zelenej, kovovej a úzkej  brány sa ocitáme na nádvorí Chrámu Božieho Hrobu. Tu si pútnici obzerajú miesto kadiaľ sa pokúšala hriešnica Mária  Egyptská vstúpiť do chrámu, keď ju nepustila nevidomá sila pokiaľ nesľúbila svoju nápravu. Zároveň sa zoznámia s patristickým príbeh života sv. Márie Egyptskej. Zastavujeme sa pri hlavnom vchode do chrámu, kde na ľavej strane si prezeráme prasklinu mramorového stĺpa a oboznamujeme sa s históriou jej vzniku.
Snáď každý pravoslávyi veriaci vie, že na Veľkú sobotu pred zmŕtvychvstaním Isusa Christa práve tu v chráme na Boží Hrob schádza z neba Blahodarný svätý oheň na znak potvrdenia pravosti – istiny pravoslávnej viery a pravého skutočného slávenia Paschy -sviatku vzkriesenia Isusa Christa. Blahodarný svätý oheň sa objavuje v tomto chráme od jeho začiatku ako svedectvo víťazstva Spasiteľa nad hriechom a smrťou. Prichádza  „odnikadiaľ“. Vedci doteraz nie sú schopní objasniť podstatu zábleskov a svetiel, ktoré je možné pozorovať počas obradu zostúpenia Blahodarného ohňa.
Tak to bolo až do obdobia 5. storočia, rok si už presne nepamätám,  kedy Arméni si u vládnucej dynastie Mamelukov, ktorí v tom čase ovládali celú krajinu a u moslimskej rodiny, ktorá vlastnila kľúče od brány chrámu, mimochodom  moslimská rodina vlastní kľúče od vstupnej brány chrámu aj dnes, vybavili, uzamknutie chrámu a do chrámu nevpustili pútnikov, a keď tak iba po zaplatení vysokého vstupného. To tiež sa mimochodom vyberá aj dnes a tiež vysoké, ale o tom ešte bude zmienka. Chceli mať tento Blahodarný svätý oheň iba pre seba. Pútnici s tým nesúhlasili a ostali pred uzamknutou bránou na chrámovom nádvorí.
Blahodarný svätý oheň schádza tak medzi 13.00 hod až 15.00 hod. Ale v tomto roku nezišiel v chráme na Boží Hrob, ale vyšľahol z mramorového stĺpa na ľavej strane brány po ktorom tam ostala prasklina a pútnici si mohli od neho zapáliť svoje paschaly. Za celú históriu sa to stalo iba ráz. Keď to videli Arméni, priznali si svoj hriech proti Bohu, ako Mojžiš, keď s palicou vo vlastnom mene búchal po skale a žiadal, aby z nej vystriekla voda, a už viac sa o to nepokúsili, hoci im dodnes spoločne s rímskokatolíckou, gréckou pravoslávnou, sýrskou pravoslávnou, egyptsko - koptskou a etiópskou cirkvou / posledné dve uvedené cirkvi sú tiež pravoslávne, aj keď s trochu odlišným kultom orthopraxie/ chrám patrí.
Zo štrbiny prasknutého stĺpa vyčnievajú papieriky s prosbami pútnikov. Aj naši pútnici tam vložili papieriky so svojimi prosbami. Všimol som si k tejto štrbine prichádzať pravoslávneho kňaza, ktorý tieto papieriky vyberá, berie ich do chrámu a potom vo svojom „predele“ – kaplnke –cirkvi sa modlí za prosby pútnikov, ktoré sú uvedené na týchto papierikoch.
Stojíme v chrámovej bráne a v našich hrudiach sa nám radosťou rozbúchavajú srdcia z toho, že máme možnosť vstúpiť na najsvätejšie miesta na planéte. Ak je na našej Zemi miesto, o ktorom platí Božie slovo: „ Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!“ tak to plným právom platí o mieste, kde teraz vchádzame. Kde stál  kríž Isusa Christa, kde bol popravený a pochovaný.  Niet svätejšieho miesta na Zemeguli, pretože tu bolo dovŕšené dielo našej spásy. Tu Isus Christos podstúpil potupnú smrť, aby vykúpil človeka a oslobodil nás od dedičného hriechu.
Chrám Svätého Hrobu je postavený nad miestom popravy a hrobu Isusa  Christa. Asi v 6. storočí pred Christom bol na tomto mieste za hradbami mesta kameňolom. Kameň však nemal  dobrú kvalitu, preto tam zriadili cisternu. Keďže kameň mal pórovitý charakter, prepúšťal vodu, nehodil sa ani pre cisternu,  ostalo toto miesto pusté.  V okolí kameňolomu bolo niekoľko prírodných jaskýň, ktoré obyvatelia používali na pochovávanie. Takto vznikol západný cintorín, ktorý sa nachádzal za hradbami mesta. Rímania asi v šesťdesiatich rokoch pred Christom tu zriadili popravisko. Vzhľadom k tomu, že svojim tvarom toto miesto pripomínalo ľudskú lebku nazvali ho Golgota. Keď sa mesto rozrástlo na sever a západ v 44. roku po Christovi dal Herodes Antipas postaviť nový múr a tak sa tieto sväté miesta ocitli vo vnútri mesta.
Cisár Hadrián v 135. roku Jeruzalem premenoval na Aelia Capitolina, na miestach kresťanskej úcty postavil chrámy, zasvätené bohu Jupiterovi, bohyni Juno a Venuši. Kresťania si však dobre pamätali miesto, kde bol Isus Christos ukrižovaný a pochovaný. Tajne ho navštevovali a podľa svojich možností úzkostlivo naň dohliadali ako na svätú vec, lebo vedeli, že ani Venuša ani Jupiter ani Juno ako božstvá neexistujú a nemôžu poškvrniť miesto, kde bola vykonaná naša spása.
Prvý kresťanský chrám bol postavený v byzantskom slohu  v roku 326-335 na podnet svätej Heleny a jej syna cisára Konštantína a to na miestach zbúraných pohanských chrámov. Konštantín napísal list jeruzalemskému patriarchovi Makariovi, aby venoval svoju pozornosť výstavbe nového chrámu na mieste Christovho hrobu a zároveň tam vyslal svoju matku Helenu s veľkým množstvom finančných prostriedkov, aby osobne dohliadala na všetky stavebné práce. Pod jej dohľadom boli zbúrané pohanské svätyne, bol nájdený a slávnostne povýšený svätý Kríž  a bolo očistené aj miesto Božieho  hrobu.
 Pôvodne išlo o tri stavby. Na mieste pochovania postavili kruhovú stavbu a pomenovali ju Anastasis, čo znamená Vzkriesenie. Druhou stavbou bola bazilika nazvaná Martyrion, čo v preklade z gréčtiny znamená Svedectvo. Nad prázdnym hrobom bola postavená kaplnka nazvaná Kuvuklia. Napokon sa zaužívalo jeho súčasné pomenovanie: Chrám Božieho hrobu. Na mieste ukrižovania  dala sv. Helena postaviť veľký zlatý kríž. V 614 roku Peržania chrám poškodili, ktorý bol po 15-20 rokoch obnovený. V 1009 roku kalif el Hakim chrám takmer zrovnal so zemou. Obnovu chrámu zorganizoval patriarcha Monomachos a tak miesto ukrižovania a miesto hrobu sa ocitli v jednej stavbe pod jednou strechou. V 1291 roku ovládla celú krajinu dynastia Mamelukov. Títo síce povolili prístup kresťanom k svätým miestam, ale správou baziliky poverili moslimskú rodinu, ktorá vlastnila kľúče od brány a stráž vyberala od pútnikov vysoké vstupné. Moslimská rodina vlastní kľúče od vstupnej brány dodnes.
Chrám v nezmenenom stave vydržal až do požiaru v  roku 1808, kedy sa značne poškodil. V rokoch 1927 a 1937 ho postihlo zemetrasenie, ale vďaka mohutnej stavbe nedošlo k vážnejšiemu poškodeniu. Kto prichádza do Chrámu dnes, neunikne jeho pozornosti železná konštrukcia okolo Kuvuklie. Je tam z toho dôvodu, že na Kuvuklii sa objavili praskliny, aby nedošlo k jej zničeniu ruský cár Alexandre III. daroval, túto železnú konštrukciu, ktorá chráni Kuvukliu dnes.
Okolo vlastníctva Chrámu Svätého Hrobu, tak ako aj okolo ostatných sakrálnych pamiatok vo Svätej Zemi vznikli spory medzi jednotlivými denomináciami. Tieto spory ukončili v roku 1852 Turci nariadením zvaným status quo čo znamenalo: Kto aký objekt dovtedy vlastnil, taký mu aj ostal. Podľa tohto nariadenia chrám prináleží šiestim cirkvám: gréckej pravoslávnej cirkvi, arménskej pravoslávnej cirkvi, rímskokatolíckej cirkvi, sýrskej pravoslávnej cirkvi, egyptsko – koptskej pravoslávnej cirkvi a etiópskej cirkvi.
Na vrchole Golgoty pod oltárom a sklom má pútnik možnosť na vlastné oči vidieť skalu, kde stál Christov kríž. Pod oltárom je otvor, kde bola päta kríža, do ktorého keď vloží ruku sa jej dotkne.
 Pod Golgotou oproti vchodu do Chrámu Božieho Hrobu je mramorová doska – kameň pomazania na ktorom bol Isus Christos čiastočne pomazaný pred uložením do hrobu. Je to miesto aj trinásteho zastavenia na krížovej ceste, kde po sňatí mŕtveho tela Isusa Christa z kríža toto bolo podané do náručia jeho matky Presvätej Bohorodičky a za pomoci apoštola Jana, Jozefa z Arymatie a ostatných tam prítomných bol položený na tento kameň. Tento kameň je stále natretý myrom – vonným olejom a často je zasypaný lupienkami kvetov. Hovoríme mu aj  kamenná plaštenica, pretože pri obradoch Veľkého piatka pri vynášaní plaštenice sa pri ňom zastavujú s plaštenicou, zasypanou lupienkami ruží, ktorá sa tu položí a na konci obradu sa pokladá do Božieho Hrobu.
Asi 50 metrov od kameňa pomazania sa nachádza Kuvuklia – kaplnka  s hrobom, kde bolo uložené mŕtve telo Isusa Christa. A to je miesto posledného štrnásteho zastavenia na krížovej ceste. Je rozdelená na dve časti: Prvá sa nazýva Miesto anjela – kaplnka anjela. Uprostred nej stojí mramorový stĺp, v ktorom je vložená časť kameňa, ktorým bol hrob zakrytý. Nápis v niekoľkých jazykoch, po grécky, arménsky, latinsky svedčí o tom, že sa skutočne jedna o miesto, kde stál anjel, ktorý zvestoval, ženám myronosiacam túto radostnú zvesť vzkriesenia, keď sa ich opýtal prečo hľadajú živého medzi mŕtvymi, že Toho, ktorého hľadajú, vstal z mŕtvych, nech idú povedať túto správu apoštolom a aj Petrovi.
Z kaplnky sa vchádza vchodom vysokým len 1,33 m do druhej Kaplnky Božieho hrobu. Tu sa pod mramorovou doskou nachádza bývalá jaskyňa autentického hrobu Isusa Christa. Na tomto svätom kameni sa nachádzajú tri vyobrazenia Vzkriesenia v rôznych štýloch: uprostred grécky, vpravo arménsky a vľavo latinský.
Vchádzame do chrámu a zaraďujeme sa do radu pútnikov, ktorí sa idú pokloniť Dokonateľovi diela našej Spásy Isusovi Christovi do Božieho hrobu. Rad sa pohybuje pomaly a pútnikov je veľa. Ale každý trpezlivo čaká, kedy sa dostane na tie najposvätnejšie miesta. Stojíme a obzeráme si Kuvukliu – kaplnku nad  hrobom. Zaujali nás najmä tie mohutné svietniky pred vchodom ako aj impozantná ikonografia. Svoju pozornosť sústreďujeme na horiace lampady nad vchodom.  Od nášho spolubrata v Christu Jána Artima sa dozvedáme, že tieto lampady boli zapálené Blahodarným svätým ohňom, ktorý sa volá tiež večný oheň, preto, lebo tu horí stále po stáročia od vybudovania chrámu s výnimkou  časti jedného dňa a to popoludnia Veľkej Soboty, kedy pred schádzaním Blahodarného ohňa na Boží Hrob ho chrámový sluha zaleje olejom a zhasne, aby mohol byť opäť zázračným spôsobom zapálený. Práve pred rokom po blahodati Božej v tom čase bol na tomto svätom mieste. Teda,  videl  ako nadprirodzeným spôsobom bol  tento oheň zapálený. Žiadame ho, aby túto chvíľu čakania nám skrátil rozprávaním o tejto udalosti. Súhlasí a začína:

