Pozvanie LECTIO DIVINA

Modlitba

Pane, so svätým Augustínom sa k tebe modlím: „Nech sú Tvoje Písma mojou čistou radosťou. Daj, aby som sa v nich nezmýlil a aby som nimi nemýlil druhých.“ (Vyzn. 11,2,3). Chcem Tvoje Písma poznávať s otvoreným srdcom a hľadať v nich útechu v mojom živote. Otvor mi, Pane, myseľ, aby som ich porozumel tak, ako si Ty chcel, aby boli napísané a chápané. Otvor mi srdce, aby som ich chápal otvorene a bez výhrad. Iba tak – viem to – budú pre mňa naozajstnou radosťou a svetlom. Chcem ich podávať ďalej čítaním, ohlasovaním a svedectvom života podľa nich. Daj mi k tomu svoju milosť. Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie:

Hĺbku Božej lásky k nám, jeho deťom si poriadne nedokážeme ani len predstaviť. Počas dejín k nám slabým a hriešnym deťom stále posielal svojich sluhov prorokov, ktorí nás pobádali, aby sme sa vrátili k nemu. Boh nás uisťoval a stále uisťuje, že sa nevraciame ako dezertéri späť k vojsku, ale sa vraciame ako synovia domov, k milujúcemu Otcovi. Hovorí o tom aj dnešné podobenstvo, do ktorého sa spolu započúvajme...  

Lectio

Lk 15,11-32

„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.«“

Týmto podobenstvom sa dostávame do srdca tretieho evanjelia. Tradičný názov podobenstva o márnotratnom synovi vystihuje len malý úsek podobenstva. Akoby sme boli týmto názvom ochudobnení o moment, keď sa tento syn dostane naspäť k otcovi a je zachránený. Ako hovoria niektorí autori, tento príbeh by sa mohol volať „podobenstvo o dvoch márnotratných“ a to o márnotratnom synovi vo svete a o márnotratnom otcovi vo svojej dobrote. (porov. Nový zákon II B Podobenstvá Def. ppt Farkaš)

Tematika dvoch bratov sa vinie celým Starým zákonom počnúc Kainom a Ábelom, cez Izmaela a Izáka k Ezauovi a Jakubovi.
Mohli by sme povedať, že dnešné podobenstvo má dva vrcholy – návrat mladšieho syna k otcovi a otcov rozhovor so starším synom.

Kniha Sirachovcova vyzýva rodičov, aby neodovzdávali majetok deťom za svojho života... Napriek tomu otec na žiadosť mladšieho syna majetok rozdeľuje.  Pre otca muselo byť nesmierne bolestivé zakúsiť správanie mladšieho syna, ktorý sa nevie dočkať otcovej smrti a žiada o dedičstvo už teraz.
Téma strácania, znovunachádzania a veľkej radosti, ktorá zo znovunájdenia vyplýva, je nádherným spôsobom predstavená aj v tomto podobenstve.
Dozvedeli sme sa, že na základe požiadavky mladšieho syna otec mu vyplatil jeho podiel (porov. Gn 25,5-6; Sir 33,20-24; Tob 8,19-21). Prijať dedičstvo znamenalo prijať na seba určitú zodpovednosť v rodine; mladší syn však o to nestojí; jediné, čo chce, sú peniaze. Odrezáva sa od svojich koreňov, oddeľuje sa od svojho otca a tým od skutočného dedičstva.

