Prvá časť
VYZNANIE VIERY

Prvý oddiel
„VERÍM“ – „VERÍME“

Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi, akú vyznávame vo Vyznaní viery, aká sa slávi v liturgii a žije zachovávaním prikázaní a modlitbou, položme si otázku, čo znamená „veriť“. Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola), potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola), a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).

Prvá kapitola
ČLOVEK JE „SCHOPNÝ“ BOHA

I. Túžba po Bohu

Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá:

„Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“

Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou:

Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 26-28).

Lenže človek môže na „toto dôverné a životné spojenie s Bohom“ zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť. Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin: zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka hriešnika, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním.

„Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána“ (Ž 105, 3). Hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie. Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie, jeho dobrú vôľu, „úprimné srdce“, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha.

„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna. Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek nesúci so sebou svoju smrteľnosť, nesúci so sebou svedectvo o svojom hriechu a svedectvo o tom, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“

II. Cesty, ktoré vedú k poznaniu Boha

Človek stvorený na Boží obraz a povolaný k tomu, aby Boha poznal a miloval, keď hľadá Boha, objavuje určité „cesty“, aby došiel k poznaniu Boha. Volajú sa aj „dôkazmi jestvovania Boha“, nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako „zhodné a presvedčivé argumenty“, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu.

Východiskovým bodom týchto „ciest“ priblíženia sa k Bohu je stvorenie: hmotný svet a ľudská osoba.

Svet: z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru.

Svätý Pavol tvrdí o pohanoch: „Je im zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 19-20).

Aj svätý Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba,… opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“

Človek: svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu, zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia, túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha. V tom všetkom poznáva znaky svojej duchovnej duše. „Keďže zárodok večnosti, ktorý [človek] v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu,“ jeho duša môže mať pôvod jedine v Bohu.

Svet a človek dosviedčajú, že v sebe samých nemajú ani svoj začiatok, ani posledný cieľ, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samo osebe (Esse in se) a nemá začiatok ani koniec. Takto, týmito rozličnými „cestami“ môže človek dôjsť k poznaniu, že jestvuje skutočnosť, ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého a „ktorú všetci volajú Boh“.

Človek má schopnosti, ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto Zjavenie vierou prijať. Predsa však dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom.

III. Poznanie Boha podľa Cirkvi

„Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. Človek má túto schopnosť preto, že je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1, 27).

Ale v dejinných podmienkach, v ktorých sa človek nachádza, stretá sa s mnohými ťažkosťami pri poznávaní Boha iba svetlom svojho rozumu.

„Hoci ľudský rozum, jednoducho povedané, naozaj môže svojimi prirodzenými silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu jediného osobného Boha, ktorý svojou prozreteľnosťou chráni a riadi svet, ako aj prirodzeného zákona, ktorý Stvoriteľ vložil do našich duší, predsa je veľa vecí, ktoré bránia, aby ľudský rozum používal túto svoju vrodenú schopnosť účinne a s úžitkom. Lebo pravdy o Bohu a o vzťahoch, ktoré sú medzi ľuďmi a Bohom, úplne presahujú poriadok zmyslových vecí, a keď sa uvádzajú do životnej praxe a ju stvárňujú, vyžadujú sebaobetu a sebazaprenie. Pri získavaní takýchto právd ľudský rozum zápasí s ťažkosťami jednak pre nápor zmyslov a predstavivosti a jednak pre zlé žiadosti, ktoré pochádzajú z dedičného hriechu. A tak si ľudia v takýchto veciach radi nahovárajú, že je mylné alebo aspoň pochybné, čo si neželajú, aby bolo pravdivé.“

Preto človek potrebuje, aby ho Božie zjavenie osvietilo nielen v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v „náboženských a morálnych pravdách, ktoré samy osebe nie sú nedostupné rozumu, aby ich mohli všetci aj v terajších podmienkach ľudského pokolenia poznať ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“.

IV. Ako hovoriť o Bohu?

Keď Cirkev háji schopnosť ľudského rozumu poznať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a vedou, ako aj s neveriacimi a ateistami.

Keďže naše poznanie Boha je obmedzené, obmedzená je aj naša reč o Bohu. O Bohu môžeme hovoriť iba vychádzajúc zo stvorení a podľa nášho ľudského obmedzeného spôsobu poznania a myslenia.

Všetky stvorenia majú nejakú podobnosť s Bohom a celkom osobitne ju má človek stvorený na Boží obraz a podobu. A tak mnohoraké dokonalosti tvorov (ich pravda, dobrota a krása) odzrkadľujú nekonečnú dokonalosť Boha. Preto môžeme hovoriť o Bohu vychádzajúc z dokonalostí jeho stvorení, „lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13, 5).

Boh presahuje každé stvorenie. Preto neprestajne musíme očisťovať našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali s našimi ľudskými predstavami. Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha.

Keď takto hovoríme o Bohu, naša reč sa síce vyjadruje ľudským spôsobom, ale v skutočnosti dosahuje samého Boha, hoci ho nemôže vyjadriť v jeho nekonečnej jednoduchosti. Treba si totiž pripomenúť, že „medzi Stvoriteľom a stvorením nemožno zdôrazniť nejakú podobnosť bez toho, že by sa medzi nimi nevidela ešte väčšia nepodobnosť“, a že „nemôžeme pochopiť, čím Boh je, ale iba čím nie je a aký vzťah majú k nemu iné bytosti“.

Zhrnutie

Človek je svojou prirodzenosťou a svojím povolaním náboženská bytosť. Keďže od Boha pochádza a k Bohu ide, žije plne ľudským životom, iba ak slobodne žije v spojení s Bohom.

Človek je stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom sa nachádza jeho šťastie: „Keď sa primknem k tebe celou svojou bytosťou, nikdy nepocítim bolesť ani námahu a môj život, celý naplnený tebou, bude pravým životom.“

Keď človek počúva posolstvo stvorení a hlas svojho svedomia, môže nadobudnúť istotu o jestvovaní Boha, ktorý je príčinou a cieľom všetkého.

Cirkev učí, že jediného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, možno s istotou poznať z jeho diel prirodzeným svetlom ľudského rozumu.

O Bohu môžeme skutočne hovoriť, vychádzajúc z mnohorakých dokonalostí stvorení, ktoré sú podobami nekonečne dokonalého Boha, hoci naša obmedzená reč nevyčerpáva jeho tajomstvo.

„Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká.“ Preto veriaci vedia, že ich pobáda Kristova láska, aby zaniesli svetlo živého Boha tým, ktorí ho nepoznajú alebo odmietajú.