O HISTORICKEJ UDALOSTI KONSEKRÁCIE NOVÉHO OLTÁRA V SEREDI SPOLU SO SYMBOLIKOU ČÍTAJTE TU (klikni):  Historická udalosť, ktorej význam si možno ani neuvedomujeme

Nové oltáre v kostoloch sú najčastejšie z mramoru. V čom spočíva ich význam okrem toho, že vydržia bez porušenia aj viac ako desaťročia?

Nové oltáre, resp. obetné stoly v kostoloch sú najčastejšie z mramoru. Či ich z umeleckého hľadiska ocenia aj budúce generácie, sa odhadnúť nedá.

Predstaviť si kostolný oltár dokážu nielen tí, čo pred ním stáli a skladali sľub manželstva, či tí, čo pravidelne chodia do chrámu.

Že ide o nejaký obrovský stôl v chráme, za ktorým stojí kňaz a slúži omšu, je však trochu zjednodušené. Ak by šlo o hocijaký stôl, stačí predsa nabehnúť do predajne typu IKEA, vybrať si z ponuky masívny kus, inštalovať ho pred kostolné lavice a oltár je na svete. Lenže ako o mnohých iných veciach, aj o oltároch pomerne podrobne hovoria cirkevné predpisy.

Starý oltár, iný oltár. V čom je rozdiel?

Samotný pojem oltár pochádza z latinského altare. Musí ho mať každý kostol. „Symbolizuje Krista, ide o centrum a srdce chrámu, pričom je umiestnený v priestore, ktorý sa nazýva presbytérium,“ začína vysvetľovať rímskokatolícky kaplán z Marianky Marek Vadrna.

Podľa duchovného si najskôr treba ujasniť, o akých oltároch chceme hovoriť. „Po druhom vatikánskom koncile sa totiž pod oltárom naozaj začal myslieť najmä samostatný stôl, na ktorom sa slávi eucharistická obeta. Aj preto sa mu často nehovorí oltár, ale obetný stôl. Kňaz stojí za ním a pozerá na ľudí.

V starom, teda tradičnom obrade, ktorý je za určitých podmienok pápežom dovolený aj dnes, sa však pod oltárom myslí komplex obrazov, sôch, stola a konštrukcie, ktorý sa spravidla staval na východnej strane kostola úplne vpredu. Nájsť ho možno takmer v každom starom chráme, pričom mnohé z týchto oltárov sú mimoriadne hodnotnými pamiatkami.“

Z logiky veci potom vyplýva, že pri slávení obety na takom oltári je vylúčené, aby bol kňaz otočený smerom k ľuďom. „Samozrejme, pri tradičnej omši, ktorá sa slúži v latinčine, je otočený tvárou k Bohu. To znamená, že kňaz i ľud sa dívajú jedným smerom.“

Kódex kánonického práva odporúča, že „je užitočné, aby v každom kostole bol pevný oltár. Myslíme teraz už obetný stôl.“ Menza takého obetného stola má byť kamenná, a to z jedného prírodného kameňa, Konferencia biskupov danej krajiny však môže rozhodnúť aj o použití iného materiálu. Samotný základ, teda podstavec, môže byť z akéhokoľvek materiálu.

Sú z kameňa, vydržia

Ako tvrdí Ivan Bošnovič z kamenárstva, ktoré má za sebou desiatky realizácií novodobých oltárov, dnes sa pri ich výrobe najčastejšie používa mramor. „Z tohto materiálu je deväťdesiat percent neprenosných, teda pevných oltárov. Kvôli dobrým vlastnostiam pri opracovaní sa používa najmä taliansky mramor, napríklad botticino, ale aj brezovský mramor zo Silickej Brezovej či kanfanar zo Slovinska.“

Typický postup pri vzniku nového oltára je podľa Bošnoviča taký, že cirkevná rada osloví architekta, ten spracuje technický návrh a po odsúhlasení ho dajú vyrobiť. „Pri prevedení sa vychádza z celkového riešenia interiéru kostola, jeho farieb, materiálovo aj tvarovo tam musí zapadnúť. Nezabúdajme, že oltár je nosným prvkom, akýmsi srdcom každého kostola.“

Počíta sa s tým, že vydržia minimálne desaťročia. „Reálne však oveľa dlhšie, veď ide o kameň, ktorý je odolnejší ako drevo, navyše sa nachádza v interiéri,“ vraví Bošnovič. 