„V roku 2007 sa mi splnila moja túžba prežiť sviatok Vzkriesenia nášho Spasiteľa, na miestach, kde sa táto udalosť odohrala. Boh vyslyšal moje modlitby a prosby a dovolil mi, aby som ja, hriešny človek sa zúčastnil sviatku najväčšieho tajomstva a radostnej udalosti o akej ľudské ucho nepočulo a oko nevidelo a spolu s tisícmi pútnikov z celého sveta prežíval túto radosť Vzkriesenia nášho Spasiteľa.  V roku 2007 termín slávenia sviatku Paschy vychádzal naraz s inými denomináciami a ešte aj židia slávili svoj Pesach. Pretože židia každý väčší sviatok oslavujú sedem dní, práve sa končil týždeň osláv židovského sviatku Pesach.  Keď si zoberieme, že samotný Jeruzalem má okolo 1 milióna vlastných obyvateľov a minimálne ráz  toľko bolo v tom čase tu pútnikov, tak ak ste videli tieto uličky, viete si predstaviť, ako to tu vyzeralo. Ale vrátim sa k vecí.
 Do Betlehema sme prišli v stredu. Vo štvrtok sme urobili prehliadku Betlehema a Ain Karemu. V piatok sme sa štyria ( Ja, môj syn, brat v Christu Anatolij z Kijeva a sestra v Christu Larisa z Moskvy) vychystali, pripravili si oblečenie, jedlo, vodu a  po jednom zväzku paschaly  (paschala  je 33 sviec v jednom zväzku, ktorá má pomenovanie podľa rokov života Christa Spasiteľa na Zemi). Po prejdení bezpečnostných kontrol medzi Betlehemom a Jeruzalemom nasadli sme do autobusu č. 124, ktorý nás doviezol  pred Jávsku bránu. Tu sme vystúpili a ponáhľali sa do pevnosti Antónie. Odtiaľ sme absolvovali krížovú cestu až pred chrám. Na chrámovom nádvorí už boli tisíce ľudí. Vravím tisíce, preto, lebo  netrúfam si odhadnúť koľko ľudí tam bolo „hlava na hlave“. Dáv ľudí nás zatlačil do ľavého kúta nádvoria oproti  hlavnej bráne chrámu, ktorá bola zatvorená.  A to bola, vôľa nášho Spasiteľa, pretože o malú chvíľu izraelská armáda a polícia začala vytláčať dáv ľudí, postavila oproti bráne zataras, vytvorila kordón a utvorila koridor, ktorým mali do chrámu vojsť cirkevní hodnostari, ako aj štátne a vládne delegácie. Nám sa odkryl pohľad na zatvorenú bránu a boli sme svedkami rituálneho otvárania brány. Po otvorení brány najprv vošli delegácie a vzápätí za nimi sme išli my. Takže nielen  do chrámu sme sa ľahko dostali, ale aj do Božieho hrobu. Potom ten dav ľudí vošiel do chrámu a mňa pritisol k bočnému múriku vchodu do Kuvuklia a takto som tam bol viac ako 6 hodín. V jednom momente som mal pocit, že nevydržím, pretože sa liečim na hypertenziu a lieky boli vo vaku, ktorý mal môj syn a o tom som nevedel kde je, začali sa mi podlamovať kolena a upadal som do mdlôb. Začal som sa modliť k Presvätej Bohorodičke a Isusovi Christovi. Hlavou mi vírili myšlienky, keď už zomrieť tak kde inde ako tu priamo pred dverami Vzkriesenia na Božom Hrobe. Naraz spoza môjho chrbta sa natiahla ruka a postavila fľašu vody predo mňa. Obzrel som sa ale nikoho koho by som poznal, kto by mi tu vodu podával som nevidel. Nevedel som či to patrí mne. No situácia začala byť pre mňa už kritická a tak som zobral fľašu a napil sa. Po chvíľke sa mi uľavilo, ale vodu naspäť nikto nebral. Vedel  som, kto mi tu vodu podal a tak som sa v modlitbe poďakoval tým u ktorých som za záchranu prosil. Situácia sa zmenila asi okolo 14.00 hod, kedy sa mi podarilo odtiaľ vyslobodiť.  Asi okolo 16.00 hodiny sme sa všetci štyria stretli a začali plánovať ako ostať cez noc v chráme, aby sme sa mohli zúčastniť tohto Božieho zázraku schádzania Blahodarného ohňa. A tak Anatolij vymyslel plán, že sa schováme. Najprv sme išli za arménskym klerikom, ktorý nám prisľúbil, že nás schová  v mieste zvanom „diera do ad“. Išiel nám to miesto ukázať. Miesto sa nachádza po pravej strane v chráme Sv. Heleny. Tam, kde sú zamrežované dvere. Po ich otvorení sme zišli do podzemia, odkiaľ podľa tradície vychádzali oživení mŕtvi Jeruzalemčania, keď Isus Christos dokonal na kríži a Slnko zhaslo, Zem sa triasla a pukala a chrámová opona sa roztrhla na polovicu. Práve z týchto miest prasknutej zeme vychádzali oživení mŕtvi a ukazovali sa svojím príbuzným v Jeruzaleme. Súhlasili sme s tým, no keď od nás požadoval po 200 USD, na osobu museli sme odmietnuť, pretože toľko sme ani nemali so sebou. Ináč za vstup do chrámu na túto udalosť na Veľkú Sobotu sa vybralo po 300 alebo 400 USD za osobu už si presne nepamätám. A tak sme sa rozhodli, že skúsime sa schovať niekde sami. Po bohoslužobných obradoch Veľkého piatka na ktoré nikdy nezabudnem, pred polnocou chrámová stráž, polícia a vojaci začali vyháňať pútnikov z chrámu. Snažili sme sa schovať asi na štyroch miestach, ale stále nás našli. Už sme si mysleli, že sa nám to nepodarí, ale Boh nás neopustil. V jednej zo skrýš nás objavila izraelská policajtka. Keďže do kontaktu som s ňou prišiel už v priebehu dňa pri Božom Hrobe, kde som bol zablokovaný a počul som ju telefonovať po rusky, povedal som  to Anatolijovi. Ten ju oslovil ruským jazykom a prosil ju, aby sa nad nami zľutovala, že nemáme peniaze a chceme byť na schádzaní ohňa. Obmäkčil jej srdce, dovolila nám tam zostať a dala nám pokyny, aby sme ticho sedeli a nevychádzali z úkrytu za nijakú cenu, pretože by sme tým aj jej spôsobili veľké problémy. A tak sme tam tíško sedeli s výnimkou vykonania potreby medzi 03.00 až 04.00 hod. Keď sme počuli, že okolo 05.00 sa otvorila chrámová brána a chrám sa začínal napĺňať pútnikmi vyšli sme z úkrytu a našli si miesto v chráme hneď oproti Kuvuklia pri vchode do chrámu gréckej pravoslávnej cirkvi. Obrady sa začali asi okolo 11.00 hod. Sledujeme chrámového sluhu ako pospúšťal všetky lampady,  pozalieval ich olejom a zhasil ich. Aj viacerí to urobili zo sviecami v chráme. Každý z prítomných pútnikov drží v rukách paschalu. Keď sú všetky sviece a lampady vrátane Božieho Hrobu, miesta anjelov, sviec pred vchodom do Kuvuklia zhasnuté prichádzajú nejakí hodnostári v civile s červenými stuhami na krku na ktorých mali kríž, ako aj veľa iných osôb vrátane polície, armády a televízie, skontrolujú Boží Hrob, miesto Anjela ako aj celý chrám, či niekde nehorí lampada alebo sviečka. Keď je všetko v poriadku strážca Božieho Hrobu, grécky mních zatvára vchodové dvere do Kuvuklia a prikladá na nich masívnu pečať z plastelíny.  Potom títo hodnostári pred nami a objektívom  kamier vtláčajú svoje pečate do tejto plastelíny. O chvíľu prichádza do chrámu jeruzalemský patriarcha Teofilos III so sprievodom, žehná prítomným. Zaujíma miesto pri vchode do Kuvuklia a pred zrakmi týchto hodnostárov, polície, príslušníkov armády a objektívmi kamier začína si vyzliekať rúcho. Ostáva iba v spodnej bielej košeli zvanej podriznik.  Urobia mu prehliadku, či nemá zápalky, alebo iným predmet, ktorým by mohol založiť oheň. Po potvrdení, že je všetko v poriadku podávajú mu do rúk dve obrovské paschaly, snímajú pečať z dverí Kuvuklia a vchádza dnu do Božieho Hrobu, kde vzápätí za ním zatvoria dvere. Tam sa modlí o to, aby Boh zoslal Svoju milosť na veriaci ľud vo svete. Do chrámu za obrovského hluku, spevu, kriku, tanca vchádzajú mladí pravoslávni arabi. Ručičky hodiniek sa blížia k trinástej hodine v chráme sa zhasínajú svetla a zatvára sa chrámová brána. Nastáva úplná tma.  Všetci sa modlia a prosia Boha o dar Blahodarného ohňa. Pozerám do tmy a vidím vo svetlíku nad Kuvukliou úzke záblesky  ktoré svojím svetlomodrým sveltom ju osvetľujú, preskakujú po chráme ako malé blesky. Je 13.15 hod. Intenzita zábleskov stúpa. Pozerám na lampadu pod  strechou chrámu, ktorá začala horieť. O chvíľu sa zapália aj lampady nad vstupom do Božieho Hrobu. Obzerám sa a vidím, ako niektorí pútnici držia v rukách už horiace paschaly. To sa nedá prehliadnuť, lebo oheň z nich je veľký. Odrazu sa otvárajú dvere Božieho Hrobu a z nich za obrovského jasotu vychádza patriarcha Teofilos III. s horiacimi paschalamy. Kto je najbližšie k nemu zapaľuje si od neho svoje paschaly a potom podáva tento oheň ďalším. V chráme vládne obrovská radosť. O chvíľu má každý  v chráme zapálené paschaly a vodí si  ich  po rukách , tvári, naberá oheň do dlaní doslova sa s nim umýva. Tento oheň prvých 5 - 10 minút vôbec nepáli, lebo ak by to tak bolo, tak vzhľadom na množstvo pútnikov v chráme, oblečenie ktoré majú na sebe, vlasy a podobne by sa chrám zmenil na jedno veľké ohnisko. V chráme sa rozsvecujú svetla a pútnici zhasínajú svoje paschaly, aby si ich mohli zobrať domov, lebo na ich knôtoch zostáva prítomnosť Božia, aby mohli doma po ich znovu zapálení šíriť tento Blahodarný svätý oheň a tak svetu prinášať zvesť, že Pán Boh nám  požehnal ďalší rok, že nás uistil o správnosti našej viery a nášho smerovania, o správnosti slávenia svätej Paschy, lebo podľa Svätých Otcov v roku, kedy nezíde Blahodarný oheň sa narodí antichrist, čo bude predzvesťou posledných čias.“ Poznamenávam, že vonku bol krásny slnečný deň bez mrakov, búrok a bleskov.

Ani sme nepostrehli, že náš rad sa už priblížil ku vchodu do Kuvuklia. Vstup organizuje grécky mních, ktorý vpúšťa po troch, štyroch pútnikoch.  V skupinkách vchádzame najprv do kaplnky Anjela, zastavujeme sa pri kameni, prikladáme sa k nemu a vstupujeme do najväčšej svätyne na tomto svete. Lebo keby sme prešli celú Svätú Zem a tu by sme neboli, neboli sme nikde.  
Kľakneme si pred hrob priložíme ruky a hlavu na hrob a s modlitbou na perách sa klaniame Tomu, Ktorý trpel a zomrel za nás, aby sme my mohli mať večný život. Tým spôsobom, ako sme vošli aj vychádzame, tvárou k Božiemu Hrobu, cúvame k východu z dôvodu toho, že nepatrí sa nášmu Spasiteľovi obracať sa chrbtom.
Odtiaľ  vystupujeme na Golgotu, ktorá je zároveň aj jedenástym a dvanástym zastavením na krížovej ceste a to miesto kde pribili Isusa Christa na kríž a miesto, kde na kríži zomrel. Vzdávame úctu miestu, na ktorom Isus Christos priniesol najväčšiu obetu za ľudstvo, sám seba.
Schádzame z Golgoty a ideme na miesto, kde stála Jeho Matka s učeníkom Jánom pod krížom, kde stekala jeho krv na lebku praotca Adama, obmývala ju a zbavovala ho hriechu, aby sa mohol tešiť v raji.
Presúvame sa okolo kaplnky bičovania, kde pútnici prikladajú ucho na mramorovú dosku, pod ktorou je časť stĺpa na ktorom Isusa Christa bičovali. Kto prichádza s čistým srdcom ten počuje aj údery biča, narážanie kovových guľôčiek o seba, ktoré boli na konci biča, aby spôsobovali väčšiu bolesť pri bičovaní.
Zastavujeme sa v kaplnke, ktorá je desiatym zastavením na krížovej ceste, kde zobliekali Isusa Christa z jeho rúcha. Isus Christos nosil rúcho, ktoré mu ušila Jeho matka Presvätá Bohorodička z jedného celku. Prorokmi bolo predpovedané, že o jeho rizu - rúcho budú hádzať lós, tak sa aj stálo, vojaci, aby nemuseli ho trhať losovali komu pripadne  rúcho Isusa Christa. Práve tejto udalosti je zasvätená táto kaplnka.
Dostávame sa k chrámu sv. Heleny a Vyzdvihnutiu čestného kríža.  Zostupujeme do suterénu, kde sa ocitáme v arménskej kaplnke, odkiaľ zostupujeme ešte nižšie do bývalej už spomínanej cisterny, kde je vidieť ako kedysi sekali kameň na stavby  v Jeruzaleme. Keď sa Golgota v čase Rimanov stala popraviskom, použité priečne ramená krížov hádzali do tejto cisterny. Tu odhodili aj patibulum z kríža Isusa Christa. Po príchode sv. Heleny a jej vnuknutia, kde má hľadať Spasiteľný kríž, cisterna bola plná vody.  Najala robotníkov, aby povyberali z cisterny ramena krížov. Keďže to odmietali pre množstvo vody a ramien, ktoré tam boli, sadla si nad cisternu a hádzala zlaté mince do vody. Robotníci vchádzali do cisterny hľadať zlato a tak vyhadzovali z cisterny ramena krížov.  Keď už ramena boli vonku, bolo treba zistiť, ktoré pochádza z kríža na ktorom bol ukrižovaný Isus Christos. To sa odohralo Božím zásahom, tak že prikladali ramena na mŕtveho. Keď po priložení jedného z nich mŕtvy ožil zistili, že práve ten je Spasonostný kríž.
Opúšťame Chrám Božieho Hrobu a cez úzku uličku orientálneho trhu ideme k autobusu a naším ďalším cieľom je západný Jeruzalem.

Západný Jeruzalem je moderná časť mesta a návštevník po vstúpení do tejto časti mesta hneď zistí, že sa nachádza v meste so západoeurópskym alebo americkým charakterom. Prechádzame pomedzi moderné obytné domy do Údolia sv. Kríža, kde sa nachádza starobylý monastier a  chrám  Sv. Kríža, kde podľa tradície vyrástol olivový strom, z ktorého bolo odťaté drevo na priečne rameno Isusovho kríža.  Monastier bol postavený v 1039 -1056 roku na mieste, kde v 5. storočí bola postavená malá kaplnka k úcte sv. Kríža. Viac krát bol zničený a znovu postavený. V roku 1685 kúpila pozemok grécka pravoslávna cirkev, ktorá ho vlastní dodnes.
 Pokračujeme na západ od monastiera  sv. Kríža a ocitáme sa na kopci, kde vidíme celý rad zvláštnych budov. Počnúc najmodernejšou budovou Najvyššieho súdu, cez Izraelskú národnú banku, tri budovy ministerstiev a nižšie od nich stojí komplex  budov Národného izraelského múzea, kde sa v zvláštnej budove nachádza Múzeum knihy. Obsahuje všetky exponáty z vykopávok lokality pri Mŕtvom mori – Qumránu. Toto múzeum je zaujímavé svojím architektonickým riešením, pretože sa  podobá na vrchnák džbánov, v ktorých  zvitky od Mŕtveho mora boli nájdene. Nad Národným múzeom obdivujeme architektonicky veľmi zvláštnu budovu izraelského parlamentu nazývaného Knesset. Postavili ju v roku 1966 podľa vzoru Archy zmluvy. Celú stavbu financovala bankárska rodina Rothschildovcov z Londýna. Je to atómový kryt, ktorý nemá okna a odola výbuchu atómovej bomby. Má najmodernejšie technické vybavenie. Izraelský parlament má 120 poslaneckých kresiel na čele je ministerský predseda.
Keď sa otočíme opačne od Knessetu pred sebou máme sťaby pamätník zobrazujúci sedemramenný svietnik Menorah  jeden zo symbolov Židovského štátu Izrael, ktorý vznikol za nasledujúcich okolnosti:
V roku 142 p.n.l. Hasmonejovci vyhnali Selukov z krajiny. Chrám vyčistili sochu Dia vyhodili z Chrámu a zničili.  Chrám bolo možné opäť zasvätiť jedinému Bohu.
Keď Hasmonejovci vstúpili do Chrámu zistili, že olej, ktorý sa používal na zapaľovanie veľkého svietnika - menory -  bol znesvätený. Ostal len malý džbánik s pečaťou posledného veľkňaza pred helenizáciou a obsahoval množstvo, ktoré stačilo na jeden deň. Na výrobu nového, čistého a posväteného oleja bolo potrebných osem dní. Cez to všetko sa Hasmonejovci rozhodli  menorah okamžite zapáliť.
A tu sa stál zázrak. Olej vo svietniku horel osem dní, pokiaľ nebol vyrobený a dopravený do Chrámu nový. Tento zázrak pripomína sviatok zvaný Chanuka. Sviatok pripadá podľa židovského kalendára na 25. kislev a trvá osem dní. Židovský kislev začína v druhej polovici novembra a prechádza do decembra.  K Chanuke sa viaže niekoľko rituálov. Hlavný je chanukija – svietnik s ôsmimi ramenami a jedným zvláštnym ramenom na ktorom stojí tzv. šamaš – sluha – pomocná sviečka.  S ňou sa každý chanukový večer zapaľuje vždy jedna sviečka. Prvý večer horí jedna sviečka a šamaš, druhý dve a šamaš atď. Sviečky sa stavajú z prava do ľava, tak ako sa po hebrejsky číta. Zapaľujú sa však z ľava do prava tak, že príslušná sviečka  určená pre ďalší deň stojí vždy v čele.
Podľa rozhodnutia rabínov sa má chanukija postaviť na okno, aby svetu vydávala svedectvo o Božom zázraku. Len v nebezpečných dobách je dovolené chanukiju zapaľovať v miestnosti, pretože nie je nutné prenasledovateľom svietiť na cestu.

 Schádzame zo západného Jeruzalema a vychádzame na cestu vedúcu do Ain Karemu, rodiska Jána Krstiteľa, miesta stretnutia Presvätej Bohorodičky so svojou príbuznou Alžbetou, studne kde chodila Presvätá Bohorodička po vodu počas svojho pobytu v Ain Kareme a miesto kde stoji Gornenský  ruský pravoslávny ženský monastier.  
Ain Karem je mestečko, ležiace 8 km juhozápadné od Jeruzalema v údolí obkolesenou mierne kopcovitou krajinou s vysadenými vinicami, olivovými a ovocnými sadmi. Podľa tradície je judským mestom, ktoré sa spája s narodením a životom svätého Jána Krstiteľa, sv. Alžbety a sv. Zachariáša. Zastavujeme na parkovisku a naším prvým cieľom je chrám narodenia sv. Jána Krstiteľa, ktorý leží v strede mestečka, ktoré je prevažné židovské, hoci po vojne v roku 1948 tu bývalo asi 3 000  arabov z toho asi 500 kresťanov.
Na tomto tradičnom Jánovom  rodisku , zvanom „ Jánov dom“ dal cisár Hadrián v 135 roku postaviť Venušin chrám, aby odstránil kresťanský kult. Socha Venuše spolu s úlomkami sochy Adonisa sa našli pri vykopávkach na tomto mieste v roku 1941-1942.
V byzantskej dobe v  5. storočí pohanský chrám odstránili a postavili, nový z ktorého sa časť zachovala až do dnešných čias. A to mozaika dlažby zobrazujúca kvetiny a vtákov. Chrám postavený nad jaskyňou narodenia sv. Jána zbúrali Peržania v 7. storočí. V roku 1885 bol znova obnovený.
Do areálu chrámu vedie starobylá brána. Za ňou nasleduje nádvorie so stenou na ktorej je pripevnená Zachariášova modlitba vo viacerých jazykoch. Nechýba ani v Cirkevnoslovančine a v Slovenčine. V chráme sa nachádza najvýznamnejšia časť jaskyňa, v ktorej pod oltárom je umiestnená hviezda z bieleho mramoru, s veľkým bielym kruhom, ktorá označuje narodenie Jána Krstiteľa: „Tu sa narodil Pánov predchodca“.
Odtiaľ peši prechádzame cez cestu okolo prameňa Panny Márie, kde chodila Presvätá Bohorodička pre vodu (teraz táto voda nie je  pitná), keď bývala u svojej príbuznej Alžbety a vystupujeme  po  ceste na miesto zvane Gorňije, asi 2 - 2,5 km do horného chrámu postaveného v  roku 1987 ako jaskynný chrám sv. Jána Krstiteľa. Nachádza sa na mieste domu sv. Zachariáša a sv. Alžbety. V chráme sú ikony a výjavy zo života sv. Jána Krstiteľa. K jeho vchodu vedie nádherná cyprusová aleja. Pôvodný chrám bol postavený v 4. storočí, ale neskôr bol zničený.  Do nádvoria sa vchádza cez železnú bránu. Pozornosť upútava múr  s chválospevom Panny Márie: „Velebí duša moja Pána ...“ vo viacerých jazykoch včítane Cirkevnoslovanského a Slovenského. V dolnej časti chrámu v krypte sa nachádza skala za ktorou bol ako hovorí tradícia, schovaný Ján pred vojakmi počas Herodesovho besnenia v Betleheme.
Monastier „Gornaja“ bol postavený v mieste stretnutia Presvätej Bohorodičky so svätou Alžbetou. Jeho zakladateľ archimandrita Antonij (Kapustin) viedol ruskú duchovnú misiu v Jeruzaleme. Bol zarmútený tým, že na tomto svätom mieste nie je kúsok pozemku pre pravoslávnych pútnikov. Preto v roku 1871 kúpil dva domy a väčší sad s olivovníkmi od jedného Francúza. Peniaze získal od pútnikov po Svätej zemi. Začali sa tu usadzovať ruské mníšky a ďalší veriaci, ktorí hľadali vhodné miesto pre duchovný život. Stavali ďalšie domčeky s kúskom pôdy, a tak vznikali záhradky.
Bolo potrebné postaviť chrám. V roku 1883, opäť zásluhou zbierky otca archimandritu Antonija, sa ho podarilo vybudovať a zasvätiť Kazanskej ikone Presvätej Bohorodičky. Chrám je postavený na mieste, kde sa v jeho priečelí nachádza kameň, z ktorého sv. Ján Krstiteľ predniesol národu svoju prvú kázeň. V roku 1898 dostal monastier dnešné pomenovanie „Gornenský“.
Komplexu stavieb monastiera kraľuje zvonica, z ktorej je veľkolepý výhľad na okolie. Bohužiaľ, po zmenách v roku 1956 sa tento pútnický maják, práve tak ako aj ďalšie časti monastierskeho územia, stal súčasťou Izraela. V neďalekom susedstve, na niekdajšej monastierskej pôde, bol postavený organizáciou Chadassa obrovský komplex nemocnice a internátov pre študentov – medikov.
Do roku 1910 tu stál iba jeden chrám Kazanskej ikony Presvätej Bohorodičky. Vtedy,  pod vedením archimandritu Leonida (Sencova), monastier pristúpil k stavbe veľkého chrámu Svätej Trojice. Stavbu však prerušila 1. svetová vojna. Chrám bol dokončený až v minulom roku 2007 (ale aj v čase našej návštevy tohto chrámu sa tam intenzívne ešte pracovalo). Je tam mimoriadne citlivá akustika a nádherný ikonostas.
Od spodného chrámu zasväteného Kazanskej ikone Presvätej Bohorodičky do veľkého chrámu Svätej Trojice vedie nespočetné množstvo stúpajúcich schodov, ktoré pútnikom dajú poriadne zabrať. Najlepšie by o tom vedela povedať sestra Oľga, ktorá si tam zabudla svoju batožinu a musela tam vystúpiť ešte raz pokiaľ my sme spoločne so sestrami monastiera  sa zúčastnili veľkej večierne pred Krestopoklonnou nedeľou. Samozrejme aj my sme vystúpili do horného Sväto Trojického chrámu a zaspievali si v ňom: „Krestu Tvojemu vladyko poklaňajem sia...“.
Opúšťame Ain Karem  prechádzame okolo Yad Vashem, kde sa nachádza múzeum holokaustu a vraciame sa opäť do Betlehema. Večer pri stolovaní sme zhodnotili doposiaľ prežité udalosti. Pripomenuli si hlavné myšlienky, aby to čo sme videli a počuli sa udomácnilo v našich   mysliach.

4.    deň

Vstávane ráno o 06.00 hod  uvoľňujeme izby a s batožinou schádzame do hotelovej haly, ktorú si tu odkladáme, pretože dnes nás čaká veľmi náročný program. Cieľom našej cesty je Egypt polostrov  Sinaj výstup na Mojžišovu horu a návšteva najstaršieho monastiera Sv. Kataríny. Ešte pred cestou  sa duchovné aj fyzicky posilnime a nasadáme do autobusu.
Prvá naša zastávka je Betánia – miesto, kde bývali sestry Mária a Magdaléna so svojím bratom Lazárom, ktorého Isus Christos veľmi miloval.  Podľa údajov zo Svätého písma o Betánii sa hovorí, že ležala „asi pätnásť stadií od Jeruzalema“, čo je asi 2,7 km. Voľakedy sa dalo do Betánie prejsť cez Olivovú horu. V súčasnosti už tento prechod nie je možný. A preto sa musí ísť naokolo po hlavnej ceste. Darmo by sme na mape hľadali dedinu s názvom Betánia , dnes sa táto dedina v arabskej reči nazýva Al-Azarija. Najstarší a jediný údaj o Betánii v Starom zákone je v Knihe Nehemiášovej 11,32, kde sa spomína ako  Anánia–miesto, kde sa usadili kmeň Benjamínovcov po návrate z babylonského zajatia.
 Dom v ktorom žil Lazár so svojimi sestrami sa nachádza kúsok na západ od tejto biblickej lokality. Na základe  vykopávok okolo Lazárovho hrobu bolo zistené, že prvý chrám tu stal v 4. storočí. Išlo o  trojloďový chrám, ktorý bol spojený predsieňou s Lazárovým hrobom. Niekedy v 5. storočí bol pri zemetrasení zničený. Druhý chrám obnovili Byzantínci. Arkulf o ňom napísal ako nádhernom chráme, v ktorom si pútnici uctili Lazára, ktorého Isus Christos vzkriesil po štyroch dňoch od jeho smrti a potom tento bol ešte 40 rokov biskupom. Mnohí sa tu snažili získať pozemky pre svoj hrob. Tento chrám zničili Peržania v roku 614. Tretí chrám postavili križiaci, s veľkým komplexom budov, ako ženský kláštor a tiež ako kasárne pre križiackych vojakov. Po odchode križiakov moslimovia budovy zničili a na ich troskách si postavili mešitu, ktorá stojí doteraz. Pod ňou je sprístupnený hrob, o ktorom hovoria, že je to Lazárov hrob.  Prehliadneme si tieto miesta a pokračujeme ďalej. Ďalšou našou zástavkou Qumrán (Kumrán).
Qumrán je miestom objavu najvýznamnejšieho biblického nálezu minulého storočia. Leží na severnom brehu Mŕtveho mora asi 20 km pod Jerichom a 50 km od Betlehema v údolí Veľká roklina na najnižšie položenom mieste na zemskom povrchu, 400 m pod úrovňou svetových morí. Pri vykopávkach v roku 1951-1956 archeológovia odkryli pozostatky obydlí esénov, ktorí sa tu uchýlili pred prenasledovaním a podľa tradície tu nejaký čas žil s nimi v komunite aj sv. Ján Krstiteľ, vzhľadom na spôsob jeho obliekania a stravovania. Táto komunita sa snažila praktizovať čistotu učenia svojím životom, obliekaním a stravovaním. Obliekali sa  do bielych rúch a v ich jedlom bola bezmäsité strava.  Neďaleko tohto miesta sa nachádza aj jaskyňa v ktorej sa schoval Dávid pred prenasledovaním kráľa Saula.
Tu na tomto mieste v roku 1947 beduínsky chlapec keď hľadal zatúlanú kozu, hádžuc kamene do jaskýň, aby z nej vyhnal zviera začul dunivý zvuk, ako keď dôjde k rozbitiu džbánu. Pátral po príčine a našiel zvitky spisov. Ďalší pastieri potom objavili v susedných jaskyniach blízko mora 8 kamenných džbánov obsahujúcich kožené a pergamenové zvitky s písomnými dokladmi, ktoré vzhľadom na klímu, ktorá je v okolí Mŕtveho mora ako aj tu, skutočnosť, že tieto džbány boli zakryté vrchnákmi, ktorých tvár nám pripomína národne múzeum v západom Jeruzaleme, nedostaval sa do džbánov vzduch ani voda, zachovali sa vo veľmi dobrom fyzickom stave. Keďže beduíni im nerozumeli, ale vedeli, že ide o niečo mimoriadne staré, odniesli tieto zvitky sýrsko-kresťanskému obchodníkovi so starožitnostiami do Betlehema. Ten kontaktoval svojho metropolitu v Jeruzaleme. Metropolita v nich rozpoznal veľmi staré a cenné hebrejské texty preto ich od nich odkúpil. V roku 1949 s nimi odcestoval do USA, kde ich profesor Yigael Yadin odkúpil za 250 000 USD a potom ich daroval Izraelu. Neskôr Yiadinov  otec profesor Eleazar Sukenik v Betleheme získal tri zvyšné zvitky zabalené do súkna. Podrobný rozbor ukázal, že ide o pôvodné rukopisy z obdobia 2. jeruzalemského chrámu. V roku 1949 po systematickom preskúmaní všetkých jaskýň na západnom brehu Mŕtveho mora v 30 jaskyniach sa podarilo nájsť viac ako 900  zvitkových fragmentov, z ktorých niektoré boli dôležitými písomnosťami, ako hymny, vízie nového jeruzalemského chrámu, svadobné zmluvy, odpisy starého zákona a iné.  Množstvo pergamenových zvitkov a  útržkov boli podrobené ďalšiemu badaniu. Vzhľadom na  technické vybavenie zariadení, na ktorých bolo vykonávané skúmanie  týchto zvitkov v minulosti nemohla byť daná kvalifikovaná odpoveď na otázku historickej pravdivosti Starého zákona. Až v terajšom období vzhľadom na modernú počítačovú a tomografovú metódu  vedci dali odpoveď na otázku, že udalosti opisované vo Svätom Písme sa zakladajú na skutočných historických udalostiach, čo ľudstvo v otázke viery v Jediného Boha posunulo veľmi, veľmi dopredu. Doposiaľ ešte nie je preskúmaný jedinečný tzv. Cooperov zvitok  - medený zvitok o ktorom sa predpokladá, že dá odpoveď na otázku, kde sa nachádza poklad z 2. jeruzalemského chrámu. Pretože podľa jednej  verzie sa hovorí, že zvitky tam schovali eséni, pred tým ako boli obsadení postupujúcou rímskou armádou. Podľa druhej verzie sa hovorí, že zvitky schovali v jaskyniach kňazi 2. jeruzalemského chrámu pred jeho zbúraním. Táto druhá verzia vzhľadom na výsledky badania sa zdá viac racionálnejšie. Pozreli  sme si film, ktorý nám o tejto udalosti premietli, zrúcaniny obydlí, cintorína, cisternu  ako aj jaskyne, ktoré sa nachádzali dookola a opustili Qumrán. Našou ďalšou zastávkou je Masada.

Je to strmý vrch vypínajúci sa z Judskej púšte asi 90 km od Jeruzalema a 4 km od západného brehu Mŕtveho mora. Rozprestiera sa na ploche asi 8 hektárov. Je dlhá 2,5 km,  200 m široká a  týči sa do výšky 600 m nad hladinou Mŕtveho mora. Od okolitého reťazca kopcov ju oddeľujú hlboké strmé priesmyky. V 2 storočí pred Christom na vrchole brala Masady postavil Alexander Jannea, knieža a súčasne Jeruzalemský regent pevnosť, ktorú o 100 rokov neskôr v roku 40 rozšíril Herodes Veľký o ďalšie  stavby. Celý pevnostný areál výškovej planiny náležite opevnil, aby ako sa sám vyjadril, poistil a chránil pred lúpežnými vpádmi susedných vladárov a aj pred prípadným povstaním vlastného ľudu, ktorého sa obával. Herodes Veľký hoci prestaval Zorobábelov 2. jeruzalemský chrám, židia ho neprijali za svoju svätyňu a medzi vlastným národom nebol veľmi obľúbený, pretože  podľa halachy - židovského zákona nebol ani čistý žid a kolaboroval s Rimanmi. Masada nevošla do dejín židovského národa len ako pevnosť po stránke stavebnej, ale ako  symbol odporu a boja o nezávislosť, na základe udalosti, ktorá sa tu odohrala.  
V roku 66, keď rímske légie pod vedením Tita dobyli celú Palestínu a Jeruzalem, ktorého obranu viedli Šimon bar Giora a radikálny zelót Ján z Giškaly a 2. jeruzalemský chrám obrátili na ruiny. To bol jeden z impulzov k  proti rímskemu povstaniu.  Židovskí zelóti pod vedením Eleazara Ben Jaira zaútočili na Masadu, premohli tamojšiu rímsku posádku a dobyli pevnosť.
 Toto povstanie bolo potlačené do roku 70, len Masada odolávala o dva roky dlhšie. Postupne sa Rímanom (resp. ich otrokom a zajatcom) podarilo vybudovať mohutný násyp, po ktorom dopravili k hradbám dobývacie stroje. Keď však prenikli do pevnosti, našli tam 960 mŕtvych tiel, lebo obrancovia nechceli padnúť Rímanom do rúk. Pretože im viera zakazovala  spáchať sebavraždu, bolo vylosovaných 10 mužov, ktorí  pobili svojich druhov a potom sa zabili navzájom. Hriechu sa tak dopustil len ten posledný. Len dve ženy s deťmi sa schovali, aby mohli potom vydať svedectvo čo sa stalo. Všetky udalosti opísal židovský historik a spisovateľ Jozef Flávius vo svojej knihe Židovská vojna. Vďaka tejto udalosti bola Masada zo starých spisov známa, dlho sa však nevedelo, kde leží. Až v roku 1838 bola hora identifikovaná. Archeologický prieskum a reštaurátorské práce trvali až do 60. rokov nášho storočia a v priebehu nich boli nájdene aj črepy s menami, ktoré mohli slúžiť k poslednému losovaniu. Aby návštevník si mohol urobiť lepšiu predstavu o tvare a veľkosti budov, boli zvyšky múrov trochu dobudované, ale len natoľko, aby bol zachovaný tvár zrúcanín. Nové murivo je od pôvodného oddelene zreteľnou čiernou čarou. Končíme prehliadku Masady a smerujeme na pláž Mŕtveho mora ktoré leží 400 m pod úrovňou svetových mori,  na ceste z Betlehema do Eilatu na hranici s Jordánskom. Na juh od Mŕtveho mora sa rozprestiera Negevská púšť – pokračuje Edomskou púšťou k brehom Červeného mora a prechádza na Sinajský polostrov.

Mŕtvym morom sa nazýva pre nedostatok rastlinstva a živočíšstva, ktoré pre slanosť vody v mori nemôžu žiť. Zaujímavosťou je, že jediným zdrojom vody tohto mora je sladkovodná rieka Jordan s bohatou flórou a faunov,  ktorá tu končí svoju púť. Toto more má viac názvov: More slané, More sodomské, More pusté, Asfaltové jazero. Arabi ho nazývajú Bahr el–Lút, to znamená More Lótove. V predhistorických dobách  vraj bolo až 250 km dlhé. Dnešná dĺžka je iba 75 km a šírka 16 km a maximálna hĺbka 400 m. Obsah vody sa stále zmenšuje pre prudké vyparovanie, pretože teplota vzduchu v letných mesiacoch dosahuje až 50oC. Je pripravený projekt jeho zavodňovania z Červeného mora. Zatiaľ tento projekt stojí na neschopnosti krajín, ktorým Mŕtve more patrí dohodnúť sa. Voda Mŕtveho mora je 7 krát slanšia ako voda v ostatných moriach. Podľa tradície v mieste, kde sa rozkladá Mŕtve more bola kedysi Sodoma Gomora, ktorá pre svoju hriešnosť bola zničená ohňom a sírou.  V kamennom stĺpe na pobreží možno rozpoznať Lótovu ženu, ktorá na úteku so svojou rodinou z horiaceho mesta nedbala na prísny príkaz, neobzerať sa na potrestané mestá. Za neuposlúchnutie prísneho rozkazu anjela bol potrestaná premenou na soľný stĺp.

 Je prekrásne počasie teplota vzduchu podľa digitálneho teplomera na pláži dosahuje 33 oC. Teplota vody 25 oC. Ideálne počasie na kúpanie pre nás, kde teplota vzduchu pred odchodom zo Slovenska nedosahovala ani 5 oC. Kúpanie v Mŕtvom mori je špecifické, pretože, že kúpať sa v mori môžu aj neplavci, veľký obsah soli zabezpečuje, že kúpajúci sa nedostane pod hladinu vody, ale je nadľahčovaný a pláva nad vodou. S bezpečnými pokynmi a ironickou poznámkou sprievodcu, že zaplatí  pohreb tomu, kto sa v tomto mori utopí vstupujeme s rešpektom do vody. Do vody je najlepšie cúvať, pretože keď Vás voda podrazí, hneď Vás položí na chrbát a unáša. Veľký pozor treba dávať, aby  sa Vám voda nedostala do očí, úst, alebo nosa, pretože pre veľký obsah soli strašné páli a v panike môže dôjsť, že človek môže dostať vodu do pľúc a utopiť sa. Takže nie je celkom pravda, že v Mŕtvom  mori sa nedá utopiť. S týmito informáciami vstupujú naši pútnici do vody. Zároveň majú na pamäti to, že po kúpaní v Mŕtvom mori sa musia poriadne osprchovať sladkovodnou vodou.  Asi 70 m chôdze po pláží sa nachádza  čierne bahno. Kroky našich pútnikov smerujú k tomu miestu a o chvíľu sa nemôžu spoznať. Toto bahno má liečivé účinky na choroby pohybového ústrojenstva, kožné choroby,  blahodarné pôsobí na choroby kardiovaskulárneho systému a iné choroby. Účinky tohto bahna každý aplikuje na svojom tele. Po dostatočnom využití blahodarných účinkov Mŕtveho mora smerujeme na juh. Ďalšia zastávka je Eilat, veľmi známe mesto s nádhernými plážami na pobreží Červeného mora a zároveň pohraničným mestom s Egyptom,  ktorý je naším cieľom.

Po prísnych bezpečnostných kontrolách na Izraelsko-Egyptských hraniciach sa dostávame na Egyptskú stranu do mesta Taba. Tu nás čaká Egyptsky autobus, pretože vozidla evidované v Izraeli vzhľadom na zložité susedské vzťahy nemôže vstúpiť na Egyptské teritóriom a to platí aj recipročne. To isté platí pre vozidla, ktoré sú imatrikulované v Palestíne. Cesta autobusom trvala Sinajským polostrovom asi 4 hodiny. Konečne sme v hoteli Sv. Katarína, pod vrcholom Mojžišovej hory v cieli dnešnej našej cesty. Vystupujeme z autobusu, ubytujeme sa, posilníme sa pripravenou, mimochodom bohatou a veľmi chutnou večerou a ukladáme sa k odpočinku, pretože o 01.30 hod vstávame, aby sa nám splnil náš sen,
vystúpiť na mieste, kde Mojžiš od Hospodina  na vrcholu obdŕžal kamenné dosky s desatorom Božích prikázaní.   

5.    deň

Z recepcie nás budia o 01.30 hodine, pretože o 02.00 hod vyrážame na nočný výstup na Mojžišovu horu. Výstup sa robí v noci z toho dôvodu, že cez deň by to bolo fyzicky veľmi náročné a pre netrénovaných ľudí ako sme my aj životu nebezpečné,  pretože v tomto ročnom období sa tu teplomer šplhá až k 45 oC. To sme mohli nakoniec pocítiť, keď sme ráno medzi 07.00 -  09.00 hod schádzali z Mojžišovej hory teplota vzduchu sa pohybovala už okolo 25 -28 oC.
Schádzame sa na recepcii a o 01.45 hod nasadáme do autobusu, ktorý nás vyvezie  na parkovisko ku kláštoru sv. Kataríny. Sú presne dve hodiny nad ránom a množstvo pútnikov z celého sveta s baterkami v rukách, fľašami minerálky a nevyhnutnou zásobou jedla rezko vykročilo za vytýčeným cieľom smerom na horu Sinaj (arabsky Gebel Musa - Mojžišova hora). Na tuto horu vedú dve cesty. Jedna je kratšia ale strmšia, tí čo si ju zvolia musia zdolať 3750 schodov.
 My sme sa vybrali trochu dlhšou ale menej náročnou cestou, po ktorej nás ustavične predbiehali beduínski chlapci s ťavami a ponúkali prevoz za 20 USD z parkoviska a za 10 USD z polovice cesty. Dcéra jednej poľskej pútničky túto dobrodružnú jazdu svojej mame zaplatila, a horlivo filmovala, ako odvážne na koráb púšte nasadá. No ta keď z chrbta ťavy videla v akom teréne sa pohybuje, nebolo jej všetko jedno, chodník bol úzky a strmý iba asi do 1 m široký a ťavy sa preplietali pomedzi dáv pútnikov, neraz aj nad priepasťou, začala kričať. No pomôcť jej nebol kto, lebo beduín mal viac tiav, posadil pútničku na jednu z nich a túto aj s pútničkou  pustil samu bez doprovodu. Doprovod jej robila snáď iba dcéra, ktorá celý čas išla okolo ťavy nesúcej mamu a ukľudňovala ju slovami: „mamušiu, mamušiu nebuj šie“. Ostatní pútnici mali z toho zábavu. No odvážnych bolo veľa a tak aj beduíni si prišli na svoje.
  My ostatní sme ako praví pútnici postupne prekonávali prevýšenia Mojžišovej hory, ktorá dosahuje 2285 m a je súčasťou rovnakého žulového masívu ako hora Chóreb. Náročný výstup na vrchol  nám trval s krátkymi prestávkami asi 3 hodiny. Najťažší bol posledný úsek pred vrcholom na tzv. schodoch pretože nám už dochádzali sily, ale zvládli sme to, lebo naša viera nás podopierala.
Ani odľahlosť týchto pamätných miest neodradí pútnikov z celého sveta od návštevy tohto svätého miesta. S obľubou vystupujú na horu v skorých ranných hodinách, aby pozorovali z jeho vrcholu východ slnka, a pozdravili nový deň spevom a modlitbami. S pripravenými fotoaparátmi netrpezlivo čakáme na východ slnka, ktoré sa pomaly prebúdza a svojimi lúčmi zalieva vrcholy skál  a zohrieva uzimených a unavených pútnikov, pretože v noci na púšti teplota klesá k bodu mrazu.  Už sa na obzore ukazuje v plnej svojej nádhere. Je ťažké opísať tu nádheru, ale každý si na túto udalosť odnáša pamiatku vo svojom fotoaparáte.  Nevedeli sme sa vynadívať na scenériu púšte a jej vrchov zaliatych slnkom.
Ale náš cieľ výstupu na Mojžišovu horu bol iný a nim bola Mojžišova kaplnka na vrchole, ktorá pripomína Desať božích prikázaní, kde Mojžiš dostal kamenné dosky s desatorom prikázaní.
Sväté písmo hovorí, že v blízkosti tejto hory táborili Izraeliti na svojej ceste z Egypta a Mojžiš, ktorý ich viedol, vystúpil na horu niekoľkokrát. Tu mu Pán Boh dal ponaučenie a odovzdal mu desať prikázaní, s ktorými sa Mojžiš vrátil k táboriacemu ľudu. Ľud, ktorý čakal pod horou, keď sa Mojžiš dlho nevracal, urobil zlaté teľa a klaňal sa mu.  Keď to Mojžiš uvidel rozzúril sa do nepríčetnosti, dal spáliť zlaté teľa a popol museli Izraeliti zjesť. Kamenné dosky, ktoré dostal od Boha v zlosti rozbil na márne kúsky. Keď sa Izraeliti opäť vrátili k jedinému Bohu, Mojžiš prosil Boha o odpustenie. Ten im odpustil a prikázal Mojžišovi, aby zobral so sebou dve kamenné dosky a znova vystúpil na horu. Mojžiš učinil tak, ako mu Boh prikázal. Keď vystúpil na horu, Boh prstom na kamenné dosky, ktoré priniesol so sebou napísal desať prikázaní. Z dobrovoľných darov celého ľudu bola potom zhotovená schránka, do ktorej boli tieto dosky uložené. Archu zmluvy tak sa ta schránka nazývala si potom Izraeliti odniesli do Kanaánu, svojej novej zeme.
Po východe slnka v skorých ranných hodinách sa pred vchodom do Mojžišovej kaplnky slúžila liturgia.  Kto ju slúži neviem, ale predpokladám , že kňaz s veriaci, ktorí vyšli na vrchol ako prví.
My sa pripravujeme na zostup a o dve hodiny sa  stretávame  pod múrmi kláštora sv. Kataríny. Je niečo po ôsmej hodine, slniečko už neúprosne páli. Ležíme na skalách a naše tela plným dúškom absorbuje slnečné lúče. Čakáme na 09.00 hod, kedy sa brány kláštora sv. Kataríny otvoria. Chvíle čakania využívame na zoznámenie sa s históriou kláštora, dozvedáme sa že:
Tu sa ukázal Mojžišovi Hospodinov posol v plápolajúcom ohni uprostred tŕnitého kríka. Boh prehovoril z kríka a sľúbil  Mojžišovi ochranu a pomoc a poslal ho do Egypta, aby odtiaľ vyviedol Izraelský ľud. Stalo sa to uprostred južnej časti polostrova Sinaj, na úpätí Božej hory Chóreb. Na tom mieste stojí dodnes ker, ktorý je chránený múrom kláštora, ktorý tu nechal postaviť cisár Justinián v 6. storočí, aby tak ochránil prichádzajúcich pútnikov pred zlodejmi a do ktorého prichádzali prenasledovaní kresťania.  Až neskôr bol kláštor zasvätený sv. Kataríne, ktorá zomrela ako mučenica. Traduje sa, že kňazi našli jej dovtedy nezvestné telo o 5 storočí neskôr na neďalekom vrchu od kláštora asi 5 hodín pešo nesúcom jej meno (Gebel Katerina).  Je to najvyššia hora Egypta (2637 m.n.m.).
Sv. Katarína bola kresťanka, aristokratka narodená v 294 roku v Alexandrii. Svoje učenie musela obhajovať pred dvornými filozofmi cisára Maximinia Daia. Pritom obrátila na kresťanskú vieru niekoľko mysliteľov a dvoranov, za čo bola vpletená do kolesa a následne sťatá. Kláštor vydržal všetky vrtochy dejín a je najstarším nepretržite obývaným kresťanským kláštorom na svete. Vydržal aj dobu islamu, počas ktorej na  jeho dvore bola postavená mešita s minaretom, najskôr pre moslimských pútnikov, ktorí tadiaľ prechádzali do Mekky, ktorá slúžila tiež ako hospic. V areáli kláštora sa nachádza aj studňu, pri ktorej Mojžiš spoznal svoju manželku Zipporu.
Je 09.00 hod a kláštorná brána sa otvára. Máme toľko blahodati, že stojíme vpredu pri bráne a tak sa medzi prvými dostávame  do kláštora.
 Skupiny z celého sveta sa nepretržite striedajú pri Kaplnke horiaceho kríka za hlasného výkladu sprievodcov. Jej postavenie nariadila byzantská cisárovná Helena v roku 337. Do vnútra kaplnky sa môže pozrieť len ten, kto si vybaví špeciálne povolenie a vojde bosý. Aj Mojžiš si vyzul sandále, keď kedysi vstúpil na toto posvätné miesto. Oltár bol veľmi pozoruhodne postavený ponad korene kríka, kým kvitnúcu časť vidí každý zvonku kaplnky.
Pri  horiacom kriku počúvam históriu a výklad hoci to veľmi dobre poznám, mojim cieľom je  priložiť ruku na tento večne horiaci krík – neopalimuju kupinu a zistiť či horí aj teraz. A aké bolo moje veľké prekvapenie, keď som zistil, že krík má spodne konáre teplé a tlejúce. Pričom vo vrchnej časti je zelený a kvitne. Teraz na vlastné oči vidím a  spoznávam  ďalší z Božích zázrakov, vyskakujem a odlamujem si časť tlejúceho konára, ktorý si odkladám ako vzácnu relikviu a beriem si ju so sebou domov.
Ako pamiatku na svoju manželku dal Justinián postaviť v kláštore sv. Kataríny chrám. Sú v ňom vystavené vzácne ikony na dvanástich granitových stĺpoch, ktoré predstavujú 12 mesiacov. Mozaiky zo 6. storočia sú majstrovským dielom byzantských umelcov.
Trom z našej skupiny sa podarilo časť týchto vzácnych skvostov vidieť, pretože po rusky hovoriaci tu žijúci grécky pravoslávny mních si všimol na mojom krku osemramenný pravoslávny kríž a nadviazal s nami rozhovor. Keď sa dozvedel, že sme zo Slovenska, opýtal sa či poznáme mitropolitu Christophorosa. Keď som mu kladne odpovedal, že s metropolitom mám dobré vzťahy, že je to môj učiteľ, nechal ho pozdravovať a za symbolické vstupne nás vpustil a zaviedol k mramorovej skrinke s baldachýnom s relikviami sv. Kataríny, ktorá nie je dostupná oku každého návštevníka. Na prehliadku ostatných pokladov kláštora je potrebný odporúčací list koptského patriarchátu so sídlom v Káhire. Kláštor vlastní asi 2000 ikon nevyčísliteľnej hodnoty. Výnimočných je 12 ikon pochádzajúcich zo 6. a 7. storočia. Sú to voskové maľby na dreve. Mohli sme vidieť najstaršiu ikonu Božej Matere na svete, ako aj časť Sinajského Codexu. To všetko urobilo na mňa neopakovateľný dojem, na ktorý nikdy nezabudnem, lebo ikony a ikonografia je mojou srdcovou záležitosťou a vidieť  takýto skvost bola moja celoživotná túžba. Ďakujem Bohu, že mi ju splnil.
Kláštorná knižnica uchováva najväčšiu zbierku náboženských písomností po Vatikáne. Najstaršie sú zo 4. stor. Niet divu, že ich mnísi neradi ukazujú ani na odporúčanie patriarchu po tom, čo si v 19. stor. nemecký učenec požičal jeden z najzriedkavejších rukopisov „Sinajsky Codex „ (4. stor.) a nikdy ho nevrátil. Dostal sa do vlastníctva ruského cára a potom bol za komunistického režimu predaný Britskému múzeu.  Takže ani nám sa knižnicu nepodarilo vidieť, ale nič to zato, o to je väčší dôvod kláštor sv. Kataríny navštíviť v budúcnosti ešte raz.
Vstup do kláštora  v dôstojnom oblečení je samozrejmosťou (v krátkych nohaviciach, minisukni, alebo s holými plecami vás dovnútra nepustia).
Vychádzame z kláštora a vraciame sa do hotela sv. Katarína. Posilnime sa, zbalíme si veci a opúšťame túto časť Egyptu. Rovnakou cestou sa vraciame do Izraela, kde nás čaká Marián s našim autobusom. Opäť prechádzame cez prísne kontroly, ale teraz  sa nám zdá, že proces vybavovania trvá kratšie. Sadáme do autobusa a zamierime na pláž Červeného mora v Eilate. Tu máme prestávku na oddych a kúpanie sa až do večera. Na dnešný deň už nemáme žiadny program, iba sa prepraviť do hotela v Betleheme. Po nádherne prežitom dní plnom duchovných zážitkov a relaxe pri najkrajšom mori na svete sa  medzi 22.00 - 23.00 hod. vraciame do hotela, kde nás čaká večera. Unavení a šťastní sa ukladáme na odpočinok, pretože zajtra nás opäť čaká nádherný deň.

6.    deň

Lúčime sa  s Betlehemom. Po raňajkách nakladáme batožinu do autobusu, posledné stisky rúk, posledné objatia s novými priateľmi, posledné spoločné fotografie. Nakladáme batožiny do autobusa a vyrážame. Prvou zastávkou bude najstaršie mesto sveta Jericho.

 Ale ešte na ceste medzi Jeruzalemom a Jerichom, 7 km od  Jericha v judskej púšti sa nachádza údolie s názvom Vádi Kelt. V ňom môže pútnik vidieť jeden z piatich gréckych pravoslávnych monastierov,  ktorý nesie názov Monastier sv. Jána a Juraja Chozevitov,
Monastier sv. Jána a Juraja Chozevitov patrí k najkrajším monastierom na púti po Svätej zemi. Je umiestnený nad údolím, na úpätí skaly na ktorej sa drží ako orlie hniezdo na skalách.
Vznikol v čase vlády cisára Justiniána (527-565). V roku 614 bol zničený Peržanmi a znovu vybudovaný v roku 670. K jeho opravám a prestavbe došlo okolo roku 1234. Pôvodne na tomto mieste v roku 420 postavilo päť mníchov, Sýrčanov, kaplnku sv. prvomučeníka Štefana. Túto stavbu premenil ctihodný Ján Chozevita na monastier.
K jeho najväčšiemu rozkvetu dochádza za ctihodného Juraja Chozevitu, ktorý zomrel v roku 620. V hlavnom chráme monastiera sú uložené ostatky obidvoch svätých Chozevitov. V kaplnke uchovávajú mnísi ešte ostatky rumunského svätca Jána Jakova Romanula, ktorý zomrel v roku 1960. Tento svätý 20. storočia prijal mníšstvo v rumunskom monastieri Neamc. Potom putoval po rôznych svätých miestach a nakoniec sa usadil v jaskyni pri monastieri Jána a Juraja Chozevitov. Objavenie jeho ostatkov sa spája so zvláštnou udalosťou. Istý svätcov duchovný syn žijúci v Amerike mal sen, v ktorom ho sv. Ján Jakov Romanul pozval do Jericha  na návštevu monastiera sv. Chozevitov. Vtedy ešte nevedel, že jeho duchovný otec je mŕtvy. Počúvol, čo mu sen oznámil a prišiel do monastiera. Mnísi mu povedali, že svätec zomrel pred dvadsiatimi rokmi. Aj napriek tomu ich prosil, aby ho pustili do jaskyne, v ktorej svätý žil. Tam sa našli neporušené ostatky sv. Jána Jakova Romanula, ktoré vydávajú ľúbeznú vôňu svätosti
Dnes monastier je vo vlastníctve gréckych pravoslávnych mníchov a ich poslaním je zachovať prvotnú tradíciu - starať sa o pocestných. Kríže na kopcoch okolo monastiera upozorňujú pútnika na jeho blízkosť, kde môže nájsť pomoc, ak ju potrebuje. Mnísi žijú veľmi striedmym a ťažkým životom  plným odriekania. Zachovávajú prísny poriadok: 8 hodín spia, 8 hodín sa modlia a 8 hodín pracujú. Spánok je prerušovaný nočnými modlitbami a liturgiou. Preto je pochopiteľné, že prežiť v ňom je naozaj len výsledkom Božieho povolania. Aj napriek náročnému životu sa mnísi obyčajne dožívajú vysokého veku.
Navštevujeme chrám, kaplnku, jaskyňu a zoznamujeme sa s ich históriou. Okúzlení krásou monastiera a dojatí vľúdnou a trpezlivou pozornosťou jeho obyvateľov, sa  lúčime a pokračujeme do Jericha.

 Jericho leží na západnom brehu Jordánu, 22 km severovýchodne od Jeruzalema a je najstarším doposiaľ objaveným mestom na svete. Archeologický prieskum preukázal kontinuálne osídlenie od roku 9000 do 1850 pr. n. l., celkom bolo odhalených 22 časových vrstiev, ktoré obsahovali domy z pálenej hliny. Tie vytvárali náhorné sídlisko o celkovej ploche 4-5 ha. Mesto obklopovali trimetrové hradby, súčasťou  ktorých bola  aj 8,5 m vysoká obranná veža, ktorej vek je datovaný na 7000 rokov. Jericho zničil v 13. st. pr. n. l. Jozue, keď Izraeliti dobyli Kanaán. Ako hovorí Sväté písmo, múry Jericha sa zrútili potom, čo  Jozueho vojska obchádzali mesto za zvuku hlasných trúb - šofárov . Ateisti tvrdia, že pád  Jericha bol zapríčinený stavebným materiálom, pretože jeho múry boli postavené z nekvalitnej vypálenej tehly. Pre nás veriac je viac pravdepodobná biblická správa, ako domnienky kvázi archeológov.
Jericho je súčasťou Palestínskej autonómnej samosprávy. Keď v roku 1994 sa Izraelská armáda stiahla z veľkej časti územia pásma Gazy a Jericha,  nastúpila tu palestínska polícia. Ešte dnes sa tu stretávame so stopami ozbrojených konfliktov medzi izraelskou armádou a palestínskym ozbrojeným hnutím. Preto návšteva týchto miest sa odporúča iba s miestnym sprievodcom. V našom prípade to bol náš vodič Marián, ktorý je arab.
Vchádzame do Jericha a prechádzame cez prvý kontrolný bod izraelskej armády. Vzápätí po niekoľkých kilometroch nás zastavuje príslušník Palestínskej autonómnej samosprávy, ktorý po formálnej kontrole dokladov autobusa a vodiča nás vpúšťa na územie Jericha. Prechádzame okolo poškodenej budovy bývalej väznice a budov na ktorých ostali  stopy po bojoch medzi izraelskou armádou a palestínskym ozbrojeným hnutím.   Vchádzame do krásnej zelenej oázy, kde vidíme úrodne polia, vinice a sady s exotickým ovocím.  
Zastavujeme sa pri figovníku na ktorý vyšiel colník Zaechus, keď tadiaľ prechádzal Isus Christos. Pretože bol vzrastom malý, vyšiel na tento figovník. Isus Christos o ňom vedel a preto na neho zavolal:  „Zaechus poď dole! Ešte dnes budem stolovať v tvojom dome, lebo spasenie prišlo do tvojho domu...“ Zacheova reakcia bola taká, že učinil pokánie, uveril v Isusa Christa a vrátil štvornásobne každému koho okradol. Práve toto bolo Isusovi Christovi farizejmi vyčítané že stoluje s colníkmi, pije víno a pod.

Ďalšou zastávkou bol prameň proroka Elizeusa, ( žil v 9. stor. pr. n. l - starozákonný prorok, žiak a nástupca Eliáša) pri ktorom sme sa osviežili a pokračovali k hradbám mesta, kde sme si mohli prezrieť vykopávky najstaršieho mesta na svete. Nakúpili sme si suveníry a ovocie v obchode pri hradbách a pokračovali pod Horu pokušenia, kde sme sa dostali autobusom.

Vystupujeme peši, asi po 30 minútach sa dostávame na miesta, kde Isus Christos po krste v Jordáne sv. Jánom Krstiteľom sa utiahol, aby sa tu 40 dní postil a pripravil na svoje poslanie. Satan nemohol strpieť jeho prítomnosť na Zemi, preto sa snažil ho všemožne pokúšať.
Najprv ho vezme na veľmi vysokú horu, ukáže mu všetky kráľovstva sveta a ich slávu a povie mu: "Toto všetko ti dám,  ak budeš sa mi klaňať." Potom ho zoberie do Jeruzalema vyvedie ho na roh chrámovej strechy a povie:  „ak si skutočne Syn Boží skoč a prikáž anjelom, aby ťa chytili...“ Potom mu hovorí: „ak si taký všemocný, ako sa o tebe hovorí, premeň tieto kamene na chlieb..." Na to mu Isus Christos odpovedá: Nielen chlebom je človek živý a je tiež písané, nebudeš pokúšať Pána svojho Boha...“ Keď Isus Christos sa nedal zlákať Satanovými sľubmi neostávalo mu nič iné iba odísť nevybavený.
Na vrchol hory, ktorá sa dnes volá Hora štyridsiatich dní, alebo Hora pokušenia  potom prileteli anjeli a Isusa Christa obsluhovali. Túto udalosť pripomína pravoslávny  monastier  Sarandarion, prilepený ako osie hniezdo ku skale v polovici steny, v ktorom sa dnes sestry starajú o malé deti. Cestička vedúca na vrchol prechádza chrámom a ak ste  v krátkych nohaviciach, minisukni, alebo s holými plecami vás dovnútra nevpustia preto, aby tieto miesta takýmto spôsobom neboli  znesvätené a aj z toho dôvodu, aby nedochádzalo k narúšaniu mravnej výchovy malých zverencov. Vôbec tieto pravidla odievania a zahaľovania treba dodržovať pri vstupe na všetky sväte miesta vo Svätej Zemi.
Vystúpili sme do tohto monastiera, kde sme sa stretli so zaujímavou ikonografiou tejto udalosti, ktorá sa nenachádza nikde inde na svete. Za sprievodu a výkladu gréckeho pravoslávneho mnícha sme si prezreli  jaskynné obydlia eremitov, kameň na ktorom sa modlil Isus Christos, jaskyňu, kde prebýval, chrám a cez tento sme vystúpili na vrchol. Pri odchode sme oferovali na monastier a zišli dolu na parkovisko, kde  nám na osvieženie veľmi milé arabské ženy pripravili pravú arabskú kávu. Skutočne bola pravá, pripravená podľa starého receptu beduínov, pretože  ako sme sa dozvedeli, matka arabky, ktorá nám podávala kávu má 140 rokov a žije na púšti. Ona sama má 94 rokov a jej dcéra 75 ročná vedie malý obchodík práve tu pod Horou pokušenia, v ktorom sme si nakúpili suveníry aj my.
S nezabudnuteľnými zážitkami odchádzame z Jericha a smerujeme  na miesta zjavenia sa sv. Trojice, smerujeme k rieke Jordan.  
                                                        
Tento slávny vodný tok pramení v Antilibanonskom pohorí na svahoch vrchu  Hermon a vyúsťuje do najhlbšej preliačiny sveta - Mŕtveho mora. Má tri pramene: Prvý - hlavný prameň vyúsťuje pri osade Banyas. Druhý prameň vyviera v oblasti Dan a tretí - zvaný Haisbani pramení na libanonskom území.
              Prvé dva pramene sa zlievajú pri Hagostrime, blízko Kiryat Shemona a pri Kfar Blume priberajú tretí tok. Takto vzniká horný tok Jordána. Jeho celková dĺžka dosahuje 350 km. Úsek od vyústenia z Genezaretského jazera po vtok do Mŕtveho mora je vzdušnou čiarou dlhý 100 km. Avšak jeho početné meandre vytvorili tok dlhý asi 305 km. Od sútoku všetkých troch prameňov preteká Jordán cez údolie Huleh, cez bývalé jazero Huleh smerom na juh, niečo východnejšie od mesta Kafarnaum a vlieva sa do Genezaretského jazera. Meandrovito pokračuje južným smerom, tvoriac prirodzenú hranicu s Jordánskom a vteká do Mŕtveho mora, ktorého hladina je 400 m pod úrovňou svetových mori. Takto vzniká veľký výškový rozdiel toku od jeho prameňov, približne vo výške 1000 m na svahoch pohoria Hermon, do úrovne 400 m pod úrovňou mora. Pre tento výškový rozdiel rieka dostala svoje meno vychádzajúce z koreňa slova jarad, čo v hebrejčine aj v arabčine znamená „zostupujúci“ alebo „nadol sa rútiaci“.
Nachádzame sa v mieste, zvanom Yardenit, kde ústí rieka Jordán do Genezaretského jazera, neďaleko Degania Alef. Nie sme teda na mieste, kde bol Isus Christos pokrstený, ale sme pri vodách, ktorými bol pokrstený, na mieste, kde môžeme pristúpiť k rieke Jordán.
 Autentické miesto krstu Isusa Christa sa nachádza neďaleko miesta zv. Yardenit v izraelskej vojenskej zóne a je prístupné kresťanom iba raz v roku a to 19.januára, na sviatok Bohojavlenia, - Zjavenia sa Pána.
 Celé povodie rieky Jordán od jazera až po Mŕtve more tvorí hraničné pásmo z toho dôvodu prístup k nemu je veľmi obmedzený. Preto sa práve tu zastavujeme, aby sme si pripomenuli krst Isusa Christa a zároveň, aby sme aj my vykonali obrad ponorenia a symbolického očistenia sa vo svätých vodách Jordánu. Skôr ako to urobíme,  všimnime si ešte podobnosť rieky Jordán s ľudským životom.
Rieka Jordán pramení vysoko na Golanských výšinách v Cézarei Filipovej, potom prudko zostupuje do jazera, ktoré doslova oživuje, pretože je veľmi životodarné. Od jazera tečie voda veľmi pomaly celou svojou 305-kilometrovou dráhou až po Mŕtve more, kde sa do neho vlieva.
Aj život človeka je podobný rieke Jordán. Človek sa rodí, je plný energie a plodného života, najmä v dospelosti. Potom prichádzajú roky, začína byť pomalší, nevládny a nakoniec príde staroba a človek zomiera ako rieka Jordán, keď končí  svoju púť v Mŕtvom mori.
Rieku Jordán môžeme prirovnať aj k nášmu duchovnému a kresťanskému životu. Prvá časť rieky po Genezaretské jazero symbolizuje plodný život kresťana, keď žije podľa evanjelií. Druhá časť rieky predstavuje duchovnú lenivosť - je v nej pomalá a špinavá voda. Čo môže spôsobiť lenivý duchovný život? Duchovnú smrť, ktorá je v chápaní Svätého písma najväčšou tragédiou človeka. Ak žijeme plodný kresťanský život, naša námaha nie je zbytočná, lebo máme právo získať večný život.
Preto nespočetný počet pútnikov prichádza na tieto miesta, a vstupuje v krstnom rúchu - bielej košeli s ikonou krstu Isusa Christa na hrudi, do svätých vôd Jordánu, aby sa trojitým ponorením do vody v mene Svätej trojice a Božou milosťou očistili od všetkých hriechov a zrodili sa pre nový duchovný a svätý život.
Tento obrad vykonal aj jeden náš spolubrat.  Na pamiatku tohto obradu na brehu rieky Jordán je možné potom dostať úradne potvrdený certifikát o vykonaní obradu ponorenia. Pozorovať z brehu týchto pútnikov boli okamihy, ktoré sa nám navždy vryli do našich sŕdc. Ale musíme sa presunúť ďalej, lebo nás čakajú ešte ďalšie miesta a najbližším je Genezaretské jazero.

V evanjeliách nachádzame viac názvov, ktoré sa vzťahujú k jazeru: Genezaretské jazero, Galilejské more a Tiberiatske more. Viac uprednostňujeme názov jazero Isusa Christa. Židia ho nazývajú Bahr Tabarija alebo Yam Kinneret, čo v preklade znamená jazero harfy. Je dlhé 21 km, široké 11 km a hlboké až 50 m. Jeho rozloha je 170 km2. Leží 212 m pod hladinou Stredozemného mora. Zo severu doň vteká rieka Jordán. Má čistú pitnú vodu a ako v dobe Isusa Christa, aj dnes oplýva množstvom rýb, ktoré slúžia na obživu okolitému obyvateľstvu. Na brehoch Genezaretského jazera sa odohralo veľa udalostí z verejného účinkovania Isusa Christa. Dve udalosti, uvedené v evanjeliách, sa udiali priamo na vlnách jazera, ktoré malí posilniť vieru apoštolov Prvá udalosť hovorí o utíšení búrky na mori a druha opisuje príbeh s kráčajúcim Isusom Christom po vlnách jazera.  Zaujímavosťou je to, že aj dnes sa na kľudnej hladine jazera pri peknom slnečnom a bezveternom počasí  z ničoho nič okolo poludnia dvihnú vlny a vedia  poriadne nahnať strach plavajúcim na jazere. Vtedy ani galény nevyplávajú na jazero.
Aj naša skupina sa rozhodla pre plavbu na vlnách Genezaretského jazera. Počas 45 minútovej plavby na replike galény, ktoré sa používali v dobách Isusa Christa,  smerom proti prúdu sme si mali možnosť obzrieť Golánske výšiny a potom  po ľavej strane po prúde, biblickú krajinu Gerazénov (gadarskú krajinu) miesto, kde Isus Christos vyhnal nečistých Duchov z posadnutého, ktorý vzhľadom na množstvo nečistých Duchov, ktoré prebývalo v ňom sa volal Légia. Na ich prosbu im Isus Christos dovolil vojsť do pasúcej sa čriedy svíň. Potom táto asi dvojtisícová črieda svíň, rútiac sa dole svahom, utopila sa vo vodách tohto jazera. Po doplávaní do prístavu  naším ďalším cieľom bol   Kafarnaum.

„A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň.  Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.“ (Mt 11, 23-24)
Vzhľadom aj na tieto slová Isusa Christa a pýchu Kafarnaumu dlho sa nevedelo, nájsť lokalitu, kde Kafarnaum leží. Až v roku 1894 sa podarilo nájsť lokalitu a od roku 1921 sa začali robiť vykopávky.
Názov Kafarnaum je odvodený od slov Kafr Nahum, Čo v preklade znamená: „Mesto potešenia.“ Leží asi 3-4 km od miesta, kde sa vlieva rieka Jordán do Genezaretského jazera. Od dávnych dôb tadiaľ viedla známa obchodná cesta do Damasku. Za rímskych čias v ňom existovalo sídlo rímskej vojenskej aj civilnej správy, taktiež colnica a prekladisko tovarov.
Pre nás, kresťanov, má toto mesto význam pre dlhé pôsobenie Isusa Christa v tejto oblasti, kam sa obrátil, keď ho odmietla jeho domovská obec - Nazaret. V priebehu dvadsiatich mesiacov sa mesto stalo stredobodom Jeho pôsobenia, jeho novým domovským mestom. Podľa tradície Jeho bydliskom bol dom apoštolov Petra a Ondreja, ktorí sa sem priženili z neďalekej Betsaidy. Ap. Peter a Ondrej boli dvaja bratia, ktorí si zobrali dve sestry z Kafarnaumu a bývali u svokry. V meste Isus Christos, podľa Nového zákona, vykonal veľa zázrakov (evanjeliá spomínajú 12). Uzdravil Petrovu svokru, ochrnutého, vzkriesil dcéru predstaveného tunajšej synagógy Jairosa, uzdravil sluhu rímskeho stotníka atď.
Najvýznamnejším objavom je Kafarnaumská synagóga, postavená v 4. storočí na základoch starej synagógy, v ktorej kázal Isus Christos. Zvyšky synagógy sú dosť rozsiahle: Ostia - vchody, asi osem korintských stĺpov a mozaiky na podlaží. V exteriéroch záhrady sú umiestnené vykopávky, ako napr. olivový lis, do skaly vytesané zobrazenie archy zmluvy, rôzne kvety či plody, ako aj Dávidova hviezda. Ďalej mlynské kolesá, úlomky korintských hlavíc a ďalšie početné archeologické nálezy.
Najnovším archeologickým objavom sú základy domu z 1. storočia pred Christom, kam sa priženili už spomínaní dvaja učeníci a kde žil aj sám Isus Christos.
 Môžeme obrazne povedať, že tu bol prvý seminár a prvá cirkevná obec na svete. Kresťania v štvrtom storočí postavili nad domom malý chrám, ktorý bol zničený. V piatom storočí postavili znovu ďalší chrám čo zastrešoval pozostatky domu aj prvého chrámu. Obidva chrámy utrpeli vážne škody, keď do Svätej zeme prišli Arabi v 7. storočí. Dnes môže pútnik vidieť základy všetkých troch stavieb.
Nad spomínanými základmi  je postavený Chrám svätého Petra. Má kruhovitý tvar a je takmer celý zo skla s jednoduchým a elegantným interiérom. Od podlažia chrámu sú amfiteátrovito usporiadané lavice s panoramatickou vyhliadkou na Genezaretské jazero a široké okolie jeho podlaha je presklená, aby  bolo možne vidieť  základy spomínaných budov.
Prezreli sme si archeologické vykopávky domu svokry sv. ap. Andreja a Petra, synagógy a presunuli sa do lokality  Tabgha - Tabcha alebo Heptapegor čo znamená Sedem prameňov.

Neďaleko Kafarnauma sa nachádza zmienená  lokalita s názvom Tabgha - Tabcha alebo Heptapegor znamená Sedem prameňov. Na tomto mieste bola križovatka obchodných ciest Via mareis. Tu Isus Christos počas pobytu v tejto lokalite často učil a sa zdržiaval, tu je  aj na pamiatku udalosti zázračného  rozmnoženia chlebov a rýb postavený Chrám rozmnoženia chlebov a rýb.
 Už okolo roku 350 tu istý mešťanosta menom Jozipos postavil malý chrám, ktorý zničilo zemetrasenie. V 5. storočí (r. 480) postavili väčší chrám nie celkom na pôvodných základoch kaplnky. Bol to typický byzantský chrám s troma loďami v tvare lode označujúcej Cirkev. Chrám mal pomerne veľké átrium a otvorený dvor, kde bola krstiteľnica, v ktorej sa krstilo ponorením. Vo vnútri na dlažbe sa nachádzajú najkrajšie mozaiky vo Svätej zemi. Mozaiky i chrám dal zhotoviť v 5. storočí mních Martýrios, ktorý študoval v Egypte a neskôr sa stal jeruzalemským patriarchom. Na dlažbe môžeme vidieť tzv. nýlometer, páva - symbol nesmrteľnosti, flóru a faunu, ktorá sa nachádza v Egypte. Najdôležitejšia mozaika zo 6. storočia je pred oltárom a znázorňuje košík s piatimi chlebami a dvoma rybami okolo, čo je symbol zázraku, ktorý tu učinil Isus Christos počas svojho pôsobenia pri jazere. Spomínaný chrám bol zničený zemetrasením, ale potom z časti obnovený. V roku 614 ho Peržania úplne zničili a kresťania viac na toto miesto nechodili. V roku 1982 postavili tretí, nový chrám na základoch byzantského druhého chrámu. Pod oltárom vyčnieva časť kameňa, na ktorom - podľa tradície - sedel   Isus Christos, keď rozmnožoval chleby a ryby. Opúšťame tento chrám a posledným cieľom dnešného putovania je  Hora Blahoslovenstiev.

Keď Isus Christos  videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich:
 Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
     Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
     Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
     Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
     Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
     Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
     Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
     Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
            Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé
            na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak
            prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami

Základy pôvodnej baziliky z byzantského obdobia sa nachádzajú v blízkosti Genezaretského jazera v lokalite nazvanej Tabgha – Tabcha. Neskôr sa táto tradícia udomácnila vo vyššej polohe vrchu. Dnes tu stojí  grécky pravoslávny monastier Dvanástich apoštolov, ktorý je zďaleka vidieť podľa červenej farby kopúl a moderný oktagonálny chrám. Každé okno kopule tohto chrámu obsahuje verš Blahoslavenstiev, ktorými Isus Christos začínal svoju kázeň na hore. Prichádzame na túto horu a spontánne máme túžbu zaspievať si tretí antifón liturgie Jána Zlatoústeho. Zídeme dolu k jazeru a krajinou sa nesie spev „Blažení niščiji....“ Lúčime sa s Kafarnaum a okolím a odchádzame do Edenu. Tak sa volá náš hotel v Tiberiase, kde budeme ubytovaní.
Tiberias je hlavné mesto dolnej Galileji, leží 209 m pod morskou hladinou na západnom brehu Genezarského jazera. Mesto bolo založené v 20 rokoch po Christovi Antipasom, Herodesovým synom.  Aj keď sa nachádzalo v oblasti vplyvu Isusa Christa, kresťania ho nebrali do úvahy až do doby byzantskej vlády v 6. storočí. Aj keď práve tu sa odohralo veľa udalosti, ktoré sú uvádzane v evanjeliách. Rímania si tu založili kúpele  a židia tu dlho nechodili, lebo ho považovali za nečisté.  Prichádzame do hotela ubytujeme sa a spoločne potom sa stretávame na večeri. Po večeri si ešte urobíme prehliadku mesta a potom sa každý uloží k odpočinku, lebo nás čakajú ešte dva dni počas ktorých chceme navštíviť, horu Tábor, Kánu Galilejsku, Nazaret, Hajfu a Cezáriu Prímorsku.

7.    deň

Cieľom dnešného dňa bude hora Tábor. Táto hora má pre kresťanov špeciálny význam. Podľa Nového zákona a kresťanskej tradície sa na nej uskutočnilo Preobraženie Isusa Christa - Premenenie Pána, hoci ani jeden z troch evanjelistov menovite nespomína miesto, kde sa udalosť odohrala. Podľa biblických údajov mala Hora Tábor veľký strategický význam pri dobýjaní Kanaánu Izraelitmi. Tu prorokyňa Debora a Barak zhromaždili svoje vojská k rozhodujúcim bojom.
Hora Tábor je  vzdialená iba 9 km od Nazareta, dosahuje výšku 588 m nad morom a 400 m nad okolitou krajinou úrodnej izraelskej nížiny. Pri peknom počasí možno z nej dovidieť na severe vrcholce pohoria Hermon, severozápadne Galilejskú pahorkatinu až po Horu Karmel a južným smerom Samárske pahorky.
Najstaršie správy, ktoré uvádzajú Tábor ako miesto Preobraženie Isusa Christa -  Premenenia Pána sú zo 4. storočia. Píše o tom najmä Origenes a ďalší cirkevní otcovia. Ako som už uviedol, pre kresťanov bola vždy Svätou horou, na ktorú pútnici vystupovali po 4340 schodoch. V roku 518 sa na jeruzalemskej synode spomína Tábor ako biskupské sídlo. V roku 570 na ňu vystúpil neznámy pútnik z Piazenca a našiel tu stať už tri baziliky.
V byzantskom období tu postavili baziliku a kláštor, aby pripomínali udalosť Preobraženia Isusa Christa - Premenenie Pána. V 13. storočí tu moslimovia vybudovali pevnosť. V roku 1263 zaujal Tábor egyptský sultán Baibas a vybudoval pevnosť. Kresťanské pamiatky zničil, čoho je dnešný pútnik svedkom. V roku 1924, v období úpadku sa podarilo  obnoviť kresťanské pamiatky a vybudovať tu  kláštor a chrám.  
Na horu Tábor je možné vystúpiť peši, alebo sa vyviesť za 5 USD tam aj späť taxíkom. Jedna časť našich pútnikov volí peší výstup, ktorý trvá asi 45-50 minút a druhá časť, na ktorých predchádzajúce výstupy zanechali stopy únavy volí výstup na svätú horu Tábor  taxíkom.
Po vystúpení na horu Tábor sa pútnici ocitajú na rázcestí typu „Y“ a tak sa rozhodujú ktorý chrám najprv navštívia. Napravo je kláštor a bazilika, ktorú má v správe Rímskokatolícka cirkev a vľavo sa nachádza monastier gréckej pravoslávnej cirkvi s chrámom Preobraženia Isusa Christa.
My sme odbočili vľavo, kde sa nachádza monastier gréckej pravoslávnej cirkvi s chrámom Preobraženia Isusa Christa.  Po zaklopaní na bránu nám otvára  sestra v Christu a vpúšťa nás do vnútra. Vchádzame do chrámu, ktorého celá ikonografická výzdoba  je v evanjeliovom duchu udalosti Preobraženia Isusa Christa, ktorá hovorí nasledujúce:
„O šesť dní vzal Isus Christos so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrah do samoty.  Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.  Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Isusovi Christovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“  Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.  No pristúpil k nim Isus Christos, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Isusa Christa. Keď zostupovali z vrchu, Isus Christos im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ Učeníci sa ho pýtali: „Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?“ On odpovedal: „Áno Eliáš príde a všetko obnoví. Ba hovorím vám, že Eliáš už prišiel, no nespoznali ho a urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka.“ Vtedy učeníci pochopili, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi.“
Posedíme si v chráme, každý si vykoná svoje osobné modlitby, zapálime sviečky a presunieme sa k čudotvornej ikone Božej Matere – zázračnej ikone Božej Matky, pri ktorej došlo už veľakrát k iscileniju – zázračnému uzdraveniu a vyjdeme na nádvorie. Je nádherný slnečný deň a z dvora monastiera je nádherný výhľad na okolitú krajinu. Obdivujeme zaujímavé obrábanie pôdy do kruhu, ako aj smerom na juh z hory Tábor pozorujeme dedinu pod názvom Nain (Krása), v ktorej Isus Christos oživil syna jednej vdove. Pokocháme sa pohľadom na okolitú krajinu  prezrieme si makety stánkov, o ktorých hovoril sv. Peter a odchádzame z tohto svätého miesta.  Schádzame z hory Tábor a ďalším cieľom dnešného putovanie bude Kána Galilejska, kde Isus Christos prvý krát verejné vystúpil a premenil vodu na víno.

    Mestečko na ceste z Nazareta do Tiberias, vzdialené asi 7 až 10 km smerom na severovýchod. Neďaleko, asi 14 km severne od Nazareta, je kopec Chirbet Kána, takzvaný zrúcaninový kopec, o ktorom sa niektorí domnievajú, že tam bola spomínaná biblická Kána. Názov Kána znamená „Dedina nevesty“. Podla evanjelistu Jána je miestom prvého Kristovho zázraku, kde ako hosť na svadbe, na príhovor svojej matky Panny Márie, premenil vodu na víno. Z tohto mestečka pochádzal aj Natanael, kým ho Isus Christos nepovolal zvláštnym spôsobom za apoštola. Natanael sedel pod figovníkom, keď ho Filip volal, že uvidí Majstra z Narareta. Natanael odpovedal z Nazareta nič dobré nemôže byť a Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš“. Nato ho zavolal Isus Christos a hovoril mu: „videl som ťa sedieť pod figovníkom...“. Na pamiatku jeho povolania stojí neďaleko malá kaplnka, ktorá je však pre verejnosť zatvorená.
  V roku 1566 postavili v Káne svoj kostol grécki pravoslávni kresťania a v roku 1641 zakúpili františkáni pozemok, na ktorom v roku 1883 postavili kostol. Dnešný kostol Zázraku premenenia vína bol postavený v sýrsko-románskom štýle s dvoma vežami z bieleho pieskovca v roku 1906. Chrám je dvojpodlažný a stojí na zrúcaninách byzantského chrámu, postaveného v 5. storočí po Kristovi a na základoch domu z rímskych čias, ktorý bol pravdepodobne domom, kde sa odohrala svadba, na ktorej bol prítomný  Isus Christos. Dolná časť - takzvaná krypta alebo Dom svadieb - bola postavená skôr,  o čom svedčí aramejský nápis a pôvodná mozaiková dlažba. Aj v gréckom pravoslávnom chráme aj vo františkánskom, ústredným prvkom sú repliky nádob, v ktorých sa v minulosti uchovávala voda, aby pripomínala túto pamätnú udalosť.
„ Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj  matka Isusa Christa . Na svadbu pozvali aj Isusa Christa a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Isusovi jeho matka: „Nemajú vína.“ On jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery.  Isus Christos im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj.  Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli.  Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Toto urobil Isus Christos v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.  Potom zišiel on i jeho matka a bratia i jeho učeníci do Kafarnauma, kde zostali niekoľko dní.“  Legenda vraví, že ženíchom na tejto svadbe bol apoštol Bartolomej.
       Dnešná Kána má asi 10 000 obyvateľov - Palestíncov, prevažne moslimov, o čom svedčí aj niekoľko mešít, ktoré je vidieť zďaleka.
Prezreli sme si aj grécky pravoslávny chrám aj františkanský kostol, pretože podľa historických dokumentov, práve tam sa nachádza v podzemí dom, v ktorom sa odohrala táto svadba. Najviac sme boli prekvapení po východe z chrámu, keď miestni predajcovia vína  nám dávali ochutnávať svadobné víno z Kány Galilejskej, ktoré sme si potom mohli zakúpiť. Deň sa schyľoval k večeru a tak sme sa pomaly zbierali do nášho Edenu, pretože zajtra nás čaká predposledný deň nášho putovania, v rámci ktorého si prezrieme sväté miesta v Nazarete.
          
8.    deň
                      
Názov mesta je odvodený od slova Nasret, čo v preklade znamená „kvet“. Poloha vystihuje jeho meno. Aj dnešní Arabi ho volajú Nasra.
Najstaršie historické svedectvá pochádzajú z vykopávok. Boli objavené jaskyne vykopané do skaly, silá na obilie a vázy na uchovanie potravín. Na okraji mesta ostala iba malá židovská komunita, s ktorou žila maličká menšina verných Isusovi Christovi. Medzi nimi zvlášť boli „tzv. bratia Pána, ktorí tam bývali a zachovávali genealógiu jeho rodiny“ (Julius Afrikanus 2.-3. storočie). Ich hlavou ako hovorí apoštolská ústava z 4. storočia bol apoštol Juda Tadeáš, okolo ktorého žila židovsko-kresťanská komunita, nazývaná nazaréni, nútená prakticky žiť takmer v tajnosti. Poznatky o dejinách komunity boli obohatené nálezmi nájdenými pod Bazilikou Zvestovania. Bolo jasné, že sa zhromažďovala okolo miesta, kde Isus prežíval svoju mladosť. A tak dom Márie bol postupne zmenený na kresťanskú synagógu, čiže kostol podľa vzoru synagóg toho času.
Okolo polovice 5. storočia bol postavený nahradený byzantským chrámom s tromi loďami. Na podlahe sa našla mozaika s krížom, čo svedčí, že chrám bol postavený pred rokom 427, lebo v tomto roku cisár Theodósius II. zakázal zobrazovať kríže. Jaskyňa nebola spojená s chrámom, ale vchádzalo sa do nej po schodoch. Táto stavba, aj keď bola viackrát zničená a znovu vybudovaná, fungovala až do križiackych čias. Vyhlásenie náboženskej slobody v roku 313 zväčšil počet pútnikov v Palestíne. Napriek tomu najstaršie zdroje, ktoré máme, nehovoria nič o Nazarete.Vtedajší Nazaret bol situovaný v teréne kopca. Ich domy a cesty teda ležali v útrobách kopca. Usadlosť bola veľmi chudobná a zdala sa až primitívna, no Božím zásahom a kresťanskou vierou sa stala centrom svetových záujmov.
 Prvé správy o pútnikoch v Nazarete sú z roku 570. Invázia Peržanov v roku 614 bola prijatá s radosťou od židov z Nazareta, ktorí sa pripojili k Peržanom, aby likvidovali kresťanské stavby aj kresťanov. V roku 629 cisár Heraklios porazil Peržanov a kruto sa pomstil židom. Rok 630 môžeme považovať za rok likvidácie židovského Nazareta. O niekoľko rokov zmenil Nazaret nových majiteľov - moslimov.
Nazaret je známy aj tým, že v ňom do svojich 30 rokov veku žil a vyrastal Isus Christos.  Prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané:
    „Duch Pána je nado mnou,
    lebo ma pomazal,
    aby som hlásal evanjelium chudobným.
    Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení,
    a slepým, že budú vidieť;
    utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“  On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“
Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, chytili ho a viedli ho z mesta až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
Najnovšie biblické výskumy hovoria, že ho z toho zrázu naozaj aj zhodili, ale vzhľadom k tomu, že to nebol ešte čas jeho smrti neviditeľne prešiel pomedzi nich.
Prehliadku Nazareta sme začali práve na týchto miestach, pod úpätím tohto vrchu, kde sa táto udalosť odohrala. Potom cez  nazaretskú tržnicu a  úzkymi uličkami sme sa dostali k gréckemu pravoslávnemu chrámu sv. Gabriela, kde sa nachádza studňa do ktorej chodila Mária pre vodu a kde podľa pravoslávnej vierouky sa práve tu jej zjavil archanjel Gabriel, ktorý jej zvestoval počatie  a narodenie Božieho syna:
„V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Radujsia Blahodatnaja Mária, Hospoď s Toboju -   Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha.  Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Isus Christos. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“
Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.  Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!  Lebo u Boha nič nie je nemožné.“  Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.
Po vstupe do chrámu nás fascinoval nádherný ikonostas z krásneho tmavého ebenového dreva ako aj ikonografická výzdoba zameraná ta túto evanjeliovú zvesť. Zišli sme k tejto studni, poklonili sa tomu svätému miest a napili sa vody z nej. Voda z tejto studne pomáha ženám, ktoré nemôžu otehotnieť, preto si pútnici nabrali vody aj so sebou.  V chráme sme si potom spoločne zaspievali: „Bohorodice Divo radujsia, Blahodatnaja Márie, Hospoď s Toboju, blahoslovená v ženách i blahosloven plod čreva Tvojeho, jako Spasa rodila jesi duš našich...“ Svojím spevom sme učarovali nielen ostatným pútnikom, ale aj gréckym mníchom. Rozlúčili sme sa s nimi aj s chrámom a presunuli sa nižšie do miest, kde stal  stáli domy sv. Jozefa a Presvätej Bohorodičky a kde vyrastal Isus Christos.
Podľa  Rímskokatolíckeho učenia miesto zvestovania sa nachádza tu v tejto lokalite, kde stali obydlia sv. Rodiny.
V roku 1099 Nazaret obsadili križiaci. Tankredi, galilejský kráľ, dal v roku 1109 postaviť križiacku katedrálu nad starou byzantskou bazilikou. Nová stavba (75 m dlhá, 30 m široká), bola podstatne väčších rozmerov ako byzantská ( 19 x 8 m) a tiež väčšia ako súčasná bazilika.  
V roku 1187 Saladin porazil križiakov a v roku 1263 sultán Baibas zničil kostol, po ktorom zostali iba zrúcaniny, čo zakryli jaskyňu Zvestovania. Kresťanom zakázal zdržiavať sa na týchto miestach.
V roku 1730 postavili františkáni malý kostol, ktorý pripojil k sebe jaskyňu na spôsob krypty pod hlavným oltárom. V nej bol postavený malý oltár s nápisom, ešte viditeľným: „Tu Slovo sa Telom stalo.“ Čas dovolený na výstavbu bol 6 mesiacov. Taký čas potreboval na púť
do Mekky moslimský funkcionár.
 Od 3. storočia bolo nad „jaskyňou zvestovania“ postavených postupne päť chrámov, ten posledný bol vysvätený v  roku 1969. Je najväčším kostolom Blízkeho východu a v jeho stavbe sú zachované prvky všetkých štyroch predchádzajúcich  chrámov. Na prednej hlavnej strane sa vo výške tyčí  bronzová socha Vykupiteľa, pod ňou scéna Zvestovania a ešte nižšie sú vyobrazení štyria evanjelisti. Južná fasáda je zasvätená 12 ročnej dospievajúcej Panny Márii. Vonku na stenách sa nachádzajú vyobrazenia Panny Márie tak ako ju vyobrazujú v rôznych krajinách sveta. Na nádvorí Baziliky Zvestovania sa nachádza súsošie pripomínajúce historické stretnutie Konštantínopolského pravoslávneho patriarchu Atenagorasa s pápežom Pavlom VI. v januári 1964 v Jeruzaleme.
Podľa tradície domov Panny Márie v Nazarete sa skladal z dvoch časti, z jaskyne vyhĺbenej do skaly a vrchnej časti. Spodný kostol podľa štýlu krypty, uchováva jaskyňu - byt Panny Márie; vrchný kostol je zasvätený Panne Márii - Matke Cirkvi. Spodný kostol je zahalený do mystického prítmia, sústredený na posvätnú Jaskyňu zvestovania. Jaskyňa Zvestovania patrí ku komplexu antickej usadlosti a ako iné jaskyne bola miestom bývania od doby železnej až po rímsku dobu. V súčasnosti sa  pôvodný spodný  kostol nachádza v Ríme a legenda  hovorí, že ho tam preniesli anjeli. Skutočnosť, je taká, že bohatá rodina menom Angel z Talianska dala rozobrať tento kostol a znovu ho postaviť v Ríme.  Súčasná dispozícia jaskyne v Nazarete, je prispôsobená tak, aby mohla byť súčasťou katedrály. Nad týmto kostolom je tzv. Horná Bazilika,  jej rozmery sú 45 x27 m s dominantnou kupolou vysokou 40 m.
K Bazilike Zvestovania pripojili kláštor františkánov a na jeho severnej strane nájdeme iný kostol, zasvätený svätému ]ozefovi, pod ktorým sa nachádza krypta, ktorá je zasvätená Svätej rodine. Ide o jaskyňu - dom alebo tesárska dielňu svätého Jozefa a Svätej rodiny, kde má človek dojem, že sa ocital v antickej nazaretskej usadlosti prvého storočia.
Po zemetrasení v tridsiatych rokoch, ktoré narušilo stabilitu kláštora, archeológovia spolu s robotníkmi zostúpili až k základom, aby ich zosilnili. Pritom si všimli isté zvláštnosti (chodníček, opracovaná skala) a predpokladajú istú postupnosť bytov okolo dvoch bodov, ktorými sú: Kostol Zvestovania (Máriin dom) a Kostol Svätej rodiny (Dom svätého Jozefa). Keďže sa musel zrekonštruovať prvý kostol, archeológovia a inžinieri začali v roku 1955 postupne odstraňovať určité časti, ktoré neskôr znovu vystavali. Zároveň robili výskum a fotografovali dom svätého Jozefa,  kde Isus Christos prežil svoj skrytý život.
 Najnižšia plocha domu sv. Jozefa slúžila ako dielňa. Legenda hovorí, že práve tu v tejto tesárskej dielni pomáhal aj Isus Christos a ráz keď odrezali krátku dosku, zobral ju do rúk a natiahol ju na mieru na akú bola potrebná. Toto miesto bolo už za  prvých čias zmenené miestnou židovsko-kresťanskou komunitou na miesto kultu. Následne tam Byzantínci postavili Chrám Výživy, pod ktorým sa v roku 1900 našli zvyšky cisterny na vodu. Po moslimskej okupácii bol chrám používaný ako byt. Križiaci na tomto mieste vybudovali veľký kostol zasvätený sv. Jozefovi,  ktorý sa približne o sto rokov znovu používal ako byt.
V nedávnej minulosti mestská rada Nazaretha presadila stavbu mešity pred Bazilikou, ktorá svojou veľkosťou mala zatieniť Baziliku.  Proti tejto stavbe sa ohradil pápež Ján Pavol II. tým, že vyhlásil, že do Nazaretha nebudú chodiť pútnici. U predsedu vtedajšej Izraelskej vlády sa prihovoril aj prezident USA  Georg W. Bush. Na základe toho predseda vlády stiahol stavebné povolenie a stavbu zakázali.
Po prehliadke týchto sakrálnych pamiatok sme dnes ukončili putovanie po svätých miestach a popoludnie sme venovali nákupom darčekom a suvenírov. Pred odchodom z Nazaretu ešte sme si ho raz pozreli z vrchu, urobili posledné fotografie a presunuli sa do Tiberiasu.   

9.    deň

Prebúdzame sa do posledného dňa nášho putovania a rozlúčky so Svätou Zemou. Ráno schádzame na raňajky aj s batožinou. Po raňajkách naložíme batožiny do autobusa rozlúčime sa s Tiberiasom a smerujeme do Haify.
V tomto meste sa zastavujeme cestou na letisko. Je vzdialené asi 100 km severne od Tel Avivu a dnes má prvenstvo ako najvýznamnejšie prístavné mesto v Hajfskom zálive. Nepatrí medzi biblické mestá. Do 12. storočia bola Haifa v tieni mesta Akko. Keď Turci v roku 1517 zaujali Svätú zem, začali stavať aj toto mesto, čím Akko strácalo na svojom význame. Až v 18. storočí, po vyhnaní križiakov, sa mesto rozrástlo vďaka šejkovi El Omarovi. Dnes je tretím najväčším mestom v Izraeli s asi 250-tisíc obyvateľmi, z ktorých prevažnú väčšinu tvoria Židia. Žije v ňom aj asi 15-tisíc Palestíncov. Mesto je významnou dopravnou križovatkou, najpriemyselnejším centrom Izraela: V prevádzke sú potravinárske, chemické a petrolejárske závody. Tu končí ropovod dopravujúci ropu z Eilatu. V Hajfe nájdeme aj mnohé konzulárne a obchodné zastupiteľstva, a tiež múzeá ako: Múzeum zrna - jediné na svete, námorné a vojenské múzeum; múzeum hudby, železníc a iné.
     Z náboženstiev sú zastúpené všetky tri hlavné monoteistické náboženstvá.  Vyskytuje sa tu aj štvrté monoteistické náboženstvo zvané Bahai, ktoré vzniklo v 19. storočí v Perzii. Založil ho Sajid Ali Muhamad, ktorý žil len 31 rokov.  Moslimovia ho umučili ako hlásateľa bludov. Novým náboženstvom chcel zjednotiť židov, moslimov a kresťanov. Na mieste jeho hrobu postavili v roku 1948 - 1953 svätyňu, ktorá dnes Hajfe dominuje. Okolo nej vybudovali prekrásne terasovité záhrady. Na úpätí svahu sa nachádza kláštor a kostol karmelitánov nazývaný Stella maris. Pôvodne ho postavili františkáni v 19. storočí v tvare rovnoramenného krídla,  nad stredom ktorého je veľká kupola. Chrám zasvätili Panne Márii, ale postavený je aj ku cti proroka Eliáša. Je dominantou lokality. Zodpovedá tomu aj interiér chrámu, bohato zdobený bielym mramorom a maľbami zobrazujúcimi najmä výjavy zo života Panny Márie a proroka Eliáša. Pod vyvýšeným hlavným oltárom sa nachádza čierna jaskyňa s čiernou sochou proroka Eliáša.
Prezrieme si záhrady tohto náboženstva Bahai, ktoré sú nádherne udržiavané. Zaujímavosťou tohto náboženstva je to, že hoci jeho zakladateľa moslimovia umučili toto sa rozrástlo najmä v USA, ktoré dnes má okolo 6 000 000 stúpencov a každý musí denne prispieť 1 USD, takže určite netrpí finančnou poddimenzovanosťou.  
Na vrchu Karmel si prezrieme jaskyňu proroka Eliáša, kde sa schovával pred Jezabel. Takýchto jaskýň po Svätej Zemi je viac, lebo táto kráľovná ho neustále prenasledovala.
 
Na vrchu Karmel sa odohrala ešte jedná významná udalosť našej púte a to jej  zhodnotenie. Miest, ktoré sme navštívili bolo veľa a každé miesto dýcha nielen históriou, ale najmä prítomnosťou Isusa Christa a ostatných Svätých. Dovolím si povedať, že išlo nám o to, aby sme to cítili nielen na týchto miestach, ktoré sme navštívili, ale aby sme sa týmto miestam, udalostiam snažili čo najväčšmi porozumieť, tak ako je to opísaná vo svätých knihách, predovšetkým v Evanjeliách. Ide o nádheru, ktorú môže človek opakovane okúsiť a do hĺbky stále väčšmi prežiť pri ďalšej a ďalšej návšteve Svätej zeme. U mnohých pútnikov  bolo vidno, že boli v tejto krajine po prvýkrát. Byť na miestach, o ktorých hovoria sväté Evanjeliá, knihy Starého a Nového zákona a odrazu spracovať to množstvo informácií nie je jednoduché. Zažil som to osobne aj ja pri svojej prvej návšteve. Práve preto som niekoľkokrát ľudí upozornil, aby nemali nijaké trápenie s tým, pretože som to sám prežil a okúsil. Človek sa akoby niečoho ľakal. Najmä toho, že mu niečo z toho všetkého unikne, čo mu bolo podávané. Je to naozaj veľké množstvo informácií a taký hlboký zážitok, že sa to naraz spracovať nedá. Preto som hovoril tým, ktorí fotografovali, prípadne filmovali, aby sa s odstupom času vrátili k týmto milým spomienkam a znovu si tak pripomenuli nádherné udalosti, ktoré sme počas tejto púte mohli spoločne prežívať. Aj  preto som spracoval tento komentár z púte po Svätej Zemi.
Potom sa slova ujímali jednotliví pútnici, ktorí vyjadrovali vďaku a uznanie za zorganizovanie tejto púte. Pre niektorých to bol najväčší zážitok ich života. Veď stretnúť sa s reálnych Christom, chodiť po zemi po ktorej chodil  On, dotýkať sa vecí, ktorých sa dotýkal, čo môže byť ešte cennejšie a vzácnejšie pre veriaceho človeka na upevnenie viery v jeho živote?
 Nakoniec náročnosť púte a programu zhodnotila jedna putnička slovami, že vlani sa zúčastnila púte po Svätej Zemi, ale ani zďaleka toľko toho nezažila a nevideli ako na púti teraz, poďakovala organizátorom a spolupútnikom, za dobrú atmosféru a náladu za to, že sme vytvorili jedenú nádhernú rodinu veriacich. Teraz nastupujeme do autobusa a ideme ďalej.

Cestou sa ešte zastavujeme v Cezárii Prímorskej na pobreží Stredozemného mora. Symbolicky si namočíme nohy do Stredozemného mora prezrieme si aquadukty a smerujeme do Tel Avivu na letisko, pretože pred odletom z Izraela nás čaká ešte prísna kontrola a preto na letisku musíme byť v dostatočnom časovom predstihu.
 Prichádzame asi okolo 12.30 hod. a trpezlivo čakáme. Kontrola dopadla dobre a tak čakáme v odletovej hale na lietadlo. Okolo 15.00 hod. sa lúčime so Svätou Zemou slovami „haba by Jerušalim – o rok dovidenia v Jeruzaleme“ a posledný krát mu zamávame z lietadla, ktoré sa odlepuje od zeme. Let je pokojný a asi okolo 18.00 hod. pristávame v Budapešti. Tu nás čaká autobus, ktorý nás bezpečne dovezie až domov. Pri rozchode si vymieňame telefónne čísla a spolu plánujeme ďalšiu púť po svätých miestach.

Naša púť po Svätej Zemi sa uskutočnila počas prebiehajúceho obdobia Veľkého pôstu, kde v tomto vrcholiacom pôstnom období sme navštívili miesta, ktoré boli skropené  krvou Isusa Christa. Prešli sme Krížovú cestu, navštívili baziliku Svätého hrobu. Dovolím si povedať, že táto púť bola umocnená práve časom prežívania tohto pôstneho obdobia.