Otec dáva mladšiemu synovi slobodu. Vie si predstaviť, čo mladší syn vykoná, ale necháva mu voľnú cestu. Po vzdialení sa od otca priviedol mladšieho syna jeho hýrivý spôsob života k bolestnej skúsenosti – pokiaľ má peniaze, má aj priateľov.
Syn si zbalil svoje veci a odišiel do ďalekej krajiny. Chcel byť slobodný, chcel sám “dobyť” svet.
V ďalekej krajine mladší syn žil v márnivosti a užívaní, zažil a prežil v krátkom čase všetky výšky a hĺbky ľudského jestvovania, až všetky svoje materiálne prostriedky prehýril, a tak musel z vlastnej viny hladovať (v. 14b.16.17c).
Narazil na svoje hranice, bola to pre neho trpká hraničná skúsenosť. Upadol do biedy, dostal sa do krízy. V ťažkej životnej situácii je mladšiemu synovi ponúkaná práca, ktorá bola pre Žida neprijateľnou – pásť zvieratá, ktoré zákon považuje za nečisté. Dostal sa na dno biedy a tak v zúfalstve ponuku prijíma, pretože mu ide o prežitie. Úplne slobodný človek sa stal úplným otrokom.
V tejto situácii syn vstúpil do seba. Možno by sme očakávali, že motívy, ktoré ho k tomu viedli, budú iné: napríklad uvedomenie si, že zabudol na svojho otca, jeho dobrotu a lásku. Synove pohnútky k návratu sú však zatiaľ len materiálne – je hladný, nemá čo jesť a dokonca sluhovia jeho otca sa majú lepšie, ako on teraz.
Už nebol pánom svojej situácie a v cudzine už nebol ani len objektom hodným povšimnutia niekoho. Nikto, ani len ten, kto ho poslal pásť ošípané, mu neposkytol niečo na jedenie, dokonca ani len z toho, čo predkladali ošípaným. Kvôli tomu, že pásol ošípané, bol pokladaný za nečistého (porov. Lv 11,7; Dt 14,8) a tak vo svojom živote upadol na najnižší stupeň.
Stav krajnej biedy priviedol mladšieho syna, aby vstúpil do seba (v. 17a) a aby sa zamyslel. Keď uvažoval nad svojou životnou situáciou, prišiel k porovnaniu svojho života pred odchodom z domu a po svojom odchode a s bolesťou si pripomenul pokojné roky, ktoré prežíval v otcovom dome (v. 17-19). Keď takto zvažoval svoju minulosť, uvedomil si svoje skutky a prišlo mu ich ľúto. A tak, aby vôbec prežil, urobil rozhodnutie, že sa vydá na cestu k svojmu dobrému materskému otcovi, ktorý sa mu vždy venoval, stál pri ňom v dobrom i v zlom, aby sa mu mohol ospravedlniť, keď pred ním prizná svoje previnenia (v. 18d.21b) a keď ho poprosí o odpustenie (v. 19.21c-d).
Syn sa rozhoduje pre návrat k Otcovi, dúfajúc, že on ho nepotrestá. Začína sa jeho dlhá cesta domov.
Čakajúci otec vidí v diaľke postavu, ktorá kráča k dedine. Zdá sa, akoby otec nerobil nič iné, len čakal na synov návrat. Keď ho uvidí, ihneď mu ide oproti. Beží mu v ústrety a pritom určite nemyslí na výčitky, ktorými by ho mohol zasypať.
Zdá sa, akoby ani nečakal slová synovej ľútosti, keď ho hneď objíma a bozkáva. Syna neobviňuje, nekarhá, miesto toho ho prijíma a odpúšťa mu. Otec ho káže obliecť, obuť, nasadiť mu prsteň na ruku, čím synovi vracia pôvodnú dôstojnosť. Otec robí maximum, robí všetko.
Otec sa pri návrate svojho mladšieho syna zachoval prekvapujúco. Skôr než by mladší syn mohol pred otcom priznať svoje previnenia a prosiť o odpustenie, otec ho prijíma s otvorenou náručou a s veľkou radosťou. Namiesto odmietania a hladovania v cudzej krajine dostáva sa mu ústretovosť a preukazuje sa mu neobmedzená náklonnosť, keď ho objíma a bozkáva, a prejavuje radosť nad jeho príchodom v tom najhlbšom zmysle slova ústretový otec (v. 20c-h.22a-24d). Namiesto výčitiek, pripomienky, ako sa pomýlil, čo by syna zrazilo na kolená, prejavuje sa porozumenie a dobrotivá reakcia milosrdného a materského otca. A tým je mladší syn otcom rehabilitovaný a dostáva novú šancu. Už bol skoro mŕtvy a znova žije, bol stratený a znova sa našiel.
Návrat a obrátenie mladšieho syna je oprávneným dôvodom k prejavom radosti a k oslave (v. 23c.24c-d.32a-b), k zabitiu vykŕmeného teľaťa (v. 23a.27c.30d) a k hudbe a ku tancu (v. 25c). Táto dobrota však vyvolala u staršieho syna opačnú reakciu.
Postoj staršieho syna (v. 25-32)
Verš 25 uvádza do nášho zorného poľa staršieho syna, ktorý sa vracal z poľa. Z diaľky počul veselú zábavu (v. 25c) a vypytoval sa u niektorých otcových sluhov, či vedia, aký je dôvod oslavy (v. 26). Keď sa to dozvedel, rozhneval sa (v. 28a; porov. tiež 2Sam 6,7; Job 18,4; Ž 37,8) a nechcel vojsť do domu.
Rovnako ako v prípade mladšieho syna vychádza otec z domu von k staršiemu synovi. V rozhovore s otcom nachádzame rozhodujúci rozdiel medzi oboma bratmi, mladší brat v rozhovore s otcom priznáva svoj hriešny spôsob života, ale starší a sebastredný syn vyčítal silno otcovi, ako sa správal k nemu a ako narába s majetkom vo vzťahu k nemu a mladšiemu bratovi.
Starší zo synov bol usilovný, vedomý si svojich povinností, bol aj šetrný bez toho, že by zbytočne míňal peniaze s priateľmi a bol tak protikladom voči nemiernostiam mladšieho brata. Navonok bol stále prítomný, bol doma, ale vo svojom srdci, vo svojom vnútri nezostával doma. Vzťah staršieho syna k otcovi bol naplnený viac vedomím povinnosti ako láskou.
Napriek tomu všetkému mu však otec láskavo a trpezlivo pripomína, že sú spojení, že žijú spolu, že majú spoločný majetok. Oproti otcovej dobrotivosti stojí hnev (v. 28a) a rozhorčené výčitky staršieho syna; starší syn akoby nechcel porozumieť správanie sa svojho otca. Či starší syn nakoniec prijal pozvanie svojho otca, zostalo otvorené.
Otec však vedome vstúpil do smeru, ktorým sa vo svojich myšlienkach a skutkoch uberali obaja synovia. Obom synom “vstúpil” do ich duchovnej cesty, či mladšiemu ako aj staršiemu. V konečnom dôsledku aj toto podobenstvo nám prináša poznanie, že obrátenie každého človeka, každého z nás, sa deje s Božou pomocou, že Otec vždy vstupuje do tohto duchovného procesu, ktorý má vyústiť do spoločnej radosti nad záchranou a novým životom.

Otec dvakrát opúšťa dom a je to vždy kvôli jeho dvom synom. Chce, aby na hostine boli obaja a radovali sa spolu. Lásku milosrdného Boha Otca k nám snáď už nemožno vykresliť krajšie.

In. Nový zákon II B Podobenstvá Def. ppt Farkaš)

Meditatio

Evanjelium nám často nastavuje zrkadlo, aby sme sa videli v situácii, v ktorej sa práve nachádzame. Stavia nám pred oči protiklady. - Či sme podobní viac modliacemu sa farizejovi, alebo mýtnikovi... Či sme podobní jednému, alebo druhému sluhovi, ktorí prosia o milosrdenstvo. ...  Či sme podobní synovi, ktorý do vinice ide, alebo tomu, ktorí do nej napriek prísľubu nejde...  Či sme podobní pannám s olejom, alebo tým bez oleja, ktoré s príchodom ženícha akoby ani nepočítali...

((Príbeh patrí do skupiny textov, v ktorých sú postavení do protikladu dva tipy ľudí (ako sú napríklad dvaja dlžníci – Lk 7,41), farizej a mýtnik (Lk 18,9-14), dvaja synovia (Mt 21,28-31), či rozumné a hlúpe panny (Mt 25,1-13) ))

Koreňom hriechu je zlá mienka o Otcovi, ktorú majú starší i mladší brat spoločnú. Jeden, aby sa od nej oslobodil, zvolí si „stratégiu zábavy“, ktorá ho od Otca vzdiali. Druhý, aby Otca uchlácholil, rozhodne sa pre „stratégiu povinnosti“ zo servilnej nábožnosti, ktorej padne za obeť radosť zo života. Ateizmus, neviazanosť, legalizmus, ufňukanosť,... to všetko sú rôzne hľadiská vychádzajúce z jedného zdroja: z nepoznania Boha. Majú o ňom predstavu, že je to otec – majiteľ. Keby neexistoval, museli by sme si ho vymyslieť, aby mohli držať ľudí v otroctve (ako kresťanov obvinil Voltaire); keby existoval, bolo by ho treba zničiť, aby sme ľudí oslobodili (ako hovoril Bakunin). (( Nad evangeliem podle Lukáše. Fausti, S. 565 s.))

Zaznieva v nás falošná túžba po slobode, podobná tej, ktorú mali prví ľudia v raji. ... Chcem slobodu i spôsob jej užívania... Chcem byť ako ty...

Boh v skutočnosti dá človeku nielen to, o čom si myslí, že na to má nárok. Dá mu omnoho viac: svoj vlastný život, keď sa urobí jeho služobníkom a otrokom. Každý dar sám o sebe, hoci je akokoľvek malý, je znamením inej skutočnosti: darca dáva sám seba.
Mladší syn nenechá doma nič z toho, čo mu patrí. Všetko si odnesie. Chýba mu to podstatné: láska Otca, od ktorého je to všetko darom. Kto sa vzdiali od Boha, môže ešte žiť z jeho plodov: z lásky, radosti, spravodlivosti a pokoja. Ale nie nadlho. Keď sa vyčerpá kapitál, zmiznú i plody. Keď zapadne slnko, príde skoro noc.

Volanie k návratu pochopíme správne až v situácii mladšieho syna – vo chvíli, keď si uvedomil, že všetko premrhal, a zbadal, že je v chlieve i to, s kým tam, je...

Po vystúpení zo seba si možno nádherne uvedomiť obal, ktorý zanechávame... zovňajšok tuláka, márnotratníka a pastiera svíň.  ... To všetko nás volá, ba priam poháňa k návratu k dobrému Otcovi.  Áno, kto zasa pocítil, že je synom, už nemôže byť bez Otca, ako ani Otec nemôže byť bez syna. Otec a syn vždy patria spolu.

Ježiš povedal: „Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení.“ (Lk 6, 21) Aby sme boli nasýtení, musíme najskôr poznať, po čom máme hlad. Pravý pokrm, ktorý sýti, sa líši od tých ostatných, pretože tie človeka nenasýtia.

Túžba po Otcovi, cieľ cesty, je princíp, ktorý uvádza človeka do pohybu. ... Po tom všetkom zostáva pre mladšieho nešťastníka otec stále „otcom“... Môžeme poprieť naše synovstvo, ale nie to, že je nám Otcom, čoho sa on nikdy nemôže zriecť. To je totiž dôvod, prečo sa môžeme vrátiť do jeho domu, nech sme akokoľvek vzdialení. Túžba po tomto návrate stále trvá, tak ako ryba potrebuje vodu. To, čo nás od neho vzdialilo, je v skutočnosti túžba byť ako on.

Pochopiť, že Boh je milosrdenstvo... Toto pre hriešnika radostné zistenie je smrteľnou porážkou spravodlivého. Ale len takto môžeme uniknúť zatrateniu servilnej nábožnosti a prejsť s Pavlom od bezúhonnosti v zachovávaní Zákona k „vznešenému poznaniu Ježiša Krista“ (Flp 3,6-8). To je obrátenie od vlastnej spravodlivosti k Božiemu milosrdenstvu. (( Nad evangeliem podle Lukáše. Fausti, S. 564 s.))

Boli sme stratení a našli sa.... Našli sme sa tam, kde sme mali byť stále. Našli sme sa v pokornej závislosti na našom Otcovi, doma, v jeho láske, v jeho náručí.

Obrátenie nie je len nejaký psychologický proces v hriešnikovi, ktorý sa vracia k Bohu, ale premena Božieho obrazu, ktorou musí prejsť spravodlivý i hriešnik. Obrátiť sa znamená objaviť nežnú božiu tvár, ktorú nám Ježiš zjavuje, obrátiť sa od svojho ja k Bohu, prejsť od sklamania nad svojím hriechom – alebo od namyslenosti na svoju spravodlivosť – k radosti, že sme Otcovými deťmi.   (( Nad evangeliem podle Lukáše. Fausti, S. 564 s.))

Zjavuje sa nám bezpodmienečná Otcova láska k hriešnemu synovi, jeho radosť, že ho uznáva za svojho otca, a konečne pozvanie spravodlivého, aby ho uznal za svojho brata.

Mladší syn nemá city, má len potreby. Ale na konci je zahrnutý Otcovou radosťou. Tej sa nezúčastní len starší brat: tým, že neprijíma svojho brata, odmieta Otca, ktorý ho prijíma za svojho syna. Dokonca zatiaľ, čo ten mladší ho stále oslovuje „Otče“, tento ho tak neosloví vôbec. Boh nutne prijíma za svojich synov všetkých ľudí, či sú spravodliví alebo hriešnici. Jednoducho z toho dôvodu, že je Otec! Spravodlivý so škrípaním zubov uznáva hriešnika za syna, ale nie za svojho brata! Skutočným hriešnikom je teda on. Je potrebné, aby blížneho uznal za svojho brata... len tak sa bude môcť radovať z lásky a veselosti Otca nad strateným a znovu nájdeným synom. ... Boh nás miluje nie preto, že sme dobrí, ale preto, že je náš Otec. Keď prijímame za bratov všetkých jeho synov, stávame sa podobní jemu, ktorý je sám v sebe milosrdenstvo a je tu pre všetkých.

Podobenstvo, do ktorého sme sa práve ponorili, nám ponúka pohľad na to, čo je hriech zo slabosti a čo hriech zo zlej vôle. Boh nás učí, ako treba napodobňovať zhovievavú Božiu lásku, ktorá chce priviesť k pokániu tých, čo sú slabí, ako aj tých, čo sú zlí. Pozýva nás k neopísateľnej radosti „milosrdného otca“ vo chvíľach, keď sa do našich spoločenstiev vracajú „márnotratní synovia“.
(In. Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.  S. Bajan s. 963 n.)

Oratio

Bože, prosíme ťa, aby si nám, keď sme márnotratne rozhádzali tvoje dary, nedal zabudnúť, že stále máme v tebe Otca, ktorý ešte márnotratnejšie rozdáva svoje odpustenie.
Ale ani na to nám nedaj zabudnúť, že ho rozdáva len tým, čo sa k nemu kajúco vracajú a pokorne prosia o prijatie do služby. 2 Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. 3 Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; 4 on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou;
8 Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. 9 Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. 10 Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. 11 Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. 12 Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. 13 Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
21 Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte. 22 Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde on panuje. Dobroreč, duša moja, Amen.

Contemplatio

Hlúpa túžba po samostatnosti už v raji začala plodiť márnotratných synov, ktorých osudy sa potom podobali osudu toho z podobenstva. Priatelia využili ich bohatstvo, páni ich biedu. Boh využil to posledné, čo im ešte zostalo, keď všetko stratili – ich bolesť. Nie však pre seba. Pre nich, pre ich záchranu. Preto, aby ich dostal späť do svojho domu a do svojho náručia. Ak v najbližšom čase pocítime nejakú bolesť, najmä takú, ktorá vyplynie z našich osobných chýb, nemali by sme zabudnúť, že každá je volaním vstať a ísť k otcovi, ktorý ju chce využiť pre našu záchranu.
Naplnenie písem sa slávi pri Eucharistii, Otcovej slávnosti pre toho, ktorý sa nehanbil nazývať sa naším bratom. (Hebr 2,11). On sa zničil až na smrť, aby nás našiel a priviedol nás k životu. Všetci sme pozvaní, aby sme sa stali jeho synmi tým, že budeme žiť v Synovi. Nikto nesmie chýbať, ani ten spravodlivý. Pokiaľ chýba hoci len jeden, chýba ten, ktorý sa stal posledným zo všetkých. Vtedy bude veselosť, radosť, spev a tanec: celé stvorenie sa vráti k Otcovi skrze Syna, v ňom a skrze ktorého je všetko stvorené. (Kol 1,16 n.). A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom. (1Kor 15,27) Všetci synovia vrátane Izraela, prvorodeného budú jesť spoločne s Ježišom a poznajú Otca vo všetkých svojich bratoch. (Rim 11,15)

Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne.

• Predch.
• Nasl.