Či si dnes vyrábané oltáre budú vážiť aj budúce generácie, si Bošnovič posúdiť netrúfa. „To záleží od architektov a ich návrhov. Výrobca dokáže technicky vyrobiť všetko, čo navrhnú. Či však umeleckú hodnotu ocenia ľudia, ktorí tu budú žiť o niekoľko stoviek rokov, sa odhadnúť naozaj nedá.“

Pod oltárom sú pozostatky mučeníkov

Cirkevné právo a predpisy vravia, že všetky pevné oltáre treba posvätiť, teda vyňať z profánneho (civilného) užívania, až potom na nich možno slúžiť obetu. Tento úkon robí biskup.

„Najskôr kladie na stôl kadidelnicu a páli v nej kadidlo, čo symbolizuje modlitbu, ktorá stúpa k Bohu, potom ho pokropí svätenou vodou a nakoniec pomaže svätým olejom – krizmou,“

Zaujímavá je ďalšia požiadavka cirkevných predpisov, podľa ktorej sa má „zachovať starobylý zvyk ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem, podávaných v liturgických knihách.“

V praxi to znamená, že v oltári je zabudovaný kameň s otvorom, do ktorého sa vkladajú pozostatky mučeníkov, „napríklad časť kosti, šiat, pozostatkov z rakvy a podobne. Nikdy nie popol. “ Kňaz dodáva, že okrem toho tam často býva aj listina biskupa, ktorý oltár posväcoval.

Kódex kánonického práva tiež stanovuje, že oltár treba vyhradiť jedine na božský kult s úplným vylúčením akéhokoľvek profánneho užívania, pričom pod ním nemá byť uložené nijaké mŕtve telo, „ináč nie je dovolené sláviť na ňom omšu.“

Codex iuris canonici: Podmienkou obetného stola je, že bude „revera centrum sit quo totius congregationis fidelium attentio sponte convertatur“ – čiže skutočným centrom, na ktoré sa spontánne obracia pozornosť zhromaždenia. Toto nie je možné v historických kostoloch, kde sa pozornosť prirodzene obracia na starý hlavný oltár.

Kardinál Lercerò dal k stavbe nových oltárov nasledovný komentár:
Ako zistíme, či je obetný stôl skutočným stredom, na ktorý sa spontánne obráti pozornosť ľudí, keďže je to podmienka na jeho stavbu?
Na tento účel nám výborne poslúži virtuálny experiment: Do kostola vypustíme jedného turistu, ktorý predtým nemal skúsenosť (alebo len malú) so slávením kresťanskej liturgie. Turista dostane inštrukciu, že sa po kostole môže voľne pohybovať. Čo urobí?

Typický turista vojde do kostola a potom sa vydá na prehliadku väčšinou pravou loďou. Príde až k presbytériu, tam sa nachvíľu zastaví a zaváha, či môže vstúpiť, ale keďže si spomenie na inštrukciu o voľnom pohybe, vstúpi do presbytéria. Tam obíde prekážku (myslím nový oltár, ktorý niektorí nazývajú aj obetný stôl, aby ho odlíšili od starého oltára), ktorú si všimne iba preto, že mu prekáža, a pokračuje k starému hlavnému oltáru, ktorý prirodzene púta jeho pozornosť. Tam chvíľu zotrvá a vníma ho. Potom sa otočí a pokračuje v prehliadke kostola, znova musí obísť ten nový stôl, ktorý mu zas nič nepovie, možno len našepne otázku: "Načo to tu je? Nemohli si to dať niekde inde?", a pokračuje ľavou loďou, kde prehliadku ukončí. Jeho spontánnu pozornosť upúta všetko iné, len nie to, čo má byť spontánnym stredom posvätného priestoru.

O posviacke kostola a úkonoch pri ňom čítajte tu: https://christ-net.sk/node/1822

V mnohých kostoloch sú nielen hlavné, ale aj množstvo ďalších oltárov, často ich je viac ako desať (napríklad aj v trojloďovom Chráme svätého Jakuba v Levoči či v Bazilike svätého Egídia v Bardejove). Kňaz Vadrna ich existenciu vysvetľuje historickými súvislosťami. „Kedysi neexistovala takzvaná koncelebrácia, čiže možnosť, že pri jednom oltári môže stáť a slúžiť omšu viac kňazov naraz. Dnes to možné je, ale vtedy to nešlo, a tak sa stávalo, že ak bolo v chráme príliš veľa ľudí, omše sa mohli sláviť pri viacerých oltároch naraz.“

• SLÁVNOSTNÁ SV. OMŠA S OTCOM ARCIBISKUPOM OROSCHOM pri príležitosti posvätenia nového obetného stola vo farskom chráme sv. Jána Krstiteľa v Seredi: sobota 29. 04. 2017 o 18:00.

Pútavý článok o konsekrácii oltára v Seredi a jeho symbolike si môžete prečítať tu: http://www.sered.fara.sk/historia/oltar/610-posviacka-oltara