Dážď ruží pre Terezku dnes (16.01.) padal v každom momente - v tom momente, keď Imro, ktorý mal celý deň službu v sakristii, sa išiel o pol šiestej večer postaviť na koniec radu, aby si mohol uctiť relikviár. Ďuri, ktorý sa rozplakal, keď dostal ružu. A Štefan...ktorý neveril a neskôr plakal ako fontána, lebo sa niečo stalo, čo nevedel pomenovať. Stál s ružou pri relikviári, plakal a modlil sa.

Alebo, keď som išla do obchodu a na ulici som počula rozhovory ľudí. Hovorili, čo sa stalo. A čo sa stalo? Vlastne nič. Len sa topil ľad v ľudských srdciach a vyšlo slnko. Slnko, ktoré naprávalo vzťahy. Slnko, ktoré spálilo hnev, nenávisť.
(pokračovanie tejto nádhernej skúsenosti v článku)

Relikvie sv. Terézie z Lisieux 23.01.2016 v Katedrálnom chráme v Trnave.

 Z Gelnice sme prišli do Košíc. Počiatočný chaos sa zvládol za výdatnej pomoci bohoslovcov košického seminára. Boli všade - pri dverách kostola, pri relikviári, pri usmerňovaní ľudí, pri liturgii. A ešte pri ružiach.

Dnešný deň bol totiž deň ruží. Väčšina košických kvetinárstiev priniesla do kostola ruže vo veľkoobchodnej cene. A stále ich bolo málo. Dážď ruží sa totiž volá aj časopis, ktorý vychádza v Lisieux od roku 1910. Sú v ňom uverejnené svedectvá a zázraky, ktoré sa na príhovor svätej Terézie z Lisieux vo svete stali.

Dážď ruží dnes padal v každom momente - v tom momente, keď prišli dve triedy škôlkárov; keď Imro, ktorý mal celý deň službu v sakristii, sa išiel o pol šiestej večer postaviť na koniec radu, aby si mohol uctiť relikviár. Keď nám Janko slúžil v každom momente - uvaril kávu, vytlačil plagát, zalaminoval obrázok. Ďuri, ktorý sa rozplakal, keď dostal ružu. A Štefan...ktorý neveril a neskôr plakal ako fontána, lebo sa niečo stalo, čo nevedel pomenovať. Stál s ružou pri relikviári, plakal a modlil sa.

Alebo, keď som išla do obchodu a na ulici som počula rozhovory ľudí. Hovorili, čo sa stalo. A čo sa stalo? Vlastne nič. Len sa topil ľad v ľudských srdciach a vyšlo slnko. Slnko, ktoré naprávalo vzťahy. Slnko, ktoré spálilo hnev, nenávisť.

Možno sa niekto čuduje, prečo dotyk, prečo takéto uctievanie. Nie, to nie je modloslužba. To je prosba a úcta ku staršej sestre vo viere, ktorá nenápadnou malou cestou prekročila prah svätosti, aby nám uľahčila cestu do neba. Ukázala ako treba žiť, čomu sa venovať, aký dať celému životu zmysel.

"Sestrička, ten obrad nedáme. Nedá sa. Čo sa nedá? Všetko ide..." o pár minút to už všetko išlo. Pre istotu sa to opakovalo každú hodinu. Stonásobne viac :-D.

"Prečo tu je toľko ľudí? Sú v tomto kostole ostatky svätej Terézie. A čo na to hygienik, dovolil to? Aby ste si mohli nechať pamiatku po vašej babičke, na to potrebujete hygienika? Nie. Ale nebojte sa, tento relikviár už prešiel celým svetom a nikomu sa nič nestalo. Hej? Tak to si idem pozrieť."

"Imro, čo tu stojíte? Veď ste boli dnes celý deň dva kroky od relikviára, to ste si ho už mohli uctiť." ,,Ja postojím ako každý iný. Mám úmysel." A ďalej sa modlil v tichu ruženec, aby si odstál viac ako polhodinu, kým sa dostal na rad.

(Článok z http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/terezka-dennik-